V prvej časti môjho spracovania tejto témy sa zameriam na faktory prostredia, ktoré prispievajú k vzniku šikany, ako aj na rôzne formy a priebeh tohto javu. Osobitnú pozornosť budem venovať manipulativným tendenciám jednotlivcov a nepriamym, ťažšie odhaliteľným aspektom šikanovania. Uvediem profil šikanéra, najčastejšie typy agresorov a charakteristiky obetí, ktoré si vyberajú. Taktiež preskúmam dopady šikany na obete a dynamiku medziľudských vzťahov v rôznych kolektívoch. Cieľom je poskytnúť ucelený pohľad na túto problematiku a prispieť k lepšiemu porozumeniu jej komplexnosti.
Upozorňujem, že text je pomerne rozsiahly, no snažil som sa ho spracovať tak, aby bol čo najprístupnejší pre čo najširší okruh čitateľov. Článok je určený každému, kto sa zaujíma o problematiku šikany a chce sa o tejto téme dozvedieť viac.
Pandémia sa síce skončila, no jej dôsledky stále pretrvávajú. Všadeprítomná ekonomická neistota, politické napätie a čoraz väčší stres spôsobujú, že ľudia žijú stále pod väčším tlakom. Lídri, ktorých správanie má byť vzorom, sa v mnohých prípadoch prejavujú agresívne, spoločnosť polarizujú a rozoštvávajú. Nie je prekvapujúce, že narastá aj výskyt šikany, a to nielen na školách, ale aj na pracoviskách a v online priestore. Toxické správanie sa stáva normou, medziľudské vzťahy sa zhoršujú. Tí bezohľadnejší z nás si svoje frustrácie vybíjajú na druhých, čím sa podieľajú na šírení násilného správania sa, ktoré spôsobuje obrovské škody nielen obetiam, ale aj všetkým naokolo. Ak sa správanie ako šikana rozmáha, vytvára sa tým negatívna atmosféra plná strachu a nedôvery. Šikana predstavuje závažný celospoločenský problém, na ktorý je potrebné upozorňovať už pri prvotných náznakoch, pretože zľahčovanie a ignorovanie ho len zhorší.
Hlavným dôvodom, prečo som sa rozhodol napísať tento text, je moje uvedomenie si, že aj napriek množstvu dostupných informácií môže byť porozumenie šikane medzi ľuďmi stále nedostatočné. Viacerí ľudia, s ktorými som sa o tejto téme rozprával, nemali jasnú predstavu o tom, čo šikana vlastne je, ako vzniká, aké mechanizmy za ňou stoja a ako jej možno predchádzať. Šikana zahŕňa množstvo negatívnych javov a vzorcov správania sa, na ktoré je potrebné upozorňovať.
Mojím cieľom je pomôcť čitateľom rozpoznať rôzne formy šikany. Budú lepšie chápať, ako šikana vzniká a čo sa pri nej odohráva. Spomeniem mechanizmy, ktoré sú využívané pri sofistikovanejších formách šikany, charakterizované tým, že pozorovatelia budú pod vplyvom manipulácií a klamstiev intelektuálne zdatných útočníkov vnímať situáciu skreslene alebo úplne nesprávne. Dokonca môže dôjsť k zámene agresora za obeť a naopak. Manipulačné schémy totiž fungujú ako dymové clony plné dezinformácií a falošných naratívov. Spôsobujú chaos a zmätok, čím zahmlievajú skutočný stav vecí. Ak však budeme vedieť, na čo sa sústrediť, táto hmla sa rozplynie.
V nasledujúcom texte priblížim anatómiu šikany ako násilného javu, ktorý sa vyskytuje v skupinách dospelých ľudí v akomkoľvek prostredí. Sústredím sa predovšetkým na viaceré aspekty šikany, ktoré sa začali spomínať len pomerne nedávno.
Úvod
Šikana vo svojej podstate predstavuje vedomé alebo nevedomé patologické správanie sa, pri ktorom jednotlivec alebo skupina spravidla opakovane útočí na vyhliadnutú obeť s jasným zámerom spôsobiť jej fyzické, psychické, emočné, sociálne alebo iné škody. Šikana je jav vytváraný a podporovaný dynamikou toxického prostredia a toxickej kultúry. V takom prostredí prevládajú vzťahy založené na manipulácii, nedôvere, rivalite a mocenských hrách.
Slovom šikana označujeme súbor prejavov, ktoré sú agresívne, manipulatívne alebo iným spôsobom zraňujúce. Tieto prejavy môžu zahŕňať verbálne útoky, fyzické násilie, sociálnu izoláciu, šírenie nepravdivých informácií o obeti (očierňovanie), útoky na jej osobnosť či postavenie, ako aj systematickú likvidáciu obete ako takej.
Ide o formu systematického nátlaku, počas ktorého sa útočník snaží demonštrovať nad obeťou moc a kontrolu prostredníctvom agresívnych alebo manipulatívnych prejavov, ktorých cieľom je poškodiť obeť, zastrašiť ju alebo iným spôsobom znepríjemniť jej život. Útočník sa vo väčšine prípadov snaží o nastolenie dominancie (sociálne predátorstvo) alebo o osobnú pomstu (odplatu)-
Moderné výskumy zdôrazňujú vplyv nepriamej agresie a manipulatívnych stratégií, ktoré majú devastujúce dôsledky pre psychické zdravie obetí, vrátane psychosomatických následkov, ako sú úzkosť, depresia či rôzne zdravotné problémy spojené s dlhodobým stresom.
V obzvlášť závažných prípadoch môže dôjsť k cielenej izolácii, prenasledovaniu a vylúčeniu obete z medziľudského kolektívu. Agresor to dosahuje buď sám, alebo s pomocou radikalizovaných komplicov, tým, že sa snaží oslabiť alebo zničiť jej sociálne väzby v rámci skupiny, prípadne podkopáva snahy o jej integráciu (t. j. včlenenie) do existujúcej skupiny ľudí.
Poznáme viacero druhov šikany. Jedným z najčastejších, pokiaľ ide o počet osôb, je bullying (šikanovanie v tradičnom zmysle slova), pri ktorom jeden útočník cielene a opakovane útočí na jednotlivca. Termín mobbing označuje skupinovú šikanu, pri ktorej sú útoky vykonávané viacerými osobami proti jednej obeti, napríklad formou zastrašovania alebo cielenej diskriminácie. Keďže šikana často vzniká aj na pracoviskách, tak podľa hierarchického postavenia útočníka a obete môže ísť o šikanu zo strany nadriadeného (bossing, alebo tzv. vertikálna šikana), alebo šikanu voči nadriadenému (staffing), pri ktorej šikanuje jeden alebo viacerí zamestnanci. Samozrejme existujú aj zmiešané druhy šikany, ku ktorej dochádza, keď sa napríklad na pracovisku podieľa na šikane nadriadený, ako aj skupina zamestnancov v rovnakom postavení ako šikanovaný.
Šikana sa môže vyskytovať vo forme fyzického násilia, verbálnych útokov, ale aj v menej viditeľných – nepriamych, no za to zákernejších a ťažšie odhaliteľných podobách, ktoré sú zamerané na psychologické a emočné násilie. Tieto formy môžu zahŕňať zastrašovanie, vyhrážanie sa alebo správanie sa zamerané na poškodenie reputácie obete a ovplyvnenie jej vnímania ostatnými osobami. Pri nepriamej šikane sú najčastejšie využívané manipulatívne techniky ako gaslighting, prípadne sa šikanuje formou šírenia klamstiev, robenia intríg, zadržiavania informácií, dezinformačných kampaní, nedôvodného obvinenia (zo skutkov, ktoré šikanovaný nezavinil), sabotovania práce, a ovplyvňovanie okolia s cieľom vytvorenia negatívnej mienky o obeti.
V súčasnej dobe sa začína čoraz viac spomínať kyberšikana, ktorá prebieha v online priestore.
Šikana sa od iných foriem agresívneho správania sa odlišuje najmä tým, že je:
- zámerná, pretože je uskutočňovaná s cieľom obeti ublížiť alebo ju poškodiť;
- systematická a opakovaná, t. j. zvyčajne nejde o izolované a jednorazové incidenty, ako je jednorazový konflikt, ale o pravidelné a plánované útoky, ktoré spravidla časom naberajú na intenzite (šikana ako taká zvyčajne trvá dlhšie obdobie);
- vychádza z nerovnováhy moci, pretože útočník má nad obeťou mocenskú prevahu, ktorá vychádza z jeho sily, postavenia alebo vplyvu, čo obeti sťažuje alebo úplne znemožňuje efektívnu obranu. V prípade mobbingu zas ide o šikanu skupinovú, skupina útočníkov je v presile,
Či v konkrétnom prípade ide o šikanu závisí od mnohých znakov, vyššie uvedené kritéria môžu pomôcť pri jej identifikácii. Pri šikane je dôležité brať do úvahy aj jej vedľajšie efekty, ako sú ignorovanie alebo vylúčenie šikanovaného zo sociálnej skupiny (napr. kolektívu) a bezmocnosť prameniaca z toho, že nemá prístup k pomoci alebo podpore.
U detí a dospievajúcich býva šikana priamočiarejšia, agresívnejšia a menej organizovaná, čo uľahčuje jej identifikáciu. Priame formy šikany, ako fyzické útoky či urážky, sú zvyčajne viac viditeľné a umožňujú ľahšie rozpoznať, čo sa vlastne deje, kto je obeť a kto útočník. Naopak u dospelých bývajú prejavy šikany oveľa premyslenejšie a teda aj zákernejšie.
Dospelí môžu využívať viaceré manipulačné techniky a vytvárať komplexné falošné (dezinformačné) naratívy, čo sťažuje odhalenie šikany, jej príčin a aktérov. Nepriame formy šikany, ako šírenie klamstiev, ničenie reputácie, ovplyvňovanie sympatií/antipatií alebo strategická izolácia, sú menej nápadné a ťažšie identifikovateľné, čím sa zvyšuje ich účinnosť a nebezpečenstvo.
Šikana je vážny a rozsiahly celospoločenský problém, ktorý sa vyskytuje v rôznych vekových skupinách a oblastiach života, vrátane škôl, pracovísk, rodín a skupín priateľov. Na závažnosť tejto problematiky upozorňujú aj výsledky nedávnych výskumov:
- Podľa štúdie HBSC (Health Behaviour in School-aged Children), ktorá sa zameriava na zdravie a správanie sa detí vo veku 11, 13 a 15 rokov, zažilo šikanu 40 % detí v pozícii jej priamych aktérov alebo svedkov.
