Daný zoznam nie je kompletnou kronikou mojich zážitkov s našimi ochrancami zákona, keďže človek za svoj život zažije nespočetne interakcií s predstaviteľmi tohto povolania. Taktiež upozorňujem, že zo zoznamu som vyradil všetky zážitky súvisiace s dopravou, čiastočne kvôli ich množstvu, ale hlavne kvôli tomu, že som ešte nedostal dopravnú pokutu za ktorú by som nemohol. Ku každej udalosti udávam približný rok.
Cca 2002 - Prvý zážitok sa týka mestských policajtov, ktorí nás (deti vo veku okolo 10 rokov) prišli vyhnať z improvizovaného ihriska pod oknami bytovky na otvorenejšie priestranstvo. To sa udialo prostredníctvom zoradenia si našej partie do zástupu a príhovoru policajta. Keďže už vtedy som nemal rád autority, tak sa mi ušiel pohlavok/facka. Z pohľadu citlivejších rodičov fyzické násilie, z môjho pohľadu výchova, akurát nie od rodičov.
Cca 2013 - Ďalší zážitok bolo klamstvo vyšetrovateľa. Bol som nálezcom veci a pri jej odovzdaní som sa pýtal vyšetrovateľa, že či bude mojej meno uvedené v nejakej zápisnici viditeľnej poškodeným. Povedal mi nie. Za dva týždne som išiel vyzdvihnúť moju kópiu zápisnice (pravdepodobne uznesenie z vyšetrovania). Na tlačive bolo uvedené, že sa doručuje poškodenému a bolo tam o mne toľko údajov, že si na mňa aj televízor mohli vybrať.
2014 – Strata mobilného telefónu a peňaženky v Mlynskej doline. V rámci môjho vysokoškolského života som absolvoval každoročne najväčšie zábavné podujatie v Mlynskej doline. V roku 2014 sa mi podarilo v rámci neho stratiť alebo skôr nechať si ukradnúť mobilný telefón a peňaženku. Keďže som býval v Ružinove, tak som vec oznámil na polícii pri mojom bydlisku. To, že som vec po rade policajta, oznámil ako stratu, ma až tak netrápilo, keďže som si nemohol byť istý, či išlo o krádež. Čo ma však trápilo bola neochota policajta zaevidovať oznámenie z dôvodu, že sa to stalo v inej časti Bratislavy. Ráno o piatej ma posielal naspäť do Mlynskej doliny, čo som odmietol a nakoniec vec zaevidoval, ale nadšený z toho teda nebol.
2014 – Sprenevera 125€ určených na úhradu nájmu. Po nasťahovaní sa do môjho prvého prenajímaného bytu som spísal zo spolubývajúcim veľmi jednoduchú (nedostatočnú) zmluvu o podnájme. Potom, čo sa náhlivo odsťahoval z bytu, sa v rámci komunikácie s majiteľom zistilo, že jeden mesačný nájom, ktorý som mu poslal na účet, si nechal a tým pádom som ho musel uhradiť ešte raz. Vo veci som podal trestné oznámenie na polícii v Novom Meste. Policajt konal pomerne profesionálne, ale nevyhol som sa viacerým dlhotrvajúcim návštevám polície. Vec sa vzhľadom na výšku škody posunula na okresný úrad a vyriešila v môj neprospech, ale o tom a o mojom názore na veľkú časť úradníkov napíšem niekedy nabudúce.
2018 – V rámci protestov po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej som veľmi ocenil prístup policajtov na námestiach. Viem, že to nie je veľmi osobná skúsenosť, ale aspoň na chvíľu som mal pocit, že heslo „Pomáhať a chrániť“ nie je len prázdnou frázou.
