Rozmanitosť a (etno)centrizmus

Mne sa závislosť rozmanitosti a -centrizmov zdá celkom zásadná. Vysvitá však asi až pri vývojovom (evolučnom) pohľade na vec, tak skúsim zaostriť. Ak vzniká nejaká odchýlka, bifurkácia, inovácia či nejaký iný životaschopný prírastok rozmanitosti v nejakom živom systéme (populácia, spoločenstvo ..., nielen ľudské), spravidla nevzniká naraz a všade. (Asi ani nemôže - už len kvôli samej tej dovtedajšej rozmanitosti.) Asi musí byť lokálny. Lokalizovaný. Priestorovo, časovo, obsahovo. (Okrem geografickej vzdialenosti a/lebo izolovanosti to niekedy môže mať do činenia aj s počtom jedincov a fungovať ako tzv. efekt zakladateľa). A tiež musí mať čas sa "vyfarbiť", vyformovať, ustáliť. Teda musí sa nejaký čas - dosť času, niekedy veľmi dlhý čas - zapodievať (hlavne) sám sebou a svojimi vzťahmi dovnútra i navonok, napr. ako si deliť zdroje alebo ako obstáť v súťