Videla som s ním snáď stovky hotelov, tichých, vzdialených, zahraničných, luxusných, nebezpečných miest, krajín. Stále sme cestovali , stále som si mala ísť niečo kúpiť, keď on telefonoval či sa s niekym stretával a pre mňa to bol môj záhadný vplyvný a zaneprázdnený muž, ktorý prívlastok môj nechcel a nikdy nesmel počuť.
Vyčkávať na návraty mäkké slová čo sa niekedy pomaly derú a znova a znova budem tvoja. Pozerať na fotky aj keď mnou behá mráz a potichu drať z úst príď ešte raz ešte sa vráť, hoc sa so mnou znova lúč buď môj muž. Počúvať more a zastaviť vtedy čas chcem z teba, zo spomienok zase nás Mať ťa na vlások od ruky viem, nedávaš záruky nedaj mi ich teda zas. strach s tebouje krása krás. Dať sa ti zase celá nenechať si nič keby som raz onemela budem mať vpísané v tvári že sme seba mali, že raz si mi dýchal na kožu. ťa mať ešte raz nateraz to nejde.
A on sa potom premenil na mňa. Prestal svietiť, ale neprestal byť. Len tak, v jeden deň, zrána, keď bol príliš rozumný, bol nad hranicou, ktorú som si vybudovala, nad tou, kde sa nesmie chodiť a tak sa rozhodol budovať šťastie dlhodobo a nie na momentálnych pocitoch a všetka moja sila nemyslieť na deň, ked odídem, zrazu odišla
Áno-, odpovedám do telefónu, lebo pracujem. - Je ti niečo? - Nie, prečo? - Tak, lebo si nepovedala zlatko, ani láska, ani nič. - Aha, nie - No tak je ti niečo? - Nie, ved vravím - Ja ti neverím niečo ti musí byť - Nie, miláčik - Tak potom dobre. Ľúbim ťa - Uhm. Ja ťa tiež ľúbim.
- Je to trápne - A čo je trápne? - úsmev mi nezíde z očí, vždy hovorí všetko, čo čakám a ja sa len zo zvyku, na ktorý si zvykol, pýtam. - Tak. Že sme tu a nič a vlastne vôbec nič.
- Nechcem sa tváriť, povedala som do ticha príchodu - Ja nechcem klamať tiež - A neklameme seba? Pobozkal ma - Ona nás ľúbi, oci. Ľúbim ťa, Tomi.
- Aha, tá je moja - Ukáž, ktorá - Tu, aha, táto, tá sa na mňa pekne usmieva A ty povieš, že sa usmievam krajšie. Zoberieme moju vločku a kráčame ďalej. A ony padnú znova, potom prestanú a ostanú mi hlave. Na topánkach, na nose a na lícach.
A Takúto lásku si prosíš, pri ktorej viacej plačeš ako sa smeješ? Lásku, z ktorej sa ti trasú kolená a blednú ti líca?
Prihovoril a neodišiel. Bol milý a smiešny, bol rozkošný, bol 14 ročný chlapec, s ktorým som sa držala za ruku na základnej škole. A nevedel, aké by malo byť bytie dospelým a nevedel, ako by mal asi pozrieť, aby vzbudzoval vo mne pocit, že je najmužnejším na svete , a ja som preto nechcela ísť cikať. Čo. Veď ja som nechcela ani dýchať navyše, ani hlavou točiť. Lebo on sa smial a bol nervózny a bol najdetskejším mužom na svete a keby som ja v sebe všetky strachy z vážnych nemala, tak by moje predstavy o tom, ako ho vytiahnem von sa premenili na reálne neobrázky a viac by ho nik nenašiel.
Po malých lyžičkách som sa zoznamovala zo životom. Videla ráno bez šedosti a nevedela si vyvolať dúhu. Hnevala som sa na mušku, čo mi lietala pri uchu a z tejto bežnosti som nevedela dýchať. Urážala som ho a bila a vyčítala mu stále dookola. Kričala a behala po celom dome, fajčila a pila víno tri dni dookola. A on vždy išiel za mamou, ked sa vrátila a povedal, že už mi je lepšie. A mama mu uverila a spokojne zaspala.