- Podľa štúdie z roku 2023 približne 33 % detí a dospievajúcich zažilo nejakú formu šikany na školách (NCES).
- Štúdia z roku 2022 ukazuje, že približne 40 % dospievajúcich zažilo kyberšikanu, ktorá môže mať rovnako vážne následky ako iné formy šikany (WHO).
- Viaceré nedávne výskumy naznačujú, že po pandémii COVID-19 sa zvýšil výskyt šikany, obťažovania a mobbingu na pracoviskách (EuroFound),
- Výskum z roku 2023 uvádza, že približne 19 % zamestnancov bolo obeťou šikany na pracovisku, pričom 10 % z nich uviedlo, že sa s týmto problémom stretávajú pravidelne (WBI).
Keď sa pozrieme na čísla, tie sú podobne alarmujúce aj na Slovensku.
Centrum vedecko-technických informácií SR vo svojej publikácii „Šikanovanie a kyberšikanovanie v základných a stredných školách“ uvádza, že spomedzi piatich susediacich štátov so Slovenskom (28 %), patríme podľa zistení OECD spolu s Českou republikou (30 %) ku krajinám s najvyššou mierou výskytu tohto negatívneho javu (Rakúsko: 23 %, Poľsko: 26 %, Ukrajina: 22 %, Maďarsko: 23 %). Výsledky výskumu realizovaného na vzorke žiakov základných a stredných škôl ukázali, že obeťou šikany sa stalo celkovo 25 % žiakov, k útočníkom patrilo 9% žiakov a 43 % opýtaných bolo svedkom šikanovania inej osoby.
Šikana prebieha aj na pracoviskách. Z výsledkov prieskumu personálnej agentúry Grafton vyplýva, že so šikanou na pracovisku sa stretla tretina opýtaných Slovákov. Obeťou šikany bolo 12 % respondentov, šikana prebiehala najčastejšie vo forme opakovanej kritiky, urážok a zosmiešňovania. Až 40 % respondentov riešilo šikanu tak, že z práce odišlo. Len pätina zamestnancov išla za svojím nadriadeným a len 9 % ľudí nahlásilo problém na HR oddelení v rámci organizácie. Uvedené naznačuje oveľa väčší problém týkajúci sa absencie zdravej firemnej kultúry a dôvery vo vedenie, t. j. ľudí, ktorí sú za stav na pracovisku zodpovední. Prekvapivou skutočnosťou je aj to, že mnohí zamestnanci ani nevedia, že majú právo šikanu nahlásiť, a zároveň neboli informovaní o tom, ako a kde tak môžu učiniť.
Napriek tomu, aká je šikana rozšírená a aké škody dokáže napáchať, stále existuje veľké množstvo ľudí, ktorí ju nie sú schopní vidieť alebo ju zľahčujú. A to aj napriek narastajúcemu počtu medializovaných prípadov fyzického a psychického násilia v kolektívoch, či dokonca samovrážd, ku ktorým boli obete dohnané v dôsledku dlhodobej šikany, ktorú zažívali a nedostalo sa im podpory a snahy o riešenie vzniknutého problému. Svoje by o tom vedeli povedať aj terapeuti, ktorí sa s obeťami šikany stretávajú na dennej báze vo svojej práci. Vo svojom okolí poznám viacero prípadov, v ktorých dochádza k šikane, ale ostáva prehliadaná, dokonca sa objavujú aj prípady, keď je aktívne tutlaná.
Zdravá a toxická kultúra
Každá skupina predstavuje zložitý ekosystém tvorený rozličnými typmi osobností, spôsobmi správania sa a vzťahovými dynamikami. Ľudia sa líšia napríklad svojimi potrebami, cieľmi, hodnotami, spôsobmi komunikácie a tým, ako pristupujú k riešeniu konfliktov.
Určitý spôsob správania ľudí vytvára jedinečnú kultúru skupiny, ktorú najviac ovplyvňuje kvalita medziľudských vzťahov. Ak sú vzťahy založené na rešpekte, porozumení, spolupráci a vzájomnej podpore, môžeme hovoriť o zdravej a prospešnej kultúre. Takáto kultúra podporuje vytváranie a udržiavanie zdravých vzťahov, ľudia sú ochotní a schopní s ostatnými spolupracovať (byť tímoví hráči), pozitívne správanie je podporované, negatívne formy správania nie sú tolerované. Ľudia v takýchto skupinách sú spokojnejší, schopní komunikovať otvorene, vyjadrujú svoje pocity a názory. Konflikty sú riešené transparentne spôsobom, ktorý je vyhovujúci pre všetkých zúčastnených. Ľudia v zdravých kultúrach zažívajú menej (nielen) vzťahového stresu, čo pozitívne ovplyvňuje ich celkové duševné a fyzické zdravie. Dalo by sa povedať, že ľudia fungujúci v takejto skupine sa metaforicky nachádzajú v prostredí, v ktorom dýchajú čistý a svieži vzduch, cítia sa bezpečne, uvoľnene a motivovane. Je to samozrejme len značne idealizovaná predstava, slúži ale na priblíženie toho, aká dôležitá je kultúra a atmosféra v akejkoľvek skupine ľudí. Zdravá kultúra v skupine je založená na rešpekte a spolupráci, čo vytvára prostredie, v ktorom sa ľudia cítia bezpečne. V takom prostredí je pre ľudí prirodzene výhodné správať sa empaticky, ohľaduplne a zodpovedne. Akékoľvek manipulatívne či agresívne správanie je rýchlo rozpoznané a dôsledne riešené, čím jednotlivci používajúci tieto taktiky čelia následkom.
Ak vzťahy nie sú harmonické a prevahu získavajú jedinci s negatívnymi vzorcami správania, orientovaní na získanie moci, vplyvu a kontroly nad ostatnými, kultúra sa stáva toxickou. V takýchto skupinách sa začnú objavovať agresívne prejavy, manipulácie a nespravodlivé zaobchádzanie. Zhoršenie vzťahov vytvára prostredie plné neriešených konfliktov, nepriateľstva a nedôvery. Nezdravá atmosféra vedie k narastajúcemu napätiu a eskalácii konfliktov. Skupiny s toxickou kultúrou často vytvárajú hierarchie, v ktorých sa o moc a kontrolu usilujú najviac dysfunkční jedinci. Tí pre upevnenie svojho postavenia neváhajú používať akékoľvek škodlivé praktiky, vrátane šikany. V toxických kultúrach sa obeťami šikany stávajú tí, ktorí sú agresormi vnímaní ako odlišní, slabší alebo zraniteľní. Nepriateľské, manipulatívne a agresívne správanie vytvára dusnú atmosféru plnú neistoty, strachu a stresu, ktorá pri dlhodobom pôsobení negatívne ovplyvňuje duševné a fyzické zdravie jednotlivcov. Paradoxne, tí, ktorí šikanujú, často nevnímajú negatívnu atmosféru, ktorú sami vytvárajú, a za svoje správanie sa a spôsobené škody obviňujú iných. Toxické prostredie vytvárané takouto kultúrou podporuje manipulatívne a agresívne správanie sa, v ktorom jednotlivci využívajú intrigy a mocenské hry na dosiahnutie vlastných cieľov bez ohľadu na ostatných. Vzťahy sú poznačené nedôverou a rivalitou, pričom empatickí a ohľaduplní jedinci sú vnímaní ako slabí a často sa stávajú cieľmi šikany alebo marginalizácie. V nezdravom prostredí sa ľudia zvyčajne viac chránia, čo vedie k egocentrickému a individualistickému správaniu. Málokedy prejavujú záujem o spoluprácu alebo diskusie.
V toxickej kultúre sa navyše vyskytujú javy ako difúzia zodpovednosti agresorov, dehumanizácia a diskriminácia obetí, normalizácia násilného a manipulatívneho správania sa, kultúra strachu, pasívna tolerancia alebo slepá poslušnosť smerom k útočníkom, nekritické prispôsobovanie sa normám správania sa stanovených agresormi (skupinovým normám), ľahostajnosť okolia a racionalizácia šikany ako takej.
Ako vzniká toxická kultúra?
Negatívne správanie sa v ľudských kolektívoch zvykne šíriť a zintenzívňovať, ak sa včas nezastaví. Podobne ako drobné zdravotné problémy, ktoré bez liečby môžu prerásť do závažnejších stavov, aj malé prejavy negatívneho správania sa môžu prerásť do vážnych problémov, ktoré zmenia celkovú funkčnosť akejkoľvek skupiny ľudí.
Ako prvé sa objavujú drobné symptómy vo forme posmeškov, kritiky, ohovárania a manipulácií, ktoré majú tendenciu postupne sa zintenzívňovať a prerastať do agresívnejších konfliktov. Pokiaľ sú tieto prejavy už v zárodku tolerované a ignorované, tak začnú byť normalizované, členovia skupiny ich začnú vnímať ako niečo bežné.
Pokiaľ sa menšie konflikty a nezhody neriešia, môžu prerastať do agresívnejších foriem šikany ako ponižovanie, vyhrážky, šírenie nepravdivých informácií, ignorovanie alebo cielené izolovanie obete. Ak ľudia v kolektíve vidia, že je obeť izolovaná a neschopná účinne sa brániť, postupne sa do šikanovania môžu zapájať aj iní ľudia, ktorí takýmto spôsobom realizujú svoje za iných okolností potlačené pudy.
Pri šikane a jej postupnom zintenzívňovaní sa začne meniť celá dynamika skupiny. Začne sa formovať toxická kultúra, pretože sa zvyšuje výskyt negatívnych a škodlivých interakcií, ktoré sú tolerované alebo prehliadané.
V takomto prostredí plnom negativity a narušených medziľudských vzťahov sa začnú v rámci skupiny formovať menšie „skupinky“ alebo frakcie. Ľudia sa rozdelia na tých, ktorí toxické správanie podporujú alebo mu z rozličných dôvodov neodporujú, a tých, ktorým toxické správanie prekáža alebo sú ním priamo zasiahnutí (“my“ a “oni“). Skupina tvorená šikanérmi sa zvyčajne postupne radikalizuje.
Komunikácia v rámci skupiny sa stáva menej otvorenou a úprimnou, ľudia si držia odstup, znižuje sa dôvera. Neriešené konflikty ešte viac eskalujú alebo vznikajú úplne nové. Členovia kolektívu sa na existenciu šikany adaptujú, alebo odchádzajú (napr. z pracoviska). Šikana je bežná, normalizovaná, opakovaná a tolerovaná.
