Tento diel je druhou časťou článku Anti-anti konšpirátor – Diel 1, ktorý som rozdelil, hoci je uceleným prvým dielom série Anti-anti konšpirátor. Bol jednoducho príliš dlhý.
Kým prvá časť sa viac sústreďuje na psychologickú a kognitívnu rovinu jednotlivca, druhá rozširuje pohľad na spoločenskú a politickú úroveň, pričom naznačuje, ako organizácia spoločnosti, charakter demokracie a vzťah medzi občanmi a mocenskými štruktúrami ovplyvňujú náchylnosť na konšpiračné vysvetlenia.
Dôvera a kontrola
VII
Ak by k Zemi leteli technologicky nadradení mimozemšťania, o ktorých by sme vedeli, že svoju moc zneužívajú pre vlastný prospech a na úkor slabších, všetci by sme sa báli, čo s nami bude. Zem by pulzovala divokými a pestrými obavami v očakávaní toho najhoršieho.
Tí, čo veria v konšpiračné teórie, sú presvedčení, že nad riadiacimi zložkami spoločnosti nemajú kontrolu. Sú im bezbranne vystavení. Ak vezmeme do úvahy známy fakt, že moc bez kontroly kazí (ľudského) držiteľa, tak rýchlo pochopíme, že bezmocní občania sú v rovnakom vzťahu k politikom, ako pozemšťania voči supervyspelým mimozemšťanom. Presvedčte ľudí o tom, že majú kontrolu, a zahodia konšpiračné teórie. Naopak, skúste im politickým rozhodnutím časť kontroly vziať, a konšpiračné teórie sa vynoria v plnej sile. To je krásne vidieť na diskusiách o držbe zbraní v USA.
VIII
Konšpiračné myslenie v demokratickej spoločnosti súvisí s nefunkčným vyvážením dôvery a kontroly. Tieto dva koncepty sú previazané. Ak voči niekomu, kto spravuje moje veci, stratím dôveru, tak vlastne prestanem veriť, že sa správa mojich vecí uskutočňuje v mojom najlepšom záujme. V takom prípade sa pokúsim nad svojimi záležitosťami obnoviť kontrolu s cieľom ovplyvniť ich ďalší vývoj želaným smerom. Dosiahnem to buď tak, že nájdem inú dôveryhodnú osobu, alebo sa o svoje veci postarám sám.
Obe uvedené riešenia majú svoj analogón v demokratickom zriadení.
V prvom prípade vkladáme dôveru do rúk politikov, ktorí zastupujú našu vôľu. Kontrola je teda nepriama. Dôvera, ktorú politikom dávame, nevychádza len zo základného predpokladu, že politik hovorí to, čo si aj myslí, keď oslovuje voličov. Je založená aj na existencii kontroly prostredníctvom demokratických inštitúcií – volieb, súdov atď. Zdravie demokratickej spoločnosti však predpokladá aj dôveru občianskej spoločnosti v tieto kontrolné inštitúcie. Optimálne nastavená demokratická spoločnosť je ako sveter utkaný striedavo z dvoch nití – dôvery a kontroly. Ak politik stratí dôveru, mali by ho demokratické inštitúcie odstaviť od moci – napríklad odsúdením, pokiaľ spáchal trestný čin, alebo prehrou vo voľbách. V prípade, že sa takýto politik drží funkcie napriek strate dôvery, vzďaľuje sa moc občanovi, ktorý celkom pochopiteľne začne hľadať alternatívne vysvetlenia jeho motivácií. Tie môžu byť umiernené alebo exotické – v závislosti od miery nedôvery, čiže vzdialenosti moci a občana.
Vzhľadom na rozlíšenie dôvera verzus kontrola sú pseudodemokracie také spoločenské usporiadania, ktoré sú dominantne utkané buď z kontroly na úkor dôvery, alebo naopak. V prípade prevahy kontroly nad dôverou ide vlastne o rozhodnutie „postarať sa o svoje veci sám“. Dôsledky sa obyčajne prejavujú silnou a rozbujnenou byrokratizáciou procesov. V silnej kontrole musí za každým rozhodnutím stáť niekoľko pečiatok od rôznych kontrolných orgánov. Časy na rozhodnutia sú neprirodzene dlhé a cestičky, ktoré k nim vedú, spletité, plné potenciálnych námietok a odvolaní prichádzajúcich z rôznych smerov.
