Ešte ani na tom by nebolo nič nezvyčajné, lenže zabudol som sa zmieniť o jednej podstatnej skutočnosti – nikdy som nemal možnosť ho spoznať. Ja som sa narodil dvanásteho decembra 1992, dedo umrel deviateho januára 1993. Mám s ním len pár fotiek, drží ma na nich na rukách. Jeho tvár poznám práve iba z fotiek, jeho črty občas zazriem na tvári mojej mamy alebo strýka. Dedo odišiel priskoro, dostala ho rakovina pľúc, bol tuhý fajčiar. Premýšľam, prečo som sa vlastne cítil smutný. Nebol to smútok zo straty blízkeho človeka, nepamätám sa na neho. Počul som o ňom mnoho príbehov a napriek mnohým chybám, ktoré mal hovoria, že to bol skvelý človek. Verím, napriek tomu, že som to nemal možnosť potvrdiť.. Možno to bol dôvod mojej clivoty. Neviem, nerozumiem. Bolo to ako spomienka, ktorú som nikdy nemal...
Možno ho niektorí z vás budú poznať, hlavne tie staršie ročníky. Svoje meno som dostal na jeho počesť, keď som sa narodil moji rodičia už vedeli, že umrie. Tak som teda Tomáš. Toto meno mám po slovenskom divadelnom a filmovom hercovi Tomášovi Žilinčíkovi, ktorý bol mojím dedom.
Na pomníku ma napísaný citát, ktorý vybrala moja mama z nejakej knižky : „Odísť najďalej znamená vracať sa.“ Dnes sa ku mne dedo vrátil, aj keď len v mojej predstavivosti...
Bubo, páčilo by sa ti tu...
