Kouzla existují

A to už je čo povedať, keď dokázal prekonať takých starých „harcovníkov“ ako Ján Slota (tento týždeň sa jeho hviezda zatrblietala pri označení riaditeľov škôl, ktorí odmietajú Národnostný zákon, ako „nejakých satanistov“). Ďalší významný preborník tohto populárneho športu – drístanie je aj náš pán premiér (neviem či sa to píše s malým alebo veľkým p, to asi závisí od presvedčenia) Róbert Fico, ktorý zase tento týždeň s celým svojim SMER-om-SD zabáva na predvolebných mítingoch dôchodcov gulášom a nie práve vhodnými vtipmi o ženách. Ako som sa už zmienil, minulý týždeň nám priniesol už teraz legendárny Národnostný zákon (ako silný národniar píšem s veľkým N). Už od 1.4 sa deti/mládež/dospelí na ZŠ/SŠ/VŠ pred prvou hodinou postavia, zložia klobúky a budú počúvať rytmy tejto dojímavej skladby. No a teraz si položme otázku či je toto možné v demokratickom štáte. Odpovedzme si tak diplomaticky, nemalo by byť. Lenže (áno, áno už sa dostávam k jadru problému, vydržte) sme štát demokratický – konkrétne sociálna demokracia, a predsa sa to deje. Čiže poďme vyvodiť praktické možnosti Národnostného zákona. Povinnosťou riaditeľov škôl (tých nesatanistických, satanistickí už boli odvedení inkvizítorom) je zahrať hymnu SR pred prvou hodinou, každý pondelok. Z toho vyplýva, že povinnosťou počúvajúcich (nikto nás počúvať nútiť nemôže, samozrejme nechcem tu nabádať k rebélii) je postaviť sa a to z dôvodu zákona XY o ctení národných symbolov. Druhá časť Národnostného zákona ma mimoriadne zarazila. V každej triede musí byť slovenský štátny znak (o tom či nie je pôvodom maďarský filozofovať nechcem, lebo ma neuverejnia) slovenská vlajka a portrét prezidenta republiky. Hlavne to posledné je z praktických príčin nevhodné. Námatková situácia : prvá trieda ZŠ, učiteľ hovorí Dežkovi : „Povedz mi vetu na slovo visí.“ A Dežko odpovedá : „Nad tabuľou nám visí prezident.“ Predstavte si ten výsmech, ktorí by následne pána prezidenta postihol. Prezident visí! A proti tomuto som zásadne! Takýchto nepekných situácii ma napadá viac. Ale som dobrý človek a nechcem rebelantom dávať návody ako tento zákon sabotovať už len pre ich dobro. Síce mnohí z nich sú veľmi šikovní a prostredníctvom sociálnej siete Facebook si našli cestičku. Protest. Či to pomôže sa uvidí. Iba ak dušiam rebelantom. Uvidíme či kúzla existujú (SNS verí stopercentne). Žijem už sedem mesiacov v Brazílii, kde sa hymna spieva každý deň a nikto sa nad tým nepozastavuje. Áno, schválne som povedal spieva ,lebo 90% žiakov ju naozaj spieva, niektorí aj s rukou na srdci. Minca má vždy dve strany. Je to iba v našich hlavách. Aj keď dosahovať národné cítenie takýmto zákonom mi ponúka možnosť či Slovensko je naozaj sociálne demokratická krajina a nie demokraticky sociálna (slovo demokratický v tomto prípade akosi stráca význam). Ale o tom až nabudúce. Pekný týždeň.