Prostredie plné stresu, strachu a nedôvery
Šikana sa objavuje všade tam, kde sú pre ňu vytvorené podmienky. Je pritom úplne jedno, či ide o pracoviská, rodiny, školy, športové kluby alebo iné skupiny ľudí. Šikana vznikne, rozšíri sa a pretrváva všade tam, kde je jej vznik priamo alebo nepriamo umožnený.
Šikana sa objaví a zvykne naberať na intenzite všade tam, kde sú prítomné aj nasledovné faktory:
- Nedostatočne stanovené pravidlá a normy správania sa
V takýchto skupinách nie je stanovené, čo je prijateľné a čo naopak už nie. Je to ako keby sa ľudia nachádzali v krajine, v ktorej neexistujú žiadne zákony, alebo ich dodržiavanie nikto nekontroluje. Taký stav zvyknú využívať najmä tí, ktorí majú sklony k neetickému alebo nezodpovednému správaniu sa, pretože si začnú robiť, čo len chcú. A je im úplne jedno, ako pôsobia na ostatných, nehrozí im predsa žiadny trest. Bez obáv z následkov sa ich správanie môže ľahko vymknúť kontrole a stratia zábrany. Tí so sklonmi k šikane pocítia voľnosť, chaos využijú vo svoj prospech a začnú realizovať svoje potlačené pudy a túžby. A to bez obáv z dôsledkov. Toxické správanie zvykne prekvitať v prostrediach, v ktorých chýba pozitívne líderstvo (ukazujúce, ako vyzerá zdravé a príkladné správanie sa) a nie sú jasne stanovené pravidlá, ktoré by šikanu jasne odsudzovali a postihovali.
- Slabá komunikácia a neochota riešiť konflikty
Ak ľudia spolu poriadne nekomunikujú, prípadne sa vyhýbajú komunikácii úplne, tak nezhody a konflikty ostávajú neriešené. Konflikty sa postupne hromadia, sú ignorované alebo pretrvávajú, zvyšuje sa vzájomné napätie a ľudia v rámci skupiny sa začnú nachádzať v emocionálnom tlakovom hrnci. Keď sa ku všetkému pridá nepriateľstvo a agresivita, hľadajú prostriedky, aby sa cítili lepšie. Tí disfunkčnejší majú na to pomerne svojské spôsoby, pretože cez šikanu si uľavujú svoju frustráciu (ktorá nie nutne vznikla v prostredí danej skupiny), snažia sa o dominanciu (pretože ak protivníka zastrašia alebo zneškodnia, tak „vyhrajú“ akýkoľvek konflikt), alebo sa pri šikane jednoducho cítia dobre, pretože tak demonštrujú svoju moc. Konflikty iných vedia zneužiť vo svoj prospech a prehĺbiť nerovnováhu moci v skupine.
- Mocenská nerovnováha a zneužívanie moci
Dynamika a interakcie v skupine sa odvíjajú aj od toho, kto v nej je vnímaný ako autorita, či už z pozície funkcie alebo vplyvu. Ak je na čele takejto skupiny osoba, ktorá niektorých členov uprednostňuje a iných nie, nastáva prvotné delenie podľa obľúbenosti. Môže to byť učiteľka, ktorá niektorých žiakov zvýhodňuje, pretože je dobrá kamarátka s ich rodičmi. Alebo šéf, ktorý prideľuje menej práce tým, ktorí mu lichotia a nosia koláčiky. Tí, ktorí sú prehliadaní, sa môžu cítiť frustrovaní a zanedbávaní. Napätie sa zvýši, ak uprednostňovaní členovia skupiny získajú väčší vplyv a moc. Mocenská nerovnováha, podobná ako v autokratických režimoch, umožňuje zneužívanie moci a využívanie šikany na udržanie kontroly a dominancie, čím sa potláčajú tí, ktorí sa pokúsia vyjadriť svoj nesúhlas alebo vystúpiť proti tomu, ako to v skupine funguje. Udržiava sa tzv. hierarchia strachu.
- Sebectvo a individualizmus
Skupiny vytvorené z množstva ľudí, ktorí sa orientujú najmä sami na seba, t. j. na svoje záujmy a ambície, sa vyznačujú nízkou mierou vzájomnej empatie, porozumenia a podpory. Taký stav postupne deformuje interakcie v celej skupine, zvýši sa rivalita, napätie a súťaženie. Tí najmenej ohľaduplní a schopní prevalcovať ostatných využívajú šikanu, aby získali všetko to, čo si zaumienia. Do výhody sa dostávajú tí, ktorí sú agresívni, manipulatívni a neohľaduplní. Pri akejkoľvek konkurencii sú schopní potlačiť morálne zábrany, využívať šikanu ako mocenský nástroj a tým sa stávajú dominantnými. Budú útočiť na všetkých tých, ktorí by mohli ohroziť ich postavenie. Empatickí a menej agresívni členovia skupiny sú šikanovaní alebo úplne vytlačení na okraj kolektívu.
Profil útočníka (šikanéra)
Útočník šikanuje, aby si zabezpečil dominanciu a moc nad svojou obeťou. Či bude mať niekto sklony k šikane závisí od toho, aké má osobnostné črty, charakter a vnútorné nastavenie týkajúce sa vlastného správania sa. Svoju rolu zohráva aj výchova a životné skúsenosti. A samozrejmé je nutné brať do úvahy aj prípadné vrodené predispozície, ktoré sa môžu prejaviť v prostredí, ktorého podmienky rozvoj priamej alebo nepriamej agresivity podporujú alebo odmeňujú. Výsledný mix osobnostných čŕt, zážitkov a genetických predispozícií môže viesť k zvýšeným sklonom k agresívnemu, manipulatívnemu a dominantnému správaniu sa.
V zmysle nedávnych výskumov útočníci zvyknú vykazovať výrazné osobnostné črty, ako sú:
Narcizmus – Narcistické správanie sa prejavuje tým, že človek je zameraný predovšetkým sám na seba a vzťahovo odpojený od ostatných ľudí. Z tohto dôvodu prejavujú nízku mieru sebareflexie, vyplývajúcu z povrchného spracovávania problémov a vlastných emócií. Nachádzajú sa vo vlastných egocentrických bublinách, zameraní sú na vlastný prospech a výhody. Ľudí môžu vnímať len ako prostriedky, ktoré im umožnia dosiahnuť to, čo chcú. Nad ostatnými sa cítia byť nadradení, vyhľadávajú obdiv a pozornosť, v dôsledku čoho zvyknú pôsobiť arogantne. Majú krehké ego, nezvládajú kritiku, keď sa cítia byť ohrození, šikanou sa môžu pomstiť tým, ktorí ich urazili, alebo v nich vyvolávajú nepríjemné pocity (napr. keď je niekto mladší, schopnejší atď.). Existujú aj skrytí narcisti, ktorí môžu byť emočne labilní a selektívne empatickí (alebo vedia dobre empatiu a záujem predstierať). Niektorí narcisti môžu byť schopní prejavovať (a zažívať) empatiu, a to najmä vo vzťahu k blízkym. Narcistické osobnosti vyžadujú chválu, pozornosť a obdiv. Pri šikane obeťou pohŕdajú, vylučujú obeť z kolektívu, šíria o nej nepravdivé či skreslené informácie (napr. vytrhávanie z kontextu), podnikajú osobné útoky, svoje okolie ovplyvňujú s cieľom vyvolať nedôveru voči obeti. Narcisti zvyknú byť dvojtvárni, t. j. inak sa správajú k blízkym a inak k obetiam šikany. Voči blízkym sú šarmantní a priateľskí, zatiaľ čo obete môžu manipulovať, urážať a zastrašovať. Ich dvojtvárnosť im umožňuje zakrývať pravé úmysly a udržiavať moc nad svojimi obeťami. Narcista sa k človeku môže správať láskyplne a podporne (lovebombing), následne je voči obeti agresívny a manipulatívny, aby si udržal moc a kontrolu (cyklus násilných vzťahov, kde sa striedajú pozitívne prejavy s násilnými). Narcista šikanuje prostredníctvom emocionálnej manipulácie a psychologického nátlaku. Svoju pozornosť zameriava na podlamovanie sebavedomia a sebaúcty obete. Využíva taktiky ako gaslighting, neustále kritizovanie a odhaľovanie (a využívanie) slabostí obete, aby si udržal pocit nadvlády a kontroly.
Psychopatia – Ľudia, ktorí sa správajú psychopaticky, majú minimálnu empatiu, prípadne u nich empatia absentuje úplne. Vedia ju ale predstierať. Môžu byť mimoriadne sociálne zdatní a charizmatickí, vedia perfektne čítať správanie druhých a rozprávať, čo chcú ľudia počuť. Ľudí si vedia získať lichôtkami a príbehmi. Absentuje u nich svedomie, skoro vôbec nepociťujú strach, hanbu, vinu a nevedia prejavovať ľútosť. Sociálne normy ignorujú, myslia si, že pre nich neplatia. Sú chladní, vypočítaví, so sklonmi k agresívnemu a nemorálnemu správaniu. Túžia po moci a vplyve. Šikanu vedia dômyselne naplánovať a organizovať. Vykonávať ju budú chladnokrvne a systematicky. Vedia nájsť tie najslabšie miesta a presne na ne zacieliť. Sú patologickí klamári a za všetko negatívne, čo vykonajú, obviňujú ostatných. Konflikt ich poháňa vpred, dodáva im energiu, druhého človeka chcú čo najviac poškodiť. Svoju obeť môžu konfrontovať priamo ale aj nepriamo, využitím komplicov. Psychopatické sklony zvyknú byť do určitej miery vrodené. Mnoho psychopatov môže mať narcistické rysy, ako je pocit nadradenosti a nedostatok empatie, ale nie každý narcista má psychopatické tendencie. Narcistický psychopat pri šikane „nabaľuje“ na útoky viac ľudí, aby rozptýlil zodpovednosť, znížil pravdepodobnosť odhalenia a posilnil svoj pocit moci. Týmto spôsobom manipuluje ostatných, aby sa cítili súčasťou niečoho väčšieho, čo znižuje individuálnu zodpovednosť a zvyšuje konformitu. Obete sa tak často cítia izolované a bezmocné, pretože nie sú schopné identifikovať pôvodcu šikany.
Machiavelizmus – Ľudia s týmito osobnostnými črtami sú zameraní na dlhodobý osobný prospech a moc. Konajú strategicky, ich vzťahy sú väčšinou rýdzo racionálne, obklopujú sa ľuďmi, z ktorých môžu „niečo mať“. Na rozdiel od psychopatov vedia lepšie kontrolovať svoje impulzy a emócie, sú však porovnateľne sociálne zdatní a manipulatívni. Šikana je pre nich len jedným z nástrojov na dosiahnutie moci a kontroly. Obete zvyknú sabotovať a oslabovať nepriamo, využitím iných ľudí a prostriedkov, napr. sociálne (ničením povesti prostredníctvom médií) alebo ekonomicky (ničenie majetku). Machiavelista šikanuje manipuláciou s informáciami a šírením dezinformácií, aby podkopal reputáciu obete a rozptýlil zodpovednosť. Na svoj pocit moci a kontroly manipuluje emóciami a vnímaním.
