Tomi Horváth
Politika Otvorený list poverenému ministrovi vnútra – stacionárne radary
Otvorený list predsedovi vlády poverenému vedením MV SR Ľudovítovi Ódorovi vo veci systému stacionárnych radarov.
Otvorený list predsedovi vlády poverenému vedením MV SR Ľudovítovi Ódorovi vo veci systému stacionárnych radarov.
O náckoch na "punkovom" koncerte a o tom, že prejavy extrémizmu sa neobmedzujú len na politiku.
Nasledujúci príspevok obsahuje zoznam mojich zážitkov s policajtmi, či už pozitívnych alebo negatívnych.
Podľa informácií na stránke korona.gov.sk je počet aktívnych prípadov koronavírusu na Slovensku k 12.2.2021 celkom 12 871. Ako som k tomuto číslu došiel?
Začiatkom tohto týždňa boli zverejnené informácie o možnom sprísnení epidemiologických opatrení v najbližších dňoch. Prečítajte si môj návod ako na to v deviatich vetách.
Tento mail s mojimi pripomienkami k návrhu novely zákona o ochrane nefajčiarov som poslal pani poslankyni Cséfalvayovej a pánom poslancom Fedorovi a Krajčímu. Názor si urobte sami.
Dnes iba krátko o klimatickej úzkosti, ktorú prežívam v poslednom období a to predovšetkým pri sledovaní médií a názorov viacerých verejne aktívnych jednotlivcov.
Ako som už písal v predchádzajúcom článku o spotrebnom úvere od VÚB banky, tak som sa v lete 2018 rozhodol pre kúpu nového auta. Konkrétne sa jedná o VW Golf VII 1.4 TSI. Po 15 000km sa pozrieme na prvé skúsenosti s týmto autom.
Jún 2018. Ceny bytov na vrchole, tak som sa rozhodol radšej si kúpiť nové auto. Voľba v oblasti financovania padla na spotrebný úver. Voľba v oblasti banky padla na VÚB. Bol to začiatok dlhého vzťahu alebo nepodarený flirt?
Dňa 11.3.2017 o 13:00 sa na Námestí SNP v Bratislave konalo zhromaždenie antifašistov s účelom blokácie pochodu neonacistov. Na tomto zhromaždení zaznelo viacero príhovorov ku ktorým sa chcem vyjadriť.
V noci z piatka na sobotu som stratil alebo mi ukradli peňaženku so všetkými dokladmi a mobilný telefón. Stalo sa to na podujatí Bažant na Mlynoch v bratislavskej mlynskej doline. Po prekonaní prvotného šoku som si myslel, že najhoršie mám za sebou. Mýlil som sa. Týmto článkom nechcem nikoho obviniť ani uraziť, ale mám pocit, že musím dať von zo seba nahromadenú frustráciu.
Svet je krutý. Nikto nič zadarmo nedostane. Táto krajina je plná ľudí, ktorí sa sťažujú na svoj život, na to že nemajú dosť peňazí, musia ťažko pracovať za drobné, šéf im podkuruje, partner ich podvádza a rodina ich len využíva. Stretávam takýchto ľudí často, občas aj ja som jedným z nich. Čo sa s tým ale dá spraviť?
Najvyšší súd Slovenskej republiky. Jedna z inštitúcií, ktoré tvoria základ slovenskej štátnosti. Tiež inštitúcia, ktorá stojí na čele tretieho pilieru moci. Môže sa zdať, že tento článok je o stokrát omieľanej téme, ale skôr ako o kritiku NS, ide o snahu upozorniť na jeden obrovský celospoločenský problém, ktorý si mnohý ľudia ani neuvedomujú. Najvyšší súd tu slúži len ako jeden príklad za všetky.
Vždy keď sa nejakou náhodou ocitnem pred televízorom, v ktorom akurát dávajú Lampáreň, tak sa vo mne zdvihne vlna hnevu. Ale na rozdiel od väčšiny populácie, môj hnev zväčša nie je namierený na firmy, ktoré „zavádzajú“ poctivých ľudí, ale skôr na ľudí. Niekedy mám pocit, že niektorí ľudia by podpísali prakticky hocijakú zmluvu, ak by im ju predostrel usmievavý a sympatický predavač. Prípad o ktorom dneska píšem je však o tom, že niekedy sú na vine naozaj tieto firmy.
Tento pocit sa vo mne rodil už dlhšie obdobie a nedávno dosiahol svoj vrchol. V rámci každodenných rozhovorov s ľuďmi z môjho okolia som si všimol, že moje názory sa odlišujú od ich názorov. To by bolo ešte relatívne normálne, ale moji kamaráti, rodičia a vlastne takmer všetci ma považujú kvôli mojim názorom za niekoho čudného. To som už začal rozmýšľať o tom, či chyba nie je vo mne.
Pochádzam z malého mesta pri Bratislave. V tomto meste som vyrastal, zažíval prvé dobrodružstvá, prvé lásky a sklamania. Bratislavu som navštevoval odjakživa, mám tu príbuzných a kamarátov, narodil som sa tu a niekoľko rokov aj žil(aj keď si to príliš nepamätám). Teraz už vyše pol roka znova bývam v Bratislave, ktorú považujem za veľké mesto, nech si hovorí kto chce, čo chce. Mojím cieľom nie je zdôrazňovať očividné rozdiely medzi malým a veľkým mestom, skôr chcem porovnať ich rozdielne atmosféry.
Včera som sa po viac ako 3 rokoch vrátil na futbalový štadión. Celé tieto roky som slovenskú futbalovú ligu sledoval len prostredníctvom novín a internetu. A čo ma presvedčilo aby som sa na štadión vrátil? Dopredu hovorím, že to nebola ani kvalita futbalu a tiež sa radikálne nezmenili fanúšikovia, kvôli ktorým som vlastne tú ligu bojkotoval.
Začnem zoširoka. Minule som sa rozprával pred hodinou s jednou spolužiačkou, ktorá pochádza z východu. Všeobecne za ten čas čo som na škole, som spoznal veľa východniarov. Vo všeobecnosti to sú všetko super ľudia, s ktorými sa úžasne zabáva a debatuje. Všetci sú odlišný, ale takmer každý z nich má 2 spoločné vlastnosti.
Byrokracia je pejoratívne označenie úradných postupov. Byrokrat je pejoratívne označenie pre úradníka. Toľko k teórii. Prečo máme vlastne tú byrokraciu. Čo je dôvodom čakania na úradoch, školách, poštách...? Sú tu všetky tie formuláre pre to, aby bol v štáte poriadok, alebo sú samoúčelné?
Mladosť je podľa väčšiny ľudí najkrajšie obdobie života. Mladý človek sa väčšinou nemusí starať o živobytie, netrápia ho choroby a zažíva najkrajšie okamihy svojho života. Napríklad prvú lásku, nezabudnuteľné zábavy s kamarátmi, stužkovú a podobné príjemné veci. Cieľom môjho článku je porovnať to ako prežívali mladosť moji rodičia a ako som ju prežíval ja.