Som študent, bývalý výmenný, ktorý si absolvoval rok v Brazílii a teraz si zvyká znovu na realitu. Zoznam autorových rubrík: Brazília, Politika, Súkromné, Nezaradené
Hudba, hudba, hudba...Všade sa o nej píše, hovorí, všade hrá. Ľudia pri nej tancujú, smejú sa, plačú, pijú alebo len tak oddychujú. Každý pri tej svojej. Veď tá je vždy najlepšia. Aj tá moja je najlepšia. A aká to vlastne? To presne neviem definovať. Viem však aká to nie je.
Už sa zotmelo a ja sedím za malým písacím stolom a dávam si dohromady, čo mi prinieslo posledných desať mesiacov môjho života. Asi by som to pomenoval jednoduchým ale výstižným slovom zmena.
Pozerám na horizont. Z paluby lode. Svieti slnko. 32 stupňov Celzia. Vlhkosť vzduchu sa blíži k 90%. Fúka príjemný vietor, hladina rieky, po ktorej sa plavím je kľudná. Pár metrov od lode sa z vody vynára hlava aligátora, o niečo ďalej sa nad vodou ladne mihne telo ružového delfína. Zvuky pralesa ku mne doliehajú, škrek opíc a papagájov narúša iba hluk lodného motora. Ale aj ten do toho svojim spôsobom zapadá. Amazónia je čarovná.
Nedávno, počas summitu Obama-Medvedev v Prahe, mal jeden článok na sme.sk v titulke tieto slová : „ Ruský prezident sa za okupáciu na našom území neospravedlnil.“. A veru, mohol sa.
Raz som vo svojom článku „Podľa skutočnej udalosti...“ mierne nadnesene opísal život vo svojich hosťovských rodinách a ku koncu článku som sa vyjadril, že by som len veľmi nerád menil a odchádzal do tretej. Moje prianie bohužiaľ vypočuté nebolo.
O detstve som tu už raz písal. Je to však pre mňa momentálne príjemná téma na písanie a spomínanie. Myslím si, že keby som dožil svoje detstvo doma na Slovensku a nie v tejto vzdialenej krajine, nevedel by som ho tak oceniť.
V poslednom čase som nejaký precitlivený, ako keby som bol tehotný. Myslím si však, že zatiaľ nie som, to by nebol bohvieaký výmenný pobyt, keby som sa vrátil domov s bruchom. Až tak dospieť zase nepotrebujem, aj keď nebol by som prvý prípad. Minulý rok sa práve tu v Brazílii podarila taká kuriozitka výmennému študentovi z Belgicka...
Aj John Smith z rozprávky Pocahontas išiel do zasnenej zeme Indiánov bez akejkoľvek znalosti miestneho jazyka. A predsa sa mu podarilo aklimatizovať sa a dokonca sa s miestnymi spriateliť. Tak isto som aj ja išiel do vzdialenej zeme bez toho, aby som jazyk čo len trochu ovládal a tak isto sa mi podarilo začleniť sa...aj keď zo začiatku to bolo sprevádzané mnohými komickými situáciami...jazyk vie byť zradný...
S pocitmi je to zvláštne. Nie vždy sa dostavia práve tie, ktoré by sme čakali alebo chceli. Asi práve preto je to s nimi také zaujímavé. Dnes sa mi niečo podobné stalo. Úplne nečakane, blesk z jasného neba. Dosadol na mňa pocit smútku. Chvíľkový, celé to trvalo možno pät minút. Na tom by nebolo nič zvláštne, nebyť okolností, ktoré môj pocit sprevádzali. Spomenul som si totižto na jednu osobu a sám som bol prekvapený, že práve na ňu. Spomenul som si na môjho deda.