Sociopatia – Psychopatické správanie zvykne byť dômyselné, sociopatické správanie naopak viac impulzívne, nekontrolovateľné a agresívne. Ich bezcitnosť môže byť naučená pod vplyvom prostredia, v ktorom sa nachádzajú (napr. keď dlhodobo pracujú pod tlakom a stresom v korporáte alebo v politike). Na rozdiel od psychopatických a narcistických osobností sú menej schopní vytvárať dlhodobejšie vzťahy, ich správanie sa môže byť chaotické, nepredvídateľné, zvyknú konať na základe okamžitých pocitov a motivácií. Ľahko sa rozčúlia, bývajú emocionálni a násilnícki. Ich šikana býva priama (napr. verejné ponižovanie alebo zastrašovanie), z dôvodu výbušnosti nepredvídateľná, menej premyslená, niekedy dokonca chaotická. Sociopat šikanuje predovšetkým prostredníctvom priamej agresie, emocionálnej manipulácie a bezohľadného správania, pričom neberie ohľad na city obete ani na dôsledky svojich činov.
Vyššie uvedené skupiny reprezentujú osobnostné črty, ktoré sú v určitej miere prítomné aj v bežnej populácii, ale nie vždy vedú k násiliu alebo šikane. Akékoľvek osobnostné črty existujú na určitej pomyselnej škále, od tých miernejších až po patologické, a ich prítomnosť môže v kombinácii s vonkajšími vplyvmi ovplyvňovať, ako sa bude konkrétny človek prejavovať v medziľudských interakciách, a teda či by sa mohol uchýliť k šikane alebo iným formám agresívneho, či manipulatívneho správania sa. Na tento celkový mix vplýva aj stres, prípadne iné ťažkosti, ktoré môžu narušiť ich schopnosť kontrolovať vlastné správanie.
To, že sú u niekoho prítomné aj výraznejšie osobnostné črty z týchto skupín, nutne neznamená, že taký človek je automaticky nebezpečný. Existuje veľa funkčných psychopatov, sociopatov alebo narcistov, ktorí majú svoje správanie pod kontrolou a sú plne integrovaní v spoločnosti. Dokonca za istých okolností môžu byť ich osobnostné vlastnosti aj aj prospešné – dokážu výborne zvládať krízové situácie, prijímať rýchle rozhodnutia a nebyť ovplyvnení emóciami. Tých s pozitívnym prínosom môžeme nájsť medzi špičkovými chirurgami, policajtmi, vojakmi alebo na pozíciách krízových manažérov.
Avšak problém u takýchto ľudí nastáva vtedy, keď ich sklony zosilnia vplyvom vonkajších alebo vnútorných faktorov (napr. nahromadené emocionálne problémy), čím môžu stratiť kontrolu a svoje potlačené tendencie naplno prejavovať, čo môže viesť aj ku šikane.
Dalo by sa vo všeobecnosti povedať, že ľudia so sklonmi k šikane sa prejavujú neempaticky, bezohľadne, ignorujú alebo zámerne porušujú pravidlá, neštítia sa klamstiev, manipulácie a zvýšenej agresivity. Šikanu využívajú ako prostriedok upevnenia moci, dominancie, vplyvu a kontroly nad ostatnými. Alebo sa k nej uchýlia preto, lebo týmto správaním ventilujú komplexy a frustrácie. Šikanou si zvyšujú vlastné sebavedomie, svoje správanie nevnímajú ako problematické. Absentuje u nich morálny kompas. Šikanujú dlhodobo, keď vidia, že im to prechádza, nepociťujú žiadne negatívne dôsledky svojich činov a dokonca môžu získavať aj výhody vo forme vydobytia si poslušnosti či podpory od ostatných členov skupiny. S tým, že šikanujú dokážu žiť preto, lebo svoje konanie racionalizujú, bagatelizujú, alebo pripisujú obeti samotnej, čím sa zbavujú zodpovednosti za svoje činy. Keď je ich šikana tolerovaná a nepotrestaná, tak sa posilňuje ich presvedčenie o vlastnej nadradenosti a beztrestnosti. Šikanéri môžu mať oslabené alebo neexistujúce svedomie, čo im umožňuje ignorovať morálne a etické normy. Takéto správanie je často podporované prostredím, kde sa neetické a násilné činy prehliadajú alebo dokonca schvaľujú, čím sa vytvára kultúra, ktorá umožňuje šikane prekvitať. V toxických kultúrach ľudia často podľahnú skupinovému tlaku, pretože obete sú dehumanizované a zodpovednosť za konanie je rozptýlená alebo dokonca absentuje. Tí, ktorí sa stávajú komplicmi, potláčajú svoju individualitu a pod vplyvom dehumanizácie vnímajú obete ako objekty, nie ako živé cítiace bytosti, čo im umožňuje ospravedlniť svoje správanie a tým potláčať empatiu a morálne zásady. Šikanéri sťahujú ostatných na svoju úroveň, čím rozširujú agresiu a normalizujú násilné, útočné alebo manipulatívne správanie sa.
Najnebezpečnejší môžu byť tí, u ktorých sú prítomné výrazné psychopatické črty. Keď šikanujú, tak sa správajú ako vnútrodruhoví predátori. Vytypujú si najslabšieho jedinca a postupne skúšajú, čo si môžu dovoliť. Keď sa ukáže, že obeť je neschopná efektívnej obrany, tak začnú byť čoraz zákernejší, podlejší a nesmierne krutí. Obeť izolujú od zvyšku skupiny a budú na ňu opakovane útočiť. Najmä vtedy, keď je obeť osamotená a bezbranná. Dalo by sa metaforicky povedať, že svojej obeti dajú na krk slučku, ktorú budú čoraz viac sťahovať, až kým nie je obeť plne ochromená alebo úspešne zlikvidovaná (psychicky, kariérne a pod.). Svoj šarm a sociálne schopnosti využije psychopat na to, aby okolie ani len netušilo, že je niečoho takého schopný. Stopy po sebe zahladí, okolie zmanipuluje tak, aby nemalo ani len najmenšie podozrenie, čo sa skutočne deje. Tak sa vyhne aj dôsledkom za svoje činy. Obeť tak zostane izolovaná a bez podpory.
U tých najpatologickejších môžu byť prítomné aj sadistické tendencie, a sú schopní sa tešiť z toho, keď spôsobujú utrpenie druhým. Prípadne je pre nich násilie akéhokoľvek charakteru nielen prostriedkom k dosiahnutiu cieľov a moci, ale je aj zdrojom zábavy a vzrušenia. Svoju obeť môžu systematicky týrať a zažívať pocity uspokojenia, keď vidia, ako sa ich bezmocná obeť trápi.
Agresori môžu zažívať aj schadenfreude (škodoradosť), a teda pocity radosti alebo šťastia prameniace z útrap a bolesti iných. Tento psychologický fenomén sa objavuje predovšetkým v situáciách, keď sa agresori cítia byť v porovnaní s obeťou menejcenní alebo ohrození. Agresor môže vnímať, že obeť je jeho konkurentom, môže byť schopnejšia ako on, prípadne sa obeť má v živote lepšie a u útočníka vyvoláva pocity žiarlivosti a závisti.
Dôležité je podotknúť, že faktory ako postavenie, vplyv a moc len zvýrazňujú existujúce črty daného človeka. Moc ľudí nemení, iba odhaľuje všetko to, čo v nich vždy bolo.
Najbežnejším typom útočníka ale nie je niekto s výrazne psychopatickým alebo narcistickým správaním. Takí ľudia sú stále pomerne zriedkaví. Bývajú to úplne bežní ľudia, ktorí sa k šikane uchýlia, lebo ich premôže závisť, nenávisť, žiarlivosť, frustrácia alebo iné nepríjemné pocity, ktoré nie sú schopní konštruktívne spracovať. Ich životy môžu byť plné nevyriešených problémov, z ktorých zvyknú obviňovať iných. Cítia silu a kontrolu, keď útočia na druhých, vyhnú sa tak vnútornej neistote a nemusia konfrontovať vlastné nedostatky. Sú to ľudia, ktorí sa počas života naučili správať sa bezohľadne a nepozerať sa na pocity iných. Niektorí boli sami v minulosti obeťou šikany, a vzorce správania sa, ktorému boli vystavení, len opakujú, pretože sa inak správať nevedia. Okrem toho sa nechávajú inšpirovať negatívnymi vzormi v spoločnosti, napríklad u politikov alebo iných známych osobností, ktoré sa k šikane neváhajú uchýliť na verejnosti a prezentujú takéto správanie sa ako prejav sily a vplyvu.
Sklony k šikane sa výrazne zosilňujú v skupinách, v ktorých je prítomných viac podobne zmýšľajúcich ľudí. Členovia sa uchyľujú k šikane na zvýraznenie dominancie skupiny, čím získavajú pocit moci a kontroly. Tieto tendencie sú posilnené skupinovou dynamikou a normami správania sa, najmä v prostrediach s toxickou kultúrou (napr. na pracoviskách). V takýchto situáciách môže byť skupinová identita silnejšia než osobné hodnoty, čo vedie k eskalácii agresie voči vytypovaným obetiam, ktoré sa môžu od skupiny odlišovať, alebo je vnímaná ako potenciálne ohrozenie.
Šikanérmi môžu byť aj spoločenskí, obľúbení, sebavedomí, starostliví a rodinne založení ľudia. Títo jednotlivci sa dopúšťajú šikany, pretože si myslia, že si to môžu dovoliť, alebo sa ocitajú v prostredí, kde je také správanie tolerované, čo im umožňuje realizovať sa bez obavy z odhalenia. Mnohí z nich žijú dvojité životy. Zatiaľ čo doma a medzi priateľmi sa prezentujú ako milí a podporujúci, v pracovnom prostredí môžu psychopaticky realizovať svoje agresívne a manipulatívne sklony. Tento kontrast im umožňuje manipulovať s obrazom, ktorý o sebe vytvárajú, a bez obavy z odhalenia šikanovať svojich kolegov. Takéto správanie je často posilňované normami a toxickou dynamikou skupiny, v ktorej ľudia tolerujú alebo dokonca podporujú agresívne správanie.