2019 – Keďže život sa vyvíja v cykloch, tak na jeseň roku 2019 sa mi opäť podarilo nechať si ukradnúť mobilný telefón. Tentoraz to však bol mobilný telefón vyššej hodnoty a navyše som mal 100% dôkazmi podloženú istotu, že sa jednalo o krádež. Aby som odpovedal na prípadné otázky, dôkazy neukazovali na páchateľa, ale iba na to, že sa jednalo o krádež. Išiel som teda na policajnú stanicu na Lermontovej ulici v Starom Meste, kde som vec išiel oznámiť. Napriek jasným dôkazom o tom, že to bola krádež, sa ma službukonajúci policajt pokúsil presvedčiť, aby som vec oznámil ako stratu. Že sa to bude vyšetrovať rovnako, čiže zadaním telefónu do pátrania. To som odmietol. Nasledovali 4 hodiny výsluchu, pri ktorých mi vyšetrovateľ opakovane zdôrazňoval, koľko on má spisov a, že teraz musí riešiť aj môj... Následne sa to posunulo na políciu na Štúrovej, kde som bol na opätovnom výsluchu. Potom sa s vecou nič nedialo. Až keď som na radu právnika zavolal policajtovi (pre ktorého to podľa môjho názoru bol jeden z prvých prípadov v kariére) a pýtal sa na vykonané úkony, tak sa vo veci konečne začalo konať. Nechcem vyvodzovať nejaké závery, ale mal som z toho pocit, že ak by som sa neozval, tak by po pár mesiacoch vec uzavreli, pričom jediný úkon by bol nahlásenie telefónu do pátrania.
2020 – Jedného letného večera, alebo už skôr v noci, sme sa s mojím mimobratislavským kamarátom vracali ku mne domov z priateľského posedenia. Akurát sme išli cez Námestie hraničiarov, keď sme spozorovali osobu v zjavne pod vplyvom omamných látok (feťáka), ako ide k nám bez trička a s krvilačným výrazom na tvári. Podarilo sa nám danej osobe vyhnúť a následne sme boli svedkami absurdnej komédie, ale vzhľadom na okolnosti možno aj drámy. Na Námestí hraničiarov stálo policajné auto štátnej polície. Keď nás daný feťák stratil z dohľadu, tak pri prechádzaní okolo policajného auta začal do neho búchať a pritom vykrikoval ako všetkých zabije. Nato vystúpil policajt, niečo feťákovi povedal a ten sa vydal smerom od policajného auta.
Nedalo nám to a išli sme za policajtom, že či mu pripadá normálne, že nechá zjavne sfetovaného chlapa, ktorý sa vyhráža násilím, len tak odísť. Ešte stihlo dôjsť aj k fyzickej potýčke, kedy feťák pred zrakom policajta sácal môjho kamaráta a vyhrážal sa mu zabitím. Policajt sa len následne spýtal, že či chceme podať trestné oznámenie. Ak nie, tak on s tým nič nemôže urobiť. Policajt najprv nechal feťáka odísť a potom sa za ním ľahkým poklusom vydal. Ako sme sa neskôr zhodli, tak jediný rozdiel medzi tým, že sme to prežili bez fyzickej ujmy, bol chýbajúci nôž vo vrecku feťáka.
Čerešničkou na torte bolo, že sme feťáka o 15 minút videli stále kráčať po sídlisku a tak sme privolali ďalšiu hliadku. Kým nám danú hliadku poslali, tak celé minúty službukonajúci policajt na linke nechcel konať, kým mu nepovieme presnú adresu, aj keď sme boli pár stoviek metrov od policajnej stanice (doslova na druhom konci Lachovej ulice v Petržalke). No hľadajte čísla na panelákoch o 2 v noci, keď k vám mieri agresívny a nebezpečný feťák.
Záver
Týmto príspevkom som nechcel zhadzovať prácu policajtov a ani naznačovať, že vyššie spomínaní príslušníci nie sú slušní policajti. Skôr som chcel poukázať na to, že jedna vec je spravodlivosť v mediálne exponovaných prípadoch, ktorá konečne po rokoch začína byť realitou a druhou vecou je činnosť polície voči obyčajným občanom, ako som aj ja.
Príliš často som sa stretol s tým, že policajti na mňa pôsobili, že nechcú konať. „Choďte to oznámiť tam, kde sa to stalo“, „Mám tu kopu spisov a závažnejších“, „Nič sa s tým nedá robiť“ „Mali ste si dávať pozor“... Kým sa to týkalo len finančnej škody, tak som to ešte chápal, ale v momente, keď polícia podľa môjho názoru rezignovala na svoju základnú úlohu a to ochranu telesnej integrity občanov, tak som si povedal, že niečo nie je v poriadku. Držím Policajnému zboru palce k vyriešeniu všetkých závažných medializovaných prípadov a zároveň dúfam, že sa zlepší jeho prístup aj k prípadom obyčajným, ale o to nebezpečnejším pre bežných občanov.
