Poznáme ich všetci. Boli už na pieskoviskách, neskôr v školách, v krčmách alebo na pracoviskách. Tí najúspešnejší z nich nosia obleky, sú z nich pomerne úspešní podnikatelia, manažéri, či politici.
Vlastnou šikovnosťou dokázali v niektorých oblastiach napredovať, niečo v nich ale predsa zostalo úplne bez zmeny. Ich správanie sa k ostatným.
Pôsobia, akoby nemali hanbu, mieru, svedomie ani štipku súcitu s ostatnými. Najviac útočia na slabších, odlišných alebo tých, ktorí ich môžu akýmkoľvek spôsobom ohroziť. Získavajú si tak obdiv a upevňujú svoju dominanciu.
Sú schopní urážať, vysmievať sa, osočovať, nadávať, šikanovať a ponižovať. Cítia sa byť silní, keď sa môžu prejavovať ako hulváti, grázli a grobiani. Svet je pre nich akési pieskovisko, ktoré si drzé, hlučné a tie celkovo menej vychované deti chcú privlastniť len sami pre seba. Formičky a náradie zoberú ostatným deťom, zničia postavené hrady a iné stavby, a ak sa niekto vzpiera, tak dostane po hlave lopatkou. Keď nastane plač a dobehne niekto z rodičov, tak zaklamú, spravia scénu plnú plaču, aby ukázali, že oni sú tie obete alebo vlastne ani nevedia, čo sa to stalo. Potom sa na ostatných vyškierajú, pretože im to tentokrát prešlo.
Dospeláci na pieskovisku
Deti si ozaj nemusia uvedomovať, že ubližujú ostatným. Bežne by sa mal človek z egocentrickej fázy dospievania dostať, uvedomiť si dopady svojho správania na druhých, aby nemal pocit, že svet sa točí len okolo neho. Pre niektorých to znamená aj uvedomenie si skutočnosti, že naozaj nemusia byť takí špeciálni a dôležití, ako si o sebe myslia. Z rozličných príčin ale existuje veľa dospelých, ktorí zostanú vo svojom infantilnom egocentrizme zaseknutí po celý život.
Je to, akoby ich osobnosť bola záhradkou rozdelenou na viacero častí. Niektoré rastlinky a stromy v nej vyrástli; tie môžu zosobňovať ich úspech a iné zručnosti, ale časť záhradky zameraná na ľudské spolunažívanie (emocionálna a sociálna inteligencia) ostala prázdna, alebo je dokonca obrastená burinou, ktorá sa šíri a dusí aj to zdravé naokolo.
Každé prostredie, v ktorom sa vyskytnú, si pretvárajú na vlastné pieskovisko. Chcú mať nad celým priestorom svoju moc a kontrolovať ho. Naučili sa používať silu, hrubosť, bezcitnosť a agresivitu na to, aby dosiahli všetko, čo si zaumienia. Ak sa im niekto nepodvolí alebo si dovolí kritizovať, dajú mu príučku. Pomsta bude osobná. Ak sa na pieskovisku objaví niekto, koho vnímajú ako hrozbu alebo koho nemajú radi, urobia všetko pre to, aby ho odtiaľ urýchlene dostali. Nezáleží na tom, akým spôsobom.
Dospelí hulváti a darebáci sú len sofistikovanejšou verziou rôznych malých grázlikov, záškolákov, bitkárov a podvodníkov. V biznise, v politike a na iných miestach (ktoré ich lákajú ako svetlo nočné motýle) si budujú svoju moc a vplyv zastrašovaním, manipuláciami a intrigami. Pravidlá sa ich netýkajú alebo ich premyslene obchádzajú, môžu beztrestne šikanovať, osočovať a posmievať sa ľuďom slabším, alebo akýmkoľvek spôsobom odlišným. Ak im to dlhodobo prechádza, zvyknú byť ešte agresívnejší a pocit nedotknuteľnosti im zvyšuje sebavedomie. Dokonca sa mnohí z nich takýmto spôsobom socializujú, získavajú spojencov, fanúšikov a priateľov. A popularitu.