Kúpil som si peknú knižku – Alenka v krajine zázrakov, po portugalsky a začal som ju čítať, musím zaklopať, že mi to celkom ide, aj keď sem-tam ešte musím loviť nejaké tie slovíčka v slovníkoch, a trochu som sa pritom zasníval, však čo iné by som mal robiť práve pri tomto diele a všimol som si, že aj ja som vlastne prešiel takou cestou Alenky...
Starší miestni obyvatelia tvrdia, že práve toto je posledná zástavka na ceste do neba. Už len samotný názov je legendou. Mesto farieb, pláží, karnevalu, futbalu ale aj centrum obchodu, ekonomiky a vedy. Mesto pod rukami Krista. Vitajte v Riu.
Čo je to šok, to všetci vieme. Ale to, čo je kultúrny šok, vie už len podstatne menej ľudí a ešte menej ho vie skutočne definovať, pretože každý jednotlivec ho prežíva inak. Ja sa pokúsim načrtnúť, čo to vlastne vo všeobecnosti je a priblížim priamo osobnú skúsenosť, pomocou vlastných denníkových zápiskov, ktoré som si priebežne písal.
Dostal som cez víkend správu, v ktorej mi jedna užívateľka, ktorá čítala môj blog a moje články o Brazílii navrhla, aby som v krátkosti napísal prečo som sa počas strednej školy rozhodol odísť na výmenný pobyt a prečo práve do ďalekej Brazílie.
Je dôležité mať vlastný názor. Schválne píšem vlastný a nie svoj, pretože váš môže byť aj názor, ktorý vymyslel niekto iný a vám sa natoľko zapáčil, že ste si ho prisvojili. A to teda nie, takýto názor sa akceptovať nebude. Musí to byť pekne preukázateľné z vašej hlavy. Asi by sa to malo niekde zapisovať, aj so synonymickými výrazmi, aby to nemohol hocikto len tak halabala povedať inými slovami. Takýchto špekulantov by sa našlo mnoho. Ale ako sa proti tomu brániť ? Na to sa žiada nejaký hrdina.
Včera som videl pekný film. Posledný Mohykán. O láske, priateľstve a viere. Počúval som peknú hudbu. Mike Oldfield – Tubular bells I,II. Čítal som peknú knižku. Charles Dickens – Kroniky klubu Pickwickovcov. A predsa mi niečo chýbalo...
Včera som si prečítal článok „Politika na blogu – zrušiť či nezrušiť?“ a až dnes mi došlo, aký obrovský škrt cez blog to bude. Nemal som dnes cez prvú hodinu čo robiť, lebo moji brazílski spolužiaci písali písomku a to ja, vďaka bohu, nemusím, tak som si vytiahol blok, že si pripravím niečo na svoj blog. A na vlastné prekvapenie som zostal čumieť asi pätnásť minút na prázdny papier...
Budem pokračovať tam, kde som včera prestal. Dnes by som vám priblížil jednu podarenú školskú akciu, úroveň štátnych škôl a pár vlastných skúseností.
Odchodil som si tu v Brazílii päť školských mesiacov a ešte približne dva si odmakám. Stihol som za tú dobu vidieť takmer všetky typické školské aktivity od klasických hodín po písomky, hodiny telesnej výchovy ale aj bitky, vytopenie záchodov, „stužkovú“ a mnoho iného...
Keby som v auguste na svoj výmenný pobyt neodišiel, pravdepodobne by som už nikdy nemal možnosť dostať sa do tak vzdialenej krajiny ako je Brazília. Nemal by som možnosť uzrieť slávne Rio de Janeiro, naučiť sa portugalský jazyk ale tiež by som nezmenil názor na mnoho vecí, ktoré mi teraz otvorili oči...Vďaka, že som odišiel...
Bratislavou otriasol výbuch. A veruže to muselo stáť za to. Nebol som síce priamo na mieste činu, predsa len na 13 000 kilometrov to pravdepodobne dostatočnú intenzitu nemalo, napriek tomu som so záujmom sledoval rozličné reakcie ľudí. Pobavili ma.