Prebujnená kontrola vedie k ťažkopádnosti spoločenského systému, ktorý pre svoju neprehľadnosť a nepraktickosť vyvoláva v očiach tých, ktorým má slúžiť, prirodzené pochybnosti o vlastnom zmysle a užitočnosti. Odtiaľ pochádzajú známe otázky so silným konšpiračným rozmerom: Komu v skutočnosti takýto systém slúži?
Zložitý byrokratický aparát sa naozaj môže pre svoju neprehľadnosť paradoxne stať skrýšou pre zákulisné dohody a vplyvy „čiernych pasažierov“. Ťažkopádnosť systému, jeho neprehľadnosť a zneužiteľnosť vedú špirálovito k ďalšiemu oslabovaniu dôvery a posilňovaniu kontroly.
Čo sa stane, ak sa v tomto systéme kontroly a nedôvery niekto pokúsi odstrániť časť byrokratického zaťaženia? Taký človek na seba vrhne okamžité podozrenie zo zlých úmyslov, čo spätným rázom posilní motív kontroly v systéme. A kto sa stáva vo výsledku pánom situácie? Pečiatka v rukách nevoleného zástupcu.
Slovenská demokracia má silné tendencie ku kontrole na úkor dôvery.
Opačný prípad je prevaha dôvery na úkor kontroly. Ak charizmatický líder presvedčí ľudí, že mu môžu dôverovať, lebo mu ide o ich dobro, krajinu zachváti pokoj. Ten však bude trvať len do chvíle, keď sa ozve prvý kritik osoby vládcu. Vládca kritika obratom vykreslí ako zástupcu zlých síl, nástroj cudzej moci. A spoločnosť razom znepokojí strach pred nepriateľom zvonka.
IX
Ak mám nejakú vec pod kontrolou, tak existuje nenáhodná súvislosť medzi mojou vôľou a tým, čo sa s tou vecou stane. Mať kontrolu nad mocou neznamená len vnímať súvislosť medzi vlastným hlasovaním vo voľbách a tým, kto obsadí politické úrady. Znamená to vidieť príčinnú alebo aspoň korelatívnu súvislosť medzi vlastným želaním a zmenami vo svete, ktoré vyvolali rozhodnutia mojich politických zástupcov. Centralizácia moci prispieva v demokratickej spoločnosti ku konšpiračnému mysleniu z troch dôvodov. Po prvé, čím rozsiahlejšia je správa centrálnej moci, tým menší podiel na jej rozhodnutiach má vôľa jednotlivca. Po druhé, myseľ jednotlivca musí urobiť veľký oblúk, aby si vedela predstaviť cestu od vlastnej vôle k výsledkom politických rozhodnutí. Po tretie, v štátoch s dôrazom na centralizované riadenie býva neraz prebujnený administratívny aparát, ktorý je pre bežného človeka mätúci a neprehľadný. Prvý dôvod vedie k pocitu zanedbateľnosti vlastnej vôle. Druhý a tretí dôvod zase vyžadujú veľkú dôveru na strane občanov.
V spoločnosti s centralizovanou mocou sa môže jednotlivec cítiť byť od moci odstrihnutý. A keďže pochopiteľná emocionálna reakcia na moc bez kontroly je obava z jej zneužitia (viď príklad s mimozemšťanmi), je tiež pochopiteľný postupný príklon ku konšpiračným vysvetleniam.
X
Schopnosť urobiť si predstavu o štátnom aparáte a jeho jednotlivých zložkách a ich vzájomných súvislostiach je ohraničená kognitívnymi schopnosťami jednotlivca, jeho vzdelaním, ale aj voľným časom, ktorý môže vo vlastnej špecifickej situácii venovať sledovaniu vecí verejných a odhadovaniu, aké sú ich účinky na jeho každodennú realitu. Jeden človek teda môže mať viac-menej presnú predstavu o politických veciach, kým iný môže byť úplne stratený. Tomu stratenému asi nezostane nič iné, než napínať svoju dôveru. Ale má jej dostatok? A kedy to už od neho bude naivné a možno aj hlúpe? Keď už sme pri dôvere, zdá sa byť vysoko individuálne, kedy ju ľudia strácajú. Niekto dá dôveru aj tretíkrát, iný ju vezme späť po prvom klamstve.
