Mojich pár rád majiteľom psov ( aspoň na našej ulici) a pár postrehov
Nepoužívajte psov
Ak ich používate, tak aspoň za 2 plotmi a rapperskou reťazou na krku
Ak máte svojho psa rád, berte ho do izby ( ináč skončí v guľáši – týka sa našej dediny)
Pes je najlepší priateľ človeka ( tým sa myslí – človek majiteľ)
Pes ktorý breše nehryzie – tým komunistickým prísloviam by som veľmi neveril
Pes, ktorý hryzie, nebreše – to vám môže byť ukradnuté – zvukovú kulisu dotvárate aj tak vy
Psy žerú aj zdochliny, tak nespoliehal by som sa na to, že keď sa hodíte (predstierajúc mŕtvolu) na zem, jednoducho odíde
Nenoste vetrovky, ktoré pripomínajú perigirpal
Ak pes vrtí chvostom, nemusí to znamenať len jeho pozitívne naladenie – jednoducho len udržiava rovnováhu pri behu za obeťou
Ak za vami beží doga s penou na papuli a babka (majiteľka) spoza plota v ochrannom obleku kričí, aby ste sa nebáli, že je to ešte len šteňa, neverte jej
A na toto asi tiež nezabudnem...
Napadlo ma tak raz jedno piatkové popoludnie, že konečne vypadnem z toho nášho zapadákova, pozrieť sa trochu do mesta. Kofola, pizza... taký pohodový piatkový večer.
Pozrel som si na internete spoje a 10 minút pred oficiálnym časom odchodu autobusu som sa vybral z domu ( ak by nie tvorcov tej stránky tak teraz toto nepíšem). No lenže v momente, keď som vyšiel z domu autobus bol preč. No čo už? Veď pôjde ďalší. No myslel som si, že 20 minút nie je až taká dlhá doba. V podstate si to myslím doteraz ( nebyť neočakávaných udalostí, ktoré vedia zvýšiť činnosť srdca, obeh krvi a samozrejme aj adrenalín).
Po niekoľkých metroch ( asi 200) mi totiž cestu skrížil jeden dosť veľký pes ( nad plemenom som sa vtedy nezamýšľal – to mi bolo ukradnuté, a teraz si ho už pre istotu nevybavujem). No ... Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa..... pomyslel som si. Dúfal som, že vzápätí na neho nieto zavolá. Nestalo sa tak. Pozrel som mu na papuľu – tie sliny si môj vtedy rýchlo pracujúci mozog vysvetlil ako náhubok. Pomalým krokom a druhým desiatkom ruženca som pokračoval na zastávku. Zdalo sa, že pes zmizol. Škoda, že len zdalo. Začal sa obšmietať okolo zastávky a uskakovať pred reflektormi áut. Ja, ináč mierumilovný človek, som si vtedy prvýkrát v živote želal vidieť ticho prichádzajúcu tatru, ktorá by mala s mojím utrpením súcit a zmenšila by objem toho „psíka“.
Po nekonečných 10 minútach striedavých prosieb ... použil som v modlitbe viacero formulácii, aby si Pán Boh mohol vybrať – buď autobus, tatru alebo majiteľa toho psa. Prišiel majiteľ- resp. niekto kto sa na neho hral. Po asi 20-tich zvolaniach na psa ( ktorý ho ignoroval ako kolobežka parkovací automat) to pán majiteľ vzdal a odišiel. No našťastie, Ten hore vyslyšal variantu číslo 1 a autobus bol konečne na dohľad.
No a aby som nezabudol, keď som sa vracal domov, tak som posledných 100 metrov pred domom strávil zúfalým šprintom zľadovatenou (snehom posypanou cestou) pred ďalším, milo tváriacim sa indivíduom so 4 nohami a chvostom, ktorý vôbec nenaznačoval, že ho moja prítomnosť teší...