Na svojich obetiach si vybíjajú frustráciu a nepríjemné pocity, čím získavajú obdiv a znásobujú vnímanie vlastnej sily, pričom demonštrujú svoju moc a tešia sa z aktívnej podpory svojho okolia. Napríklad na školách môžu šikanovať populárne deti bohatých a vplyvných rodičov, ktorí im v prípade problémov dokážu „všetko vybaviť.“
Podobne to funguje aj u dospelých. Šikanéri využívajú svoju charizmu a spoločenské postavenie na manipuláciu a zastrašovanie ostatných. Svojim obetiam dôrazne dávajú najavo, že buď budú o tom, čo sa deje, ticho, alebo budú čeliť ešte intenzívnejším útokom. V pracovnom prostredí sa obklopujú kolegami, ktorí ich podporujú a schvaľujú ich správanie, čo im zabezpečuje pocit moci a kontroly. Ich agresívne a manipulatívne prejavy môžu byť vnímané ako normálne, ba dokonca obdivuhodné. Svoje obete zastrašujú, provokujú alebo inak na ne útočia, pričom si neuvedomujú, že ľudom ubližujú. Nepovažujú sa za násilníkov a počas šikanovania nezažívajú nepríjemné pocity, preto sú schopní šikanovať aj dlhodobo.
Útočníci často vnímajú šikanovanie ako spôsob, ako zažiť pocity sily a dominancie v sociálnych interakciách. Tento fenomén súvisí s ich psychologickými potrebami, ktoré nie sú uspokojené v iných oblastiach života. Mnohí útočníci si vyberajú obete v práci, kde môžu uplatniť moc a kontrolu, zatiaľ čo v iných situáciách, kde nemajú rovnaké postavenie, sa vyhýbajú otvorenej agresii.
U niektorých útočníkov môže byť šikana jediným spôsobom, ako zažiť pocity sily a dominancie v sociálnych interakciách. Výskumy naznačujú, že sa cítia najlepšie v prostrediach, kde môžu šikanovať bez obáv z následkov, čo im poskytuje pocit kontroly. Týmto správaním sa snažia kompenzovať vlastné psychologické nedostatky, nenaplnené potreby a frustrácie. Avšak dlhodobé a normalizované šikanovanie vytvára toxickú atmosféru, ktorá nielenže poškodzuje obete, ale aj narúša celkové fungovanie pracovného alebo iného sociálneho prostredia.
Najčastejšie typy agresorov
Rôzne výskumy identifikovali niekoľko typov agresorov, ktorí sa líšia tým, ako šikanujú. Každý z nich používa iné prostriedky, aby svojej obeti spôsobil nejakú ujmu. Najčastejšie psychologickú alebo emocionálnu. Sofistikovaní agresori využívajúci komplexné manipulácie navyše spôsobujú ujmu sociálnu, pretože sú špecialisti na rozdeľovanie a ničenie existujúcich medziľudských vzťahov obete. Svoju obeť najprv ako skúsení predátori oddelia od skupiny, a potom na ňu zaútočia.
Medzi najčastejšie typy tých, ktorí šikanujú patria:
Priamy agresor je hlučný, arogantný, bezohľadný. Ten ktorý nadáva, kričí, nebojí sa použiť prejavy fyzického násilia. Útočí z pocitov nevraživosti, osobnej pomsty, urazeného ega alebo jednoducho preto, lebo mu je niekto nesympatický alebo ho nemá rád. Zväčša sú to ľudia s výraznými osobnostnými črtami narcizmu, pretože ich konanie je motivované potrebou posilňovať svoje ego. Obeťou sa stáva ten, kto ohrozuje jeho pozíciu v rámci skupiny alebo narúša jeho predstavy o vlastnej dôležitosti. Očakáva obdiv, chce byť dominantný a neznesie kritiku. Môže zastrašovať, klamať, ponižovať, zosmiešňovať a vysmievať sa. Do skupiny prináša aspekt hulvátstva a násilného chovania.
Autoritatívny agresor je voči obeti v mocenskom postavení. Môže ísť o učiteľa, šéfa, manažéra a pod. Svoju moc a vplyv zneužíva, šikana je pre neho prostriedkom upevnenia moci a zastrašovania. Vytvára atmosféru strachu.
Intrigán je človek využívajúci nepriamu šikanu. Postupne môže dávkovať klamstvá, vyžívať sa v tom, ako manipuluje mienku o šikanovanom, postupne dávkuje dezinformácie, zameriava sa na osoby blízke obeti alebo na tých, ktorí majú s obeťou mierne nezhody. Jeho cieľom je, aby proti šikanovanému poštval čo najviac ľudí a postupne ho izoloval. Čim je intrigán inteligentnejší, tým je väčšia pravdepodobnosť, že využije zložité manipulatívne techniky a zložité (machiavelistické) schémy. Zo začiatku to môže byť človek nápomocný, priateľský, získa si dôveru obete, len preto, aby zozbieral čo najviac informácií pre výber vhodného postupu ako eliminovať vnímanú hrozbu (napr. konkurenta, nikoho schopnejšieho, obľúbenejšieho, slušného a pod.). Intrigáni sa vyznačujú psychopatickým správaním. Sú chladní, plánujú, kalkulujú, vedia šikanu zorganizovať a chladnokrvne vykonávať prostredníctvom komplicov. Spôsobuje chaos a neprehľadnosť situácie.
Manipulátor ovplyvňuje dynamiku celej skupiny. Využíva svoje komunikačné schopnosti, aby manipuloval s emóciami a vnímaním ostatných ľudí. Je pre neho ľahké získať si pozornosť a ľudí na svoju stranu. Zo začiatku môže pôsobiť neškodne, v prípade odhalenia je schopný dramatických prejavov s cieľom urobiť zo seba nevinnú obeť. V prípade odhalenia prejde do módu sebaobrany, keď vymýšľa nové lži a falošné príbehy, aby diskreditoval obvinenia voči sebe a znížil dôveryhodnosť obete šikany. Vyžíva sa v situáciách, v ktorých môže skupinu rozdeľovať, nepriamo podporovať konflikty s cieľom čo najviac poškodiť ním vybranú obeť. Vie získavať spojencov, pretože je sociálne zdatný. Môže vyzerať, že je ten, kto sa snaží konflikty riešiť a prinášať riešenia, každú situáciu do ktorej je zapojený ale výrazne zhorší. Manipulátormi bývajú ľudia s výraznými machiavelistickými alebo narcistickými črtami osobnosti. Ak má manipulátor navyše narcistické črty, tak sa sústredí na to, aby obeť bola marginalizovaná, mala celkovo oslabené sociálne väzby, narušenú reputáciu a bola izolovaná. Ničí dôveru a vzťahy v kolektíve.
Pasívny agresor je ten, kto používa nepriame taktiky šikany. Ignoruje, zamlčiava dôležité informácie, využíva sabotáž, so šikanovaným odmieta spolupracovať v dôležitých úlohách, čím vyvíja na obeť tlak. Pasívny agresor často predstiera, že koná v rámci pravidiel, no v skutočnosti obeť podkopáva. Zvláštnosťou pasívneho agresora je jeho schopnosť vyhýbať sa priamym konfliktom, a preto je takáto šikana ťažšie odhaliteľná. Obeti môže klamať do očí, zámerne jej dávať nesprávne informácie (napr. nesprávne pracovné postupy, aby obeť mala problémy), prípadne s ňou odmietne spolupracovať v spoločných úlohách. Tento typ sa tiež vyhýba riešeniu konfliktov, pretože si tak nepriamo udržiava moc a kontrolu.
Kybernetický agresor využíva na šikanu digitálne prostredie. Svoju obeť prenasleduje a obťažuje na sociálnych sieťach (cyberstalking), zverejňuje citlivé informácie (tzv. doxxing, pri ktorom agresor zverejňuje informácie o rodine, súkromné fotky, telefónne čísla, heslá a pod.), uverejňuje komentáre s cieľom obeť zosmiešňovať a verejne ponižovať, zakladá si falošné účty (napr. v mene obete), alebo na internete šíri klamstvá a dezinformácie zamerané na poškodenie obete v očiach verejnosti.
V praxi sa často stáva, že rôzne typy agresorov nie sú striktne oddelené a jednotlivé prejavy šikany sa môžu v jednej osobe prelínať.
Napríklad dvojtvárny agresor môže kombinovať priame a nepriame formy šikany. Ak je s obeťou osamote a bez svedkov, môže byť násilný, zastrašovať a vyhrážať sa. Keď sú okolo ľudia, prípadne dôjde k sťažnostiam na jeho správanie sa, tak bude predstierať, že je bezmocný, bezbranný, a on je tou skutočnou obeťou alebo tým prenasledovaným. Tento druh agresora môže používať rôzne taktiky, vrátane manipulácie a intríg, aby ostatných zmiatol, odvrátil od seba pozornosť a situáciu urobil čo najviac neprehľadnou. Cieľom jeho správania sa je vytvoriť ilúziu, že jeho obeť je problémová alebo konfliktná osoba, ktorá škodí kolektívu, zatiaľ čo on sám je nevinný. Dvojtvárni agresori môžu využívať aj formu reaktívnej šikany, pri ktorej sa snažia obeť účelovo vyprovokovať k nevhodnej reakcii, aby následne upozornili na prejavy obete (hnev, úzkosť, krik, fyzické napadnutie a pod.). Tento typ agresora býva špecialistom na gaslighting, šikanovaného pri podozreniach vykresľuje ako labilného, paranoidného alebo psychicky chorého. Jeho zámerom je docieliť, aby bola obeť diskreditovaná, vnímaná ako problémová a okolie si myslelo, že si obeť všetko vymýšľa alebo zbytočne dramatizuje. Zväčša ide o človeka s kombináciou narcistických a psychopatických čŕt.
Agresori najčastejšie využívajú taktiku, pre ktorú Jennifer Freyd v roku 1997 vo svojom článku použila označenie DARVO (Deny Attack Reverse Victim and Offender). Ak sa obeť, ktorá zažíva šikanu rozhodne prehovoriť a na šikanu upozorní, agresor sa rozhodne jej mstiť a zaútočí na ňu s ešte väčšou intenzitou. Útočník následne vytvorí a rozšíri fiktívnu verziu udalosti, ktorou sa snaží obeť zdiskreditovať. Pred inými ľuďmi svoju obeť vykreslí ako agresora, odvráti pozornosť od seba a docieli tým, že obeť bude vnímaná ako nedôveryhodná. Súčasťou tejto účinnej taktiky je aj vyššie spomínaný gaslighting, dôsledkom ktorého začne obeť spochybňovať vlastnú realitu a úsudok. A čo je najhoršie, obeti prestávajú dôverovať všetci ľudia ovplyvnení agresorom. Obeť ostáva traumatizovaná, a správanie sa agresora neriešené, okolím bagatelizované.