Je teda veľmi veľa odlišností medzi ľuďmi, ktoré zakladajú pripravenosť prikláňať sa ku konšpiráciám. Okrem vzdelania, kognitívnych schopností, temperamentu a voľného času sú to aj jedinečná životná skúsenosť, sociálny pôvod, platové podmienky, zamestnanie atď. Týchto odlišností je toľko, že ich ani účinné systémové opatrenia neodstránia celkom.
XI
Zmeny poveternostných podmienok na Marse ovplyvňujú ľudské spoločenstvá len pramálo. V porovnaní s tým má striedanie politických garnitúr celkom iste významnejší vplyv na to, čím sme. Napokon, politici a politické strany zodpovedajú za správu vecí verejných a majú tiež vplyv na to, akým smerom sa uberáme. Napriek tomu sa aj striedanie politických predstaviteľov zdá byť len premenlivým javom nad spoločnosťou, ktorá sa mení a vyvíja oveľa pomalšie.
Dnešnú situáciu charakterizuje to, že občania neraz plávajú na hladine rozbúrených vôd a myslia si, že silné vlnobitie je celý svet. Ak by sa ponorili hlbšie, spomenuli by si, že okrem vzdialeného, tlmeného a sotva badateľného hukotu „hore“ toho existuje ešte oveľa viac. Samozrejme, nebolo by múdre ignorovať dianie na hladine. Ale stráviť v ňom väčšinu života môže spôsobiť, že zabudneme na to, o čo vlastne bojujeme a čo nás spája s našou minulosťou a budúcnosťou. Že zabudneme na seba samých.
Ak sa o niekom dozvieme, akú politickú stranu volí, nevieme o ňom v skutočnosti oveľa viac, ako keď by sme zistili, akú čokoládu má rád, či aká je jeho obľúbená farba. Politické strany sú jednoducho príliš vzdialené. Vzťahujeme sa k nim z rôznych dôvodov, cez špecifické informačné kanály, pričom vychádzame z jedinečných spoločenských podmienok a životnej situácie.
Ak by sme sa chceli o niekom dozvedieť niečo morálne relevantné, urobili by sme oveľa lepšie, ak by sme si všimli, ako zaobchádza so svojím blízkym okolím – s rodinou, so susedmi, s komunitou, s ľuďmi, ktorých stretáva náhodou pri ceste električkou atď. Bolo by napríklad veľmi ťažké dôvodiť o komsi, kto síce volí „správnu“ stranu, ale pritom pravidelne bije svoju manželku a deti, že je dobrý.
Konšpiračné myslenie nikdy úplne neodstránime. Také čosi by ani nebolo rozumné. Napokon, konšpirácie sa diali, dejú a budú sa diať. Ale celkom iste môžeme robiť niečo preto, aby sa menej jednotlivcov či skupín ľudí cítilo zabudnutých, ignorovaných a odcudzených moci, vplyvu a súkolia dejín. Nejde mi teraz o to zabezpečiť ich väčšiu angažovanosť vo veciach verejných. Ide mi o podanú ruku, otvorené dvere, milé gesto. O začlenenie do vzájomného vzťahu podpory a pomoci, o zdôraznenie významu spoločenstva založeného na ľudskosti, o posilnenie motívu starostlivosti vo vzťahoch a oslabenie mechanizmov vylúčenia. Aby ten, či tí, ktorí sa možno vo svete nevyznajú, mohli mať aspoň oprávnený pocit prijatia a podpory.
Niekedy mám dojem, že žijeme v prevrátenom svete. Človeka, ktorého máme priamo pred sebou, neposudzujeme podľa skutkov, ktoré môžeme vidieť vlastnými očami. Namiesto toho si o ňom utvoríme názor na základe toho, ako sa vzťahuje k čomusi vzdialenému a ťažko uchopiteľnému – napríklad k nejakej verejnej osobe, politickej strane či k strašným udalostiam v Gaze. Touto pomýlenou zámenou priority vzdialeného a blízkeho pri posudzovaní druhých, ktorá dokonca preniká ešte aj do rodín, vyprázdňujeme vzťahy. Tie sa potom stávajú umelými a plnými nedôvery. Kde je nedôvera, darí sa aj konšpiračnému mysleniu. A nielen to. Kde nedôvera presiahne určitú úroveň, budí sa totalitný inštinkt, ktorý začína poškulovať po vláde, čo nás ochráni pred tými druhými.
TBC
