Som študent, bývalý výmenný, ktorý si absolvoval rok v Brazílii a teraz si zvyká znovu na realitu. Zoznam autorových rubrík: Brazília, Politika, Súkromné, Nezaradené
Hudba, hudba, hudba...Všade sa o nej píše, hovorí, všade hrá. Ľudia pri nej tancujú, smejú sa, plačú, pijú alebo len tak oddychujú. Každý pri tej svojej. Veď tá je vždy najlepšia. Aj tá moja je najlepšia. A aká to vlastne? To presne neviem definovať. Viem však aká to nie je.
O detstve som tu už raz písal. Je to však pre mňa momentálne príjemná téma na písanie a spomínanie. Myslím si, že keby som dožil svoje detstvo doma na Slovensku a nie v tejto vzdialenej krajine, nevedel by som ho tak oceniť.
S pocitmi je to zvláštne. Nie vždy sa dostavia práve tie, ktoré by sme čakali alebo chceli. Asi práve preto je to s nimi také zaujímavé. Dnes sa mi niečo podobné stalo. Úplne nečakane, blesk z jasného neba. Dosadol na mňa pocit smútku. Chvíľkový, celé to trvalo možno pät minút. Na tom by nebolo nič zvláštne, nebyť okolností, ktoré môj pocit sprevádzali. Spomenul som si totižto na jednu osobu a sám som bol prekvapený, že práve na ňu. Spomenul som si na môjho deda.
Včera som videl pekný film. Posledný Mohykán. O láske, priateľstve a viere. Počúval som peknú hudbu. Mike Oldfield – Tubular bells I,II. Čítal som peknú knižku. Charles Dickens – Kroniky klubu Pickwickovcov. A predsa mi niečo chýbalo...
Bratislavou otriasol výbuch. A veruže to muselo stáť za to. Nebol som síce priamo na mieste činu, predsa len na 13 000 kilometrov to pravdepodobne dostatočnú intenzitu nemalo, napriek tomu som so záujmom sledoval rozličné reakcie ľudí. Pobavili ma.