Pri agresoroch je tiež dôležité spomenúť, že nie každý kto šikanuje nutne koná s úmyslom ublížiť, t. j. vedome a cielene. Ľudia sa môžu totiž správať násilne alebo manipulatívne aj bez toho, aby si uvedomili, že šikanujú alebo sa na šikane určitým spôsobom podieľajú. Svoje správanie sa považujú za normálne a nevnímajú, že obeti spôsobujú nejakú ujmu. Cítia sa nevinne a nie sú schopní vnímať, prečo sa správajú tak, ako sa správajú, a aký má ich správanie sa dopad na ostatných.
Agresorom môže byť osoba nie veľmi inteligentná alebo neschopná rozlíšiť zdravé a nežiadúce spôsoby interakcií s ostatnými. Útočiť môže aj osoba ovplyvnená tlakom skupiny. Mnohí agresori môžu mať skreslené vnímanie situácie alebo obete, čo vedie k tomu, že šikanujú automaticky (podvedome) a neúmyselne, alebo jednoducho reprodukujú naučené toxické vzorce správania sa. Pri analýze šikany je dôležité zohľadniť aj tých, ktorí šikanu umožňujú alebo sa jej prizerajú, pretože pasívne správanie ľudí naokolo môže agresora motivovať k tomu, aby si začal dovoľovať viac, až sa jeho správanie stane nekontrolovateľné. Tolerancia šikany a jej prehliadanie môže mať vážne dôsledky nielen pre obete, ale aj pre celú skupinu. Ľudia sa začnú cítiť ohrozene a neisto, pretože šikana vytvorí toxickú atmosféru, ktorá má dopad na kvalitu medziľudských interakcií.
Ako odhaliť možné sklony k šikane?
To či má niekto sklony k šikane môže byť identifikované na základe niekoľkých kľúčových prejavov správania sa a osobnostných charakteristík. Medzi tie kľúčové patrí:
1. Uvedomenie si škodlivosti šikany: To v praxi znamená zisťovanie, či daná osoba vôbec vie, čo je to šikana, či a do akej miery si uvedomuje, že ide o ubližujúce a nežiadúce správanie sa. Taktiež je dôležité zistiť, či si je osoba vedomá svojich násilných alebo manipulatívnych prejavov a vníma ich ako problémové.
2. Správanie sa voči slabším: V tejto oblasti je vhodné sa zamerať na to, ako sa daná osoba správa voči tým, ktorí sú slabší, zraniteľní, prípadne v nižšom postavení (napr. šéf na pracovisku voči zamestnancom, učiteľ k žiakom, starší kolega k nováčikovi v kolektíve, lekár voči pacientovi a pod.).
3. Schopnosť sebareflexie a nápravy správania: do akej miery je osoba schopná premýšľať nad svojím správaním, priznať si chyby a prevziať za svoje činy zodpovednosť. Dôležité je aj to, či je človek schopný a ochotný svoje správanie meniť.
4. Empatia, súcit a pocity viny: Či a do akej miery osoba cíti vinu, keď sa správa voči druhým agresívne a ubližuje im. Ako, komu a za akých okolností prejavuje súcit a empatiu.
Útočníci sa líšia v osobnostných črtách a motiváciách, čo sa odráža aj v rôznorodých formách šikany, ktoré používajú. Využívať môžu celý arzenál taktík a stratégií, ako aj prostriedkov na dosiahnutie ich cieľov. Od priamych a otvorených útokov, až po mimoriadne sofistikované manipulačné schémy vplývajúce nielen na ich obeť, ale aj na bezprostredné okolie obete, ako sú jej rodina, priatelia a iní ľudia. Manipulácie sú schopné meniť aj dynamiku celej skupiny ľudí a interakcie medzi jej členmi.
Aj človek bez predpokladov na šikanu sa môže stať útočníkom. Dôvody sú individuálne – často stačí, že dotyčný podľahne tlaku skupiny a prispôsobí sa toxickému prostrediu, v ktorom je šikana vnímaná ako normálna, pretože prebieha pravidelne. Alebo človek jednoducho neodolá príležitosti ochutnať opojný pocit moci, ktorý mu dodá to, že môže byť násilník bez následkov, pretože v iných oblastiach života by takéto správanie mohlo mať za dôsledok straty spoločenského postavenia či povesti. Dôverne to poznajú obete domáceho násilia.
Aké obete si útočníci vyberajú?
Rovnako ako u útočníkov, tak aj u obetí sa vo výskumoch spomínajú určité charakteristiky, ktoré sa zvyknú u obetí objavovať najčastejšie. Vo všeobecnosti platí, že obeťou šikany sú zvyčajne ľudia, ktorí akýmkoľvek spôsobom vytŕčajú z davu.
Útočníci si často vyberajú tých, ktorých vnímajú ako slabších a zraniteľných. Tieto obete napríklad nemajú dostatočné sebavedomie, ich osobné hranice nie sú dostatočne pevné, alebo sa pod vplyvom okolností nedokážu dostatočne brániť. Útočník zvykne byť vo väčšine prípadov fyzicky silnejší, starší, skúsenejší, zatiaľ čo obeť je plachá, naivná, introvertná, pasívna a málo asertívna. Obeťou môže byť mladší žiak na škole, niekto s rečovou vadou, psychickými problémami, inou farbou pleti alebo môže ísť o nového zamestnanca na pracovisku. Títo ľudia predstavujú ľahký terč.
Šikanovaní sú ľudia, ktorí sú osamelí, pretože sa nevedia zaradiť do kolektívu, a teda nemajú dostatočne vybudované sociálne väzby (napr. v škole dieťa nemá kamarátov). Alebo sú neobľúbené. V tomto prípade je obeť osamotená, prehliadaná, je pre ňu ťažké získať si podporu, útočník vie, že je len malá pravdepodobnosť, že niekto v tomto prípade zasiahne a zastaví ho. Títo ľudia nemajú dostatočnú podporu.
V niektorých prípadoch sa agresori rozhodnú šikanovať obeť, ktorá sa previní tým, že u agresorov vyvoláva nepríjemné pocity menejcennosti. Zaútočiť môžu zo závisti alebo žiarlivosti. Dochádza k tomu vtedy, keď je obeť úspešná, slušná, empatická, obľúbená v kolektíve, má schopnosti alebo vlastnosti, ktoré oni nemajú. Sú to obete, ktorých prítomnosť vrhá na útočníkov zlé svetlo, a zrazu sú ďaleko viac viditeľné ich vlastné nedostatky a toxické správanie sa (napr. ak ide o grázlov a podvodníkov). To môže agresorov veľmi hnevať.
Agresori môžu na obete “premietať“, resp. obetiam pripisovať svoje vlastné negatívne črty a vlastnosti. Zrazu v obeti vidia všetko to, čo v sebe nechcú vidieť, alebo si odmietajú priznať. Svoje vlastné problémy pripíšu inej osobe, ktorá je vnímaná ako ich pôvodca. Tento psychologický jav sa nazýva projekcia. Paradoxom je, že pri projekcii začne agresor obviňovať obeť zo správania alebo vlastností, ktoré charakterizujú skôr samotného agresora. Takýmto spôsobom si agresor udržiava pozitívny obraz o sebe samom, a obeť označí ako zlú, menejcennú, alebo iným spôsobom negatívnu.
Keďže agresormi sú zväčša ľudia, ktorí sa nezvyknú vyznačovať vysokou mierou sebareflexie, hĺbavosti a schopnosťou preberať zodpovednosť za svoje pocity, vnútorné konflikty, ťažkosti a pod., projekcia im umožní pripísať všetko to negatívne niekomu inému, čím šikanovanie racionalizujú.
Za istých okolností môžu byť obeťami šikany ľudia, ktorí predstavujú pre agresora ohrozenie. Keďže šikana sa zvykne odohrávať v prostredí, ktoré je toxické, ak obete niečím vynikajú, môžu ohrozovať postavenie a vplyv dominantných osôb v kolektíve. Patologickejší agresori bývajú paranoidnejší, ale zároveň majú vyvinutý čuch na to, kto pre nich môže predstavovať problém. Tiež to môže byť niekto, kto by ich mohol nahlásiť, alebo sa odmieta podriadiť nepísaným (zvyčajne neetickým) pravidlám dominantnej skupiny. Tento jedinec je označený ako problémový, agresor ho začne šikanovať, aby ho “zlomil“, t. j. vynútil si jeho podriadenosť, alebo ho z kolektívu vyštval.
Do úvahy je potrebný brať aj faktor skupiny, pretože ak sa viac ľudí so sklonmi k šikane stretne v jednej “partii“, znásobuje sa ich odvaha a agresivita. Vyhliadnu si obeť, spoločne sa utvrdia v tom, že šikana je oprávnená a začnú útočiť. Začína sa skupinové šikanovanie (mobbing). Útočníci sa navzájom podporujú a keďže sú v presile, neobávajú sa dôsledkov za svoje činy. V prípade ťažkostí sa môžu dohodnúť na spoločnej verzii incidentu, čo sťaží odhalenie šikany. Zároveň vedia, že málokedy je potrestaná celá skupina útočníkov. Spolu sú sebavedomejší, môžu sa prejavovať ako nevychovaní hlupáci, obeť ponižovať a urážať.
Žiaľ je potrebné spomenúť, že šikanovaná môže byť aj úplne náhodná obeť. Niekto upúta pozornosť agresora v nevhodnom momente a stane sa terčom bez zjavnej príčiny. Útočník si na obeti vybíja frustráciu alebo demonštruje svoju moc.
Formy a priebeh šikany
V súčasnosti poznáme široký rozsah prejavov opakovaného a cieleného správania sa, ktoré sa nazýva šikanou. Jednotlivé prejavy šikany sa v praxi môžu prelínať. Uvediem niekoľko najčastejších.
Najviditeľnejšia je fyzická šikana. Zahŕňa v sebe prejavy akékoľvek fyzického násilia, ako napríklad fackanie, hádzanie predmetov na obeť, chytenie obeti pod krk, priame údery do tela alebo spôsob dotýkania sa, ktorý má demonštrovať fyzickú silu a vyvolať strach. Sprievodným javom môže byť aj ničenie alebo odcudzenie majetku obete.
