Dnes mal u mňa väčšie šťastie ako vtedy. Prečítal som ho jedným dychom za necelú hodinku. Minule to bola iba rozprávka, ktorá sa dala nahradiť ľahšie zrozumiteľnou červenou čiapočkou. No teraz je to predovšetkým kniha plná metafor, kniha plná hlbokých myšlienok a obrazov, ktoré sa vám po jej prečítaní znovu vynárajú v mysli a nútia vás zamyslieť sa, ako všetko, čo ste prečítali...ako to všetko pasuje na dnešný svet.
Najprv je len dieťa, dieťa, ktoré je šťastné ak ma svoj malý svet – svoju planétku so svojím malým kvietočkom (rodina), pre ktorý žije. To ako ho mal rád si uvedomí, až keď ho musí opustiť. Rozumie jednoduchým veciam, lebo ešte nepozná tie zložité. Časom, keď vyrastie, ich už poznať nebude, pretože bude hľadať na všetko komplikované riešenia – veď všetko predsa nemôže byť jednoduché.
No dieťa rastie. Vie, že musí opustiť svoj svet aj keď je mu ťažko – chce zostať dieťaťom. No okolie to nedovolí. A tak sa vydáva na cestu k dospelosti, kde spoznáva rôznych dospelých (cesta po planétach).
Najprv spoznáva moc, autoritu. V príbehu z prvej planéty sa mi páči citát: Autorita sa zakladá predovšetkým na rozume. Ak prikážeš svojmu ľudu, aby sa šiel hodiť do mora, urobí revolúciu. Ja mám právo vyžadovať poslušnosť, pretože moje rozkazy sú rozumné. Človek sa učí, aby raz prebral zodpovednosť za budúcnosť ľudstva.
Taktiež stretáva Márnivosť. „Márnivci vidia v ostatných ľuďoch svojich obdivovateľov. Na tejto planéte sa ľudia delia na tých, ktorí sú obdivovaní a na tých, ktorí obdivujú. Možno je namieste spomenúť známy výrok Kurta Cobaina: Radšej budeme nenávidení za to, akí sme, ako milovaní za to, akí nie sme. Ide o to: neostať na tejto „planéte“ ale pokračovať vo vývoji osobnosti ďalej.
Tretia planéta zobrazuje ľudskú hlúposť, ale aj hanbu za ňu.
>- >Prečo piješ?
>- >Aby som zabudol
>- >A na čo?
>- >Na to že sa hanbím
>- >A prečo sa hanbíš?
>- >Preto, lebo pijem...
Krutá realita dnešných čias ( pokiaľ je aspoň hanba, je tam ešte nádej)
Biznismen. Reprezentuje skupinu nevšímavcov, ktorí stále dookola prepočítavajú to čo im patrí – resp. to, čo si myslia, že im patrí. A popri tom zabúdajú na okolie, na rodinu, priateľov, na ľudí ktorí potrebujú ich pomoc.
Piata planéta.
Lampár s lampou. „ Planéta sa z roka na rok krútila čoraz rýchlejšie, a príkaz sa nezmenil (príkaz rozsvietiť večer a ráno zhasnúť)...“ Dnešný svet je čoraz rýchlejší a neberie ohľad na ľudí ktorí v ňom žijú. Tento lampár prezentuje skupinu ľudí, ktorí si len svedomito vykonávajú svoju prácu a nepozerajú pritom na vlastné potreby.
Predposlednou planétou bola planéta veľká , kde býval starý pán, ktorý písal knihy. Len písal. Nikdy nechcel vidieť to, o čom píše. Podľa mňa prezentoval skupinu ľudí, ktorá stále hovorí o svetových problémoch, ale pre to, aby sa vyriešili nepohne ani prstom (alebo to končí len zatvorením novín a povzdychom: „ja to neovplyvním“. Smutné je, že ta planéta je veľká.
Číslo 7 – plnosť- koniec cesty
Malý princ prichádza na zem....
Všetko, čo mal ako dieťa, vidí teraz opäť. Všetko je ale oveľa väčšie. Po našom – skutočný svet.
Nájde tu veľa kvetov, kvetou ktoré mu pripomínajú jeho detstvo. Nič mu už však nehovoria. Prečo? Lebo k nim nemá vzťah. A práve tam som našiel (pre mňa) najzaujímavejšiu vetu celej knihy.
„ ČAS, KTORÝ SI STRÁCAL PRE SVOJU RUŽU, ROBÍ TVOJU RUŽU TAKOU DOLEŽITOU“
- možno to povedať aj ináč – len čas, ktorý obetujeme pre priateľov, robí to priateľstvo skutočným a tak zaujímavým
Čo ale nenašiel na inej planéte a našiel na zemi? Našiel tu priateľa. „ Skrotiť – to znamená vytvoriť si puto“
Iba Zem je planétou priateľstva. Na to však akosi ľudstvo v poslednom čase zabúda.
Keď malý princ prišiel na Zem, ocitol sa na púšti. Na púšti ľudských vzťahov. Tam pochopil, že doma ho čaká priateľ – kvetina. A tak sa vzdáva života na Zemi a odchádza? Či ju našiel?... Kto vie....
Nájdeme aj my to, čo sme niekedy opustili a záležalo nám na tom?
Alebo zostanú po tom len znaky, ktoré keď uvidíme, pripomenú nám opustenú vec alebo človeka? Budeme sa pri tom smiať? Či plakať?...
