Zmenu v mnohých zmysloch slova. Asi hlavne citovú. Odišiel som zo Slovenska hlavne preto aby som videl a zažil niečo nové, niečo, čo som dovtedy nemal šancu spoznať ani zažiť. Stalo sa tak. Postupne s každou jednou zmenou sa formoval môj charakter. Sám neviem, či k lepšiemu alebo horšiemu ale zmenil sa. Sám to ani tak nevnímam, hlavne to vnímam zo strany svojich kamarátov, známych, rodiny. Často sa pozastavím nad vlastnou reakciou a poviem si, že takto by som predsa nikdy nereagoval. Potom sa zamyslím a zistím, že tá prvotná reakcia je moja pravá a znovu vidím v plnej kráse zmenu.
Určite som si za tých desať mesiacov začal viac vážiť tradičné hodnoty ako rodina a priatelia, pretože až keď som bol bez nich, uvedomil si, ako veľmi ich potrebujem. Či už to boli moji kamaráti, ktorí sa mi neúnavne počas tých desiatich mesiacov ozývali (tí, o ktorých je reč sa spoznajú) alebo rodina, od ktorej som mal podporu vtedy, keď som to naozaj potreboval. Za ten čas, ktorú som tu strávil som videl ako si ľudia dokážu pomáhať, ako sa dokážu nenávidieť, ako sa sobášia alebo rozvádzajú. Zvláštna bola jedna vec. Každá jedna udalosť, ktorá ma nejakým spôsobom ovplyvnila nebola ničím výnimočným. Boli to obyčajné krásy alebo hnusy všedného dňa, ktoré sa mi zaryli do pamäti.
Včera mi moja hosťovská rodina, s ktorou som od začiatku nevychádzal najlepšie , pripravila oslavu o 50 pozvaných, ktorí mi prišli posledný krát povedať zbohom. Bolo mi ľúto, keď som ich videl ako mi kývajú cez mokré okno auta a až v tej chvíli som si uvedomil, že ich mám rád a že ich stále nepoznám tak dobre, ako by som chcel. Niektorých z nich som pochopil, niektorých menej, ale každý z nich navždy zostane v mojich spomienkach. Aj pre tých pár posledných slov, ktoré som od každého dostal. Každé jedno z nich bolo pre mňa iskrou v tom upršanom večeri.
Vo chvíli, keď sa už schyľovalo k slze sa niečo vo mne preplo. Smútok prešiel a mňa zaliala vlna šťastia. Z dvoch dôvodov. Zajtra sa vraciam späť domov. K svojim najbližším. A takisto zajtra odchádzam zo svojho domova, ktorý sa tu pre mňa za ten čas vytvoril. Od svojich najbližších. Od tých, ktorí ma každí deň iritovali a liezli mi na nervy a ja som si ich nakoniec obľúbil. Každého jedného. Ale ako Zdeněk Svěrák povedal: „Aby mohlo být nějaké vítání, musí být napřed loučení.“
A tak ako včera večer pršalo vonku, pršalo aj vo mne. A tak ako zasvietilo slnko vonku, zasvietilo aj vo mne. Vznikla z toho pekná dúha, ktorá zanechala mnoho spomienok.