Keď niekto šikanuje slovne, tak používa používa urážky, posmešky, nedôvodnú kritiku, nadávky, a iné jazykové formulácie na to, aby svoju obeť zosmiešnil a pred ostatnými ponížil. Súčasťou slovnej šikany, môže byť aj pasívna agresivita vo forme nemiestnych komentárov, narážok a prezývok. Zameraná býva na výzor, vlastnosti, prejavy, rasu, pohlavie alebo sexualitu obete.
Medzi neverbálne formy šikany patrí nepriateľská reč tela, vyhýbanie sa obeti, zazeranie, hlasné povzdychy, prevracanie očí pri pohľade na šikanovaného, fučanie a iné opakované prejavy.
Sociálna šikana, je priamo cielená na oslabenie medziľudských vzťahov obete. Ide sa o šírenie fámov, klebiet, klamstiev a manipulatívnych poloprávd s cieľom poškodiť spoločenskú reputáciu obete. Zahŕňa aj zámerné ignorovanie obete. Môže tiež prebiehať aj vo forme opakujúcej sa agresívnej kritiky pred skupinou ľudí, napr. počas pracovných porád alebo v športovom kolektíve. Ak je takáto šikana úspešná, u obete dochádza k oslabeniu alebo deštrukcii existujúcich vzťahov (rodinných, kamarátskych, partnerských, pracovných a pod.). Následkom sociálnej šikany je postupná sociálna izolácia obete. Agresor sa usiluje o vyvolanie konfliktov v existujúcich vzťahoch obete, jeho úmyslom je, aby bolo proti obeti poštvaných čo najviac ľudí.
Pri emocionálnej a psychickej šikane je zámerom útočníka podlomiť duševné zdravie obete. Agresor útočí na sebavedomie obete, snaží sa vyvolať negatívne pocity a vo výnimočnejších prípadoch obeť presvedčiť o tom, že si za šikanu môže sama (a obeť sa môže z toho, čo zažíva obviňovať). Obeť tejto formy šikany zažíva pocity viny, hanby, neschopnosti, znižuje sa jej sebavedomie, sebahodnota a sebaúcta. Pri obzvlášť patologických útočníkoch môže dochádzať k tomu, že chcú docieliť, aby sa na nich obeť stala emocionálne závislá. Psychopatickí agresori majú schopnosť získať dôveru svojich obetí a postupne odhaľovať ich slabé miesta. Následne zaútočia tak, aby obete boli čo najzraniteľnejšie voči útoku.
Kyberšikana sa odohráva v online priestore. Môže ísť o šírenie klebiet, vymyslených príbehov zo zaručených zdrojov, zdieľanie súkromných konverzácií, fotiek a videí obete. Pri nepriamej forme môže agresor „podhodiť“ podobne zmýšľajúcim ľudom niečo týkajúce sa ním vybranej obete (napr. fotografiu, telefónne číslo, adresu), a títo ľudia následne píšu na obeť hanlivé komentáre, alebo ju začnú obťažovať aj mimo online sveta. Útočník tiež môže vytvárať falošné profily a využívať sociálne médiá na koordináciu útokov alebo vydieranie. Medzi novšie formy patrí vytváranie falošných konverzácií, hackovanie online profilov, manipulácia fotografií a videí využitím umelej inteligencie, vrátane ich následného rozširovania.
Šikana prostredníctvom sabotáže obete sa odohráva vtedy, keď útočník zasahuje najmä do oblastí osobného a pracovného života obete s cieľom aktívne škodiť vytváraním prekážok (napr. v kariérnom postupe), ktoré majú za cieľ obeť podkopať a narušiť bežný chod jej života. Môže ísť o zamedzenie prístupu k dôležitým informáciám, úpravu dôležitých dokumentov (za ktoré je obeť zodpovedná), znefunkčnenie súčiastok počítača s cieľom vymazania údajov a iné.
Šikana vykonávaná formou zámernej izolácie obete predstavuje jeden z najbolestivejších a psychologicky najdeštruktívnejších spôsobov, ako niekomu ubližovať. Ľudia všeobecne majú potrebu niekam patriť, formovať vzťahy s okolím a mať v kolektíve svoje miesto. Táto šikana je nesmierne efektívna v prostredí väzníc, v ktorých sa môžu zneužívať samotky. Je možné ju nájsť aj v prostredí pracovísk, ak sa dominantná časť skupiny rozhodne iného pracovníka vyštvať a začne ho šikanovať tak, že ho bude izolovať od ostatných. Súčasne táto skupina môže manipulovať ostatných, aby obeť marginalizovali, obchádzali a žiadnym spôsobom jej nepomáhali. Skupina vykonávajúca šikanu sa usiluje, aby obeť bola opustená, zraniteľná a psychicky zničená. Následok takejto šikany je mimoriadne oslabenie obeti brániť sa a dlhodobá trauma, ktorá sa môže prejavovať depresiami alebo úzkostnými stavmi.
Bossing sa najčastejšie spomína v súvislosti s pracovným prostredím, ale jeho dynamiky a prejavy môžu byť prítomné aj v iných skupinách, napríklad v rodinách (napr. rodič šikanuje len jedno dieťa) alebo školách (učiteľ si „zasadne“ na žiaka). Bossing predstavuje zneužívanie moci osoby vo vyššom postavení ako obeť šikany z hľadiska hierarchie alebo autority. V pracovnom prostredí sú prípady bossingu pomerne ľahko odhaliteľné, pretože pri tomto type šikany nadriadený vytypovaného zamestnanca oproti iným neúmerne zaťažuje prácou, diskredituje kvalitu jeho práce, aktívne zatajuje informácie potrebné pre výkon pracovnej činnosti, aktívne sa podieľa na ohováraní a šírení intríg zameraných voči šikanovanému. Zamestnanca obchádza, ignoruje, vylučuje z kolektívu. Môže dochádzať aj k agresívnym prejavom, neustálej a ničím nepodloženej kritike, znižovaniu mzdy a podobne. Dokonca existuje aj nepriamy bossing, o ktorý ide vtedy, keď je zamestnanec šikanovaný ostatnými kolegami, nadriadený nezasiahne, aj keď má o šikane vedomosť, ale naopak sa skryte na šikane sám podieľa. V ojedinelých prípadoch môže nadriadený pomáhať vytvárať alibi pre seba a útočníkov. Alebo je nadriadený dvojtvárny, predstiera, že má záujem pomôcť a chce šikanovaného ochrániť, ale zistené informácie posunie páchateľom šikany. Takéto toxické správanie má nielen negatívny dopad na psychickú pohodu obete, ale aj na celkovú atmosféru a produktivitu na pracovisku.
Mobbing je výraz označujúci organizovanú skupinovú šikanu, ktorá sa najčastejšie vyskytuje na pracoviskách, no môže sa vyskytnúť aj v iných kolektívoch. Je charakteristický tým, že obeť čelí presile útočníkov, ktorí často spoločne koordinujú svoje snahy o jej vytlačenie z kolektívu. Najčastejším zámerom útočníkov je prinútiť obeť, aby pod zvyšujúcim sa emocionálnym a psychickým tlakom sama odišla. Ak obeť neodíde, intenzita šikany sa zvyšuje. Útočníci začnú obeť dehumanizovať, izolovať ju a zámerne sabotovať jej prácu a vzťahy v kolektíve. Dôsledkom mobbingu býva zničená povesť obete, naštrbené sebavedomie, rozpad jej sociálnych väzieb, komplexná emocionálna a psychická trauma, a šok zo skutočnosti, že niektorí ľudia sa pod vplyvom manipulácií obrátili proti nej a pripojili sa k agresorom.
Aké škody šikana spôsobuje?
Na šikanu je nutné upozorňovať a zamedzovať jej, pretože môže mať devastujúci vplyv na jej obete. Najčastejšie dopady šikany na poškodených sú nasledovné:
- Psychologické a emocionálne ťažkosti: Šikanovaní ľudia zažívajú zvýšenú úzkosť, strach, beznádej, depresívne pocity alebo celkové vyhorenie. Podľa nedávnych výskumov sú obete šikany vystavené vyššiemu riziku vzniku depresívnych porúch a úzkostných stavov. Rozvinúť sa môžu príznaky post traumatického stresu, samovražedné predstavy, prípadne sa obete šikany o samovraždu priamo pokúsia.
- Zhoršenie imunity a vznik zdravotných ťažkostí: neustály stres, napätie a neistota môžu viesť k fyzickým problémom, ako sú tráviace ťažkosti, poruchy spánku a bolesti hlavy. Dlhodobý stres môže tiež oslabiť imunitný systém a prípadne byť spúšťačom rôznorodých ochorení (cukrovka, rakovina a iné).
- Rozpad vzťahov: Šikanovaní ľudia čelia izolácii v rámci kolektívu, naštrbená je ich sebadôvera, pod vplyvom stresu spôsobeného šikanou sa začne meniť aj ich správanie. Ostatní v rámci skupiny sa im môžu vyhýbať, alebo s nimi obmedzia kontakt, aby sa vyhli potenciálnemu konfliktu s útočníkom a sami sa nestali obeťou šikany. Tieto faktory vedú k väčšej izolácii a zníženej kvalite života spôsobenej rozpadom vzťahov a podporných systémov.
- Dlhodobé následky: Dlhodobé účinky šikany zahŕňajú zhoršenú výkonnosť (produktivitu) v škole alebo práci, zvýšenú absenciu a vyhýbanie sa sociálnym kontaktom z obavy pred ďalším zranením. Obete šikany môžu mať problém so zaradením sa do kolektívu, môžu sa vyhýbať medziľudským interakciám, a byť celkovo menej schopné vytvárať nové vzťahy a priateľstvá. Pri strate práce pod vplyvom šikany dochádza k ekonomickým škodám v podobe straty príjmu a zníženia životného štandardu. V dôsledku manipulatívneho vytvárania negatívnej mienky o obeti môžu agresori spôsobiť to, že šikanovanému prestanú ľudia dôverovať a začnú sa ho strániť. Naštrbené je aj ich sebavedomie, čo negatívne vplýva na schopnosť presadzovať sa a dosahovať ciele.
Šikana spôsobuje aj reputačné škody miestam, na ktorých je prítomná (napr. ak je opakovaná a neriešená), či už ide o rodiny, školy, pracoviská alebo iné prostredia. U zamestnávateľov ovplyvňuje produktivitu, dynamiku pracovných kolektívov a zhoršuje pracovnú atmosféru v dôsledku existencie toxickej kultúry. Navyše môže vyvolať dodatočné náklady spojené s PN zamestnancov, súdnymi spormi alebo náklady vyplývajúce z vysokej fluktuácie.
Záver prvej časti
Nemusíte byť trénovaní odborníci, aby ste vedeli rozpoznať ľudí, ktorí majú alebo môžu mať sklony k šikanóznemu správaniu sa.
