Vďaka geniálnemu programu Skype (podotýkam, že na komunikáciu slúži práve tento, nie Google pán prezident) ako sa povie, z prvej ruky. Najprv do mikrofónu zahučal môj mladší brat a to štýlom obľúbeným u mládeže, ktorá práve objavuje prvé tajomstvá puberty. Vyzeralo to asi takto : „Ty kokso, festik tu niečo práve rachlo. Jaká haluz.“ Na to sa skepticky ozval môj otec, ktorý je už z puberty vonku dosť dlho (našťastie) čiže to malo celkom iný ráz : „Asi niekomu na Páričkovej odpálili auto.“ A na moje sklamanie sa ďalej týmto, pre neho banálnym výbuchom(!), nezaoberal. Tým pádom som sa ocitol v nepeknej situácii neinformovaného človeka. Viete si predstaviť ako som sa asi cítil. Plný strachu o svojich najbližších som uvažoval, kde nájdem pravdu. Však, keď to teraz bolo autíčko na Páričkovej, prečo by to nabudúce nemohol byť paneláčik na Košickej ? Moje obavy sa stupňovali...
Ešte dva a pol mesiaca nebudem doma prítomný, aby som v posledných sekundách schytil tých pár kilogramov semtexu a vrátil ich včas pravému majiteľovi. Samozrejme celý tento akčný akt by sa odohrával počas bullet-time (tento pojem je známy hlavne nadšencom PC hier, jedná sa o spomalený časový efekt), pršalo a blýskalo by sa, možno by mi aj za chrbtom horelo a ja by som letel svetelnou rýchlosťou (to zase nie, lebo by nebolo vidieť ako sa popritom pohodlne usmievam a veje za mnou môj čierny kabát). Rútil by som sa teda po tých schodoch s pár kilami semtexu pod pazuchou, perfektne informovaný, kam ho treba dopraviť. Nebolo by to prvýkrát, čo by som takúto náročnú misiu, na ktorej závisí štátna bezpečnosť, dotiahol dokonale dokonca. Dostal by som medailu od pána prezidenta (neviem čo by na nej bolo, ale fujaru odmietam), kúpil by som si druhý čierny kabát, ten starý je už medailí plný. Svet a s ním aj Slovensko potrebujú superhrdinov...
Po nudnej vete otcovej vete prehovorila mama : „Boha, to boli nejakí teroristi ! Až nám okná zatriaslo!“ a mne bolo podľa jej tónu jej hlasu, že pri dverách je už pripravený „first emergency equipment“ a čaká sa iba na sirény. Pokúsil som sa ju upokojiť, že ja hneď zistím, čo to naozaj rachlo. Tak som si klikol na sme.sk, kde ma titulka upokojila, že to nič, iba Slovnaft niečo odtlakoval. Diskusia tam už bola v plnom prúde, asi sa tam zišli všetci chemici Slovenska. Jední tvrdili, že to bola posledná poistka pred výbuchom, druhí, že nie, si hňup, bolo to celé pod kontrolou...Však to poznáte.
Pre mňa bolo podstatné, že som mamičke mohol povedať, nech v pokoji svoju núdzovú výbavu vybalí (aj tak podľa mňa počkala do rána) a dodal som, že túto správu máme práve vďaka sme.sk. Podstatne veselšie mi navrhla aby som sa Vám na tom svojom blogu poďakoval. Tak Vám teda milé sme.sk ďakujem za vždy čerstvé správy. Aj keď ste mi zničili sen o tom, že raz získam medailu od pána prezidenta ako superhrdina. Nabudúce...