V skupine je sila
Obklopia sa podobne zmýšľajúcimi, pretože si s im podobnými rozumejú najlepšie. Vedia sa podporovať, pritakávať si, a utvrdzovať sa vo svojej pravde. Toxicita ich správania sa šíri ako smrad v nevetranej miestnosti, postupne zamoria akékoľvek prostredie, v ktorom sa nachádzajú. Keď sa niekto postaví na odpor, idú proti nemu spoločne. Tých, čo s nimi nesúhlasia, sa snažia vyštvať, zastrašiť, umlčať alebo im jednoducho poriadne znepríjemnia život.
V skupinách sú zákernejší, odbrzdenejší a agresívnejší. Akékoľvek primitívne a násilné môže byť ich správanie, nie sú ani schopní vnímať ho ako problematické. Málokedy sú takíto ľudia schopní uznať svoju chybu; úprimné ospravedlnenie by pre nich znamenalo snáď nadľudský výkon. Zo všetkého zlého obviňujú iných, nezvládajú, keď je na nich orientovaná akákoľvek negatívna pozornosť.
Zodpovednosti unikajú rýchlejšie ako Houdini pri jeho najťažších trikoch, pričom obecenstvo opantávajú dymovými clonami, manipuláciami a ilúziami, ktoré dokážu oklamať mysle a emócie tých, ktorí nie sú schopní vidieť, že majú pred sebou podvodníkov.
Snažia sa mať okolo seba čo najviac komplicov a podporovateľov. Najlepšie to asi zhŕňa scéna z filmu Zrodenie Planéty Opíc, v ktorej opica Caesar v posunkovej reči povie, že „opica sama slabá, opice spolu silné“.
Takéto skupinky sa snažia umlčať nesúhlas silou. Vytipujú si vhodnú obeť, ktorú začnú verejne šikanovať a ponižovať. Sú hluční, klamú, ukazujú svoju zlobu, zhnitý charakter a nesmiernu zákernosť. Zo svojich jedovatých húb strieľajú otrávené šípy mierené proti najzraniteľnejším alebo tým, ktorí môžu ohroziť ich pozície. V skupinách sa zvyšuje ich vnímanie sily, znižuje sa schopnosť ich sebareflexie a prevzatia zodpovednosti za správanie. Zodpovednosť sa totiž rozptýli medzi viacero osôb, ktorými je agresor obklopený.
Okolo alfa grázlov sa zoskupia kadejaké iné pochybné indivíduá, ktoré sa na tom všetkom dobre zabávajú, alebo sa robia, že si nič nevšimli. Tiež je dôležité si všímať tých, ktorí sú s nimi, ale sú ticho alebo majú sklonené hlavy. Tí možno vedia, že sa deje niečo zlé, ale rozhodnú sa nič nerobiť. A ešte špeciálna kategória ľudí, ktoré takéto správanie sa zľahčuje, snaží sa ho obrátiť na srandu, alebo si nechcú pripustiť, že sa deje ozaj niečo hrozné.
A tí ostatní? Prizerajú sa a radšej nič nepovedia, pretože by sa mohli sami stať ďalším terčom. Násilné prejavy sa takto postupne normalizujú. A keď to grázlom prechádza, zvyknú si dovoľovať stále viac a viac.
Slabosť pod maskou sebavedomia
Je jednoduché správať sa ako nevychovaný primitív. Veď čo je ľahšie ako bezmyšlienkovite skríknuť, nahlas sa vysmiať, druhého osočiť alebo sa povyhrážať? Takí ľudia môžu pôsobiť sebavedomo a dominantne. Spoločne sa vysmievajú zo svojich obetí, tľapkajú sa po pleciach a chvália sa, ako niekomu „naložili“. Každý nech si radšej dvakrát rozmyslí, či sa proti nim postaví.
Prečo by sa mali trápiť diskusiou, počúvaním iných názorov a premýšľaním o slove „spolupráca“, keď môžu ostatných jednoducho prevalcovať alebo ignorovať? Také správanie by od nich vyžadovalo príliš veľa úsilia, a to sa im nechce. Viac pozornosti predsa získajú, keď svoje obecenstvo zabavia. A ľudia predsa chodili aj na verejné popravy.