Všímajte si u ľudí ich charakter a správanie voči tým, z ktorých nemajú žiadny prospech.
Sledujte, ako sa ľudia správajú voči tým, z ktorých nemajú žiadny prospech. Zamerajte sa na to, ako zaobchádzajú so slabšími, nižšie postavenými alebo s tými, ktorí sa voči nim nedokážu brániť. Všímajte si aj ich potrebu zosmiešňovať iných, aby sa sami cítili lepšie.
Neignorujte, ak testujú hranice tých, o ktorých si myslia, že im to prejde. Môže to začínať zdanlivo nevinnými posmeškami, ironickými poznámkami alebo nenávistnými prejavmi bez zjavného dôvodu. A postupne gradovať, ak sa to nestopne v zárodkoch.
Všímajte si, ako pristupujú k ľuďom s odlišnými názormi, hodnotami či vzhľadom. Zamerajte sa aj na ich sklony k neustálemu kritizovaniu a hľadaniu chýb, pretože takíto jedinci si vás môžu ľahko zvoliť za terč, ak sú frustrovaní, večne nespokojní, zakomplexovaní alebo vnútorné nešťastní. Môžu sa obsesívne starať do vášho osobného života, šíriť klebety, ničiť vašu reputáciu a manipulovať ostatných, aby sa postavili proti vám, alebo vás vynechávali z rôznych kolektívov.
Buďte obozretní voči ľuďom, ktorí si domýšľajú veci bez toho, aby sa vás pýtali otázky. Dávajte si pozor na tých, ktorí sú necitliví, emočne labilní, urážliví a schopní klamať do očí, keď ich konfrontujete s niečím, čo urobili. Sledujte aj tých, ktorí dokážu ublížiť a potom sa tváriť, že sa nič nestalo, bez ospravedlnenia a priznania zodpovednosti.
Zvýšte svoju ostražitosť voči ľudom, ktorí ani v jasne objektivizovaných situáciách nedokážu identifikovať šikanéra a jeho obeť. Títo ľudia síce často hovoria, že im ide predovšetkým o pokoj, mier a harmóniu, no nie sú ochotní odsúdiť násilné prejavy a to, čo sa deje jasne pomenovať. V záujme vlastnej ochrany sa často radšej prizerajú, obeti sa vyhýbajú alebo sa dokonca pridajú na stranu agresora. Tiež sa môžu čudovať tomu, že sa obete snažia brániť, pretože sa domnievajú, že takéto reakcie len situáciu zhoršia.
Veľký pozor dávajte aj na tých, ktorí mlčia, keď sa dejú zjavné nespravodlivosti alebo násilie. Ich alibizmus alebo neschopnosť vyjadriť jasný názor môže naznačovať, že sú ochotní ignorovať alebo tolerovať toxické správanie sa. Zvlášť si všímajte tých, ktorí zľahčujú a ospravedlňujú násilníkov, pretože tým nielenže normalizujú ich správanie, ale aj prispievajú k vytváraniu kultúry beztrestnosti. Takéto postoje ich vedú k strate schopnosti rozpoznať jasné hranice medzi prijateľným a neprijateľným správaním.
Presne takto sa môžu prejavovať ľudia, ktorí vám počas šikany nepomôžu, alebo sa k agresorovi pridajú, ak z toho budú mať osobný prospech. Dokonca sa môžu priamo stať agresormi, ak im prostredie poskytne príležitosť, aby sa na vás mohli realizovať.
Žiaľ, poznám príliš veľa rôznych príbehov, v ktorých to tak bolo, aj keď si obete šikany naivne nechceli pripustiť, že ľudia z ich okolia by boli niečoho takého schopní.
Ak nechceme, aby sa šikana stala normou, musíme o nej začať otvorene hovoriť a prestať pred ňou zatvárať oči. Keď mlčíme a nič nerobíme, patologické správanie sa postupne normalizuje, až sa stáva tak bežným, že ľudia prestávajú vnímať jeho závažnosť. Týmto prístupom sa vytvára toxické prostredie, ktoré ovplyvňuje nás všetkých a vedie k tomu, že sa šikanéri cítia nehrození, pričom ich patológia sa postupne len zhoršuje.
Je dôležité nielen rozpoznať šikanu u iných, ale aj identifikovať tendencie v nás samých. Musíme byť ostražití voči impulzívnym reakciám a snažiť sa konať s rozvahou, aby sme sa sami nestali súčasťou problému.
Tým, že si uvedomíme, že akákoľvek forma šikany je škodlivá a neprijateľná, pretože ubližuje nielen obeti, ale má negatívne dôsledky aj na celé okolie, môžeme pozitívne ovplyvniť prostredie okolo nás. Naše správanie má moc formovať interakcie a dynamiku vo vzťahoch. Keď prejavujeme vzájomný rešpekt, slušnosť, toleranciu a empatiu, inšpirujeme aj ostatných, aby konali rovnako, a vytvárame kultúru, v ktorej sú tieto hodnoty preferované a nie považované za prejavy slabosti.
Prvým krokom k vytvoreniu bezpečného prostredia je otvorenie diskusie o tejto téme. Musíme začať hovoriť o šikane, upozorňovať na ňu a prestať tolerovať prejavy toxického správania sa. Postupne, krok za krokom, môžeme vybudovať prostredie, v ktorom sú obete šikany chránené, prejavy šikany odsúdené a sú zavedené konkrétne mechanizmy na jej prevenciu. To je kľúčové pre zlepšenie vzťahov a atmosféry v akomkoľvek kolektíve.
Ak ste zažili šikanu – či už ako obeť, agresor alebo svedok – môžete sa podeliť o svoje skúsenosti v diskusii nižšie. Čo sa dialo vo vašej situácii? Čo robil šikanér? Ako reagovalo okolie? Ako bola situácia riešená? A aký dopad to malo na vás?
Zdieľaním svojich príbehov môžete pomôcť ostatným lepšie pochopiť a prekonať podobné skúsenosti.
V ďalšej časti sa zameriam na mobbing, dynamiku skupín pri šikane, účinné spôsoby obrany proti manipuláciám a agresorom, ako aj na sprievodné javy, ktoré môžu sťažovať odhalenie šikany a jej efektívne riešenie.
__________________________________________________________________________________________________________________________________________________________
Text je môj vlastný, k jeho napísaniu ma ale inšpirovali aj nasledovné zdroje:
Andrews, N. C. Z., Cillessen, A. H. N., Craig, W., Dane, A. V., & Volk, A. A. (2023). Bullying and the abuse of power. International Journal of Bullying Prevention, 1-10.
Book, A., Methot-Jones, T., Blais, J., Hosker-Field, A., Volk, A., Visser, B. A., Gauthier, N., Holden, R. R., & D’Agata, M. T. (2019). Psychopathic traits and the cheater-hawk hypothesis. Journal of Interpersonal Violence, 34(15), 3229–3251.
Dåderman, A. M., & Ragnestål-Impola, C. (2019). Workplace bullies, not their victims, score high on the Dark Triad and extraversion, and low on agreeableness and honesty-humility. Heliyon, 5(10).
Farley, S., Mokhtar, D., Ng, K., & Niven, K. (2023). What influences the relationship between workplace bullying and employee well-being? A systematic review of moderators. Work & Stress, 37(3), 345–372.
McDougall, P., & Vaillancourt, T. (2015). Long-term adult outcomes of peer victimization in childhood and adolescence: Pathways to adjustment and maladjustment. American Psychologist, 70, 300–310.
Muris, P., Merckelbach, H., Otgaar, H., & Meijer, E. (2017). The malevolent side of human nature: A meta-analysis and critical review of the literature on the Dark Triad (narcissism, Machiavellianism, and psychopathy). Perspectives on Psychological Science, 12, 183–204.
Pemment, J. (2015). The reappearing psychopath: Psychopathy’s stain on future generations. Aggression and Violent Behavior, 25, 237–242.
Pozzoli, T., Gini, G., & Thornberg, R. (2017). Getting angry matters: Going beyond perspective-taking and empathic concern to understand bystanders’ behavior in bullying. Journal of Adolescence, 61, 87–95.
Prabaharan, N., Dane, A. V., & Spadafora, N. (2024). Balance of power in peer victimization: The role of rivalry and vulnerability. Canadian Journal of School Psychology, 39(2):1-19.
Shin, Huiyoung. (2022). The role of perceived bullying norms in friendship dynamics: An examination of friendship selection and influence on bullying and victimization. International Journal of Behavioral Development. 46. 432-442.
Walser deLara, E. (2016). Bullying scars: The impact on adult life and relationships. 1st ed. New York: Oxford University Press.
Identifying and Addressing Bullying. Dostupné online na: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK441930/
What Students Are Saying About Bullying Today. Dostupné online na: https://www.nytimes.com/2024/03/21/learning/what-students-are-saying-about-bullying-today.html
What is bullying? Dostupné online na: https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S2666869621000129
How to Recognize and Deal With Adult Bullying. Dostupné online na: https://www.psychologytoday.com/intl/blog/healthier-minds-happier-world/202311/how-to-recognize-adult-bullying
The Danger of Dark Triad Leaders. Dostupné online na: https://www.psychologytoday.com/intl/blog/out-the-darkness/202203/the-danger-dark-triad-leaders
Kritika, urážky, zosmiešňovanie: So šikanou na pracovisku sa stretla až tretina Slovákov. Dostupné online na: https://www.trend.sk/spravy/kritika-urazky-zosmiesnovanie-sikanou-pracovisku-stretla-tretina-slovakov
Deviatak Roman nebol sám. Čo zažívajú šikanované deti na školách? Dostupné online na: https://domov.sme.sk/c/23243862/sikana-na-skolach-na-slovensku.html
Zažili šikanovanie v práci: Nesmeli ísť na záchod, vulgárne ich urážali, strhávali im plat. Dostupné online na: https://domov.sme.sk/c/23152531/kolegovia-mu-zakazali-ist-na-zachod-sefka-jej-vulgarne-nadavala-aka-je-sikana-v-praci.html
Health Behaviour in School-aged Children Dostupné online na: https://hbsc.org/
One in six school-aged children experiences cyberbullying, finds new WHO/Europe study. Dostupné online na: https://www.who.int/europe/news/item/27-03-2024-one-in-six-school-aged-children-experiences-cyberbullying--finds-new-who-europe-study
Psychosocial risks to workers' well-being: Lessons from the COVID-19 pandemic. Dostupné online na: https://www.eurofound.europa.eu/en/publications/2023/psychosocial-risks-workers-well-being-lessons-covid-19-pandemic