Všimnite si ale, ako rozliční hulváti reagujú, keď niekto kritizuje ich alebo sú len upozornení na vlastné správanie. Začnú lietať ako ohrozené agresívne sršne. Ich ego je totiž stále na úrovni malých emočne nezrelých detí, a tak začne veľkolepé predstavenie plné eskalácie hulvátstva, grobianstva, zákernosti, pomstychtivosti, snahy ničiť, škodiť, trestať a mstiť sa. Vynucujú si rešpekt a uznanie silou, krikom a násilnými prejavmi. Keby mohli, možno by sa aj hodili o zem a nahlas vrieskali.
Ešte väčší cirkus začnú robiť vtedy, keď sa na ich správanie začne niekto sťažovať alebo im začnú hroziť vážne dôsledky za to, čo robia. Vtedy strácajú kontrolu. Ich zraniteľné ego sa cíti ohrozene, a tak začnú obviňovať všetkých naokolo, robiť zo seba obete, klamať, až sa im z húb práši, odvracať pozornosť, manipulovať, intrigovať, popierať, zľahčovať a vytvárať také príbehy na svoju obhajobu, že aj najznámejší autori sci-fi literatúry by bledli závisťou.
Je ale veľa vecí, ktoré neurobia, pretože by stáli obrovskú námahu. Napríklad by museli prevziať zodpovednosť za to, ako sa správajú. To by ale museli najprv vnímať a chápať, že skutočne druhým ľuďom ubližujú. Ak by navyše museli uznať, že oni sú tí, ktorí sa správajú nemiestne, a nebodaj by sa mali aj ospravedlniť, ich falošné sebavedomie by spľaslo ako balón, do ktorého pichne ihla dôsledkov za ich konanie. Museli by konfrontovať všetko to, pred čím sa im darí počas života utekať.
Rozpadla by sa maska, ktorú si poctivo budovali, aby ňou prekryli svoje vlastné komplexy a zraniteľnosti. Potlačili ľudskosť, empatiu a súcit, a možno aj vďaka tomu sa stali úspešnými. Rešpekt si vynucujú silou, uznanie cez svoj spoločenský status a zodpovednosti sa vyhýbajú tak, že chcú mať pod kontrolou všetko a všetkých ostatných. Vedia, že keď sú silní, arogantní a dominantní, tak sa im ľudia zo strachu podvolia, prispôsobia sa alebo sa jednoducho stiahnu.
Nikdy ale nebudú mať skutočný rešpekt. Taký, ktorý vychádza z toho, že niekto je skutočnou osobnosťou. Lídrom. Človekom schopným pozdvihnúť slabších, porozumieť nepochopeným, vypočuť nevypočutých. Nie sú schopní diskutovať, vypočuť si iné názory, priznať chyby, prevziať zodpovednosť, zlepšovať sa a ísť správaním príkladom. A to je ich najväčšia slabosť. Nevedia byť úprimní, autentickí a ľudskí. A to dokážu obdivovať prevažne len ľudia, ktorí majú podobné vlastnosti alebo jednoducho nepoznajú nič lepšie.
A najviac sa boja toho, že niekto uvidí, že nie sú takí silní, ako predstierajú.
Grázlom sa treba postaviť
Zažil som veľa grázlov, surovcov a rôznych chrapúňov. Niektorí sa správali ako hulváti, pretože mali radi pozornosť, ktorá sa im dostávala, iní sa inak správať proste nevedeli, nad svojim správaním nepremýšľali. Poznal som ale aj takých, ktorí neboli až takí hlúpi. Naučili sa však potláčať empatiu, svedomie a necítiť vinu, aj keď robili niečo zlé. Jeden z tých primitívnejších sa ma pokúšal šikanovať na strednej škole, ale v jednom momente som sa rozhodol, že to musím zastaviť. Zdrapil som ho a povedal mu, že to urobil poslednýkrát, inak bude zle. Vedel, že neblafujem. Odvtedy som mal pokoj. Začal sa mi vyhýbať, a keď ma stretol, chodil tak, že keby mal chvost, určite by ho mal stiahnutý.
Pre veľký úspech som si podobné situácie zopakoval ešte niekoľkokrát v živote, tentokrát však bez fyzickej konfrontácie. Stačili slová a pohrozenie dôsledkami. V niekoľkých prípadoch som musel konať veľmi rázne, čo spôsobilo nárast počtu stiahnutých chvostov u ľudí, ktorí mali nutkanie šikanovať alebo zastrašovať. Samozrejme, v ich príbehoch som ja ten zlý, ale ide o ľudí, ktorí vo svojom správaní nikdy nevideli žiadny problém, a ospravedlnenia som sa od nich nikdy nedočkal – nielen voči mne, ale ani voči iným. Snaha o riešenie konfliktov im bola na smiech, citlivosťou opovrhovali a spokojní boli len vtedy, keď si dokázali udržať svoju vlastnú pravdu.
Pri nich som sa ale naučil , čo funguje a čo nie, a pochopil som, že najhoršou možnosťou je ostať ticho a nebrániť sa. Vtedy grázli vyhrajú a budú pokračovať v tom, čo robia. Tou lepšou možnosťou je postaviť sa nespravodlivosti a násiliu, jasne také správanie odsúdiť a nenechať sa zastrašiť. A nezáleží na tom, či zažívate šikanu, mobbing v práci, máte problémového suseda, alebo si vás vytipuje sebavedomý grobian niekde na športovisku.
Šikanér, nech je akokoľvek mocný alebo vplyvný, stráca svoju moc, keď sa proti nemu postaví dostatočne veľa odhodlaných jednotlivcov. Niekedy stačí len jedna osoba, ktorá sa stane inšpiráciou pre ostatných. Agresori totiž ťažia z toho, keď sú ľudia rozhádaní alebo vystrašení. Preto je stratégia "rozdeľuj a panuj" taká všeobecne úspešná.
Je fascinujúce sledovať, ako rýchlo vie spľasnúť nafúknuté sebavedomie grázlov, ktorí pôsobia suverénne a nezlomne, no len dovtedy, pokým majú nad situáciou kontrolu. Keď sa však obete ich útlaku postavia na odpor a bránia sa, často sa ukáže, akí sú grázli zbabelí. Ich agresivita sa premení na strach a paniku, následne sa stiahnu alebo utečú preč.
Mohli by sme sa spoločne zhodnúť aspoň na tom, že akékoľvek agresívne a násilné prejavy do modernej spoločnosti skrátka nepatria. Ak nezasiahneme ani v tých najočividnejších prípadoch šikany a útlaku, riskujeme, že sa také správanie stane normou. Zvykneme si na život v toxickej kultúre plnej porušovania pravidiel, vulgarity, násilia, strachu, útlaku a nespravodlivosti. U darebákov sa len posilní pocit vlastnej nedotknuteľnosti, a rýchlo sa šíriaca toxicita infikuje ešte viac ľudí, než predtým. A budeme sa navzájom hádať, nenávidieť a robiť si zle.
Nespôsobia to hulváti, ale tí, ktorí zasiahnuť mohli, ale radšej ostali ticho, sklonili hlavy a neurobili nič. Z histórie už vieme, kam až niečo také môže vyústiť. Tak by sme sa z nej mohli poučiť, aby sme si ju nemuseli zopakovať. Pretože ak sa včas nezasiahne, pád nadol môže byť rýchly a strmý.
Verejné šikanovanie a ponižovanie jednotlivca alebo vybranej skupiny ľudí môže byť len začiatkom rozmachu kultúry strachu a bezprávia, ktorá sa rozšíri ako infekcia a ohrozí všetkých, vrátane tých, ktorí nie sú schopní vnímať dôsledky svojich skutkov.
Hulváti sú len dobre maskovaní slabosi. My ostatní v sebe musíme nájsť ochotu spoločne sa brániť voči ich násiliu, vytrvať a namiesto vytvárania nových konfliktov hľadať spoločné riešenia. Bude to náročné, ale zmysluplné. Ukážeme tým, že vieme byť silnejší ako hulváti, pretože máme to, čo oni nemajú — odvahu k ľudskosti a súcit k tým, ktorí sa stávajú ich obeťami.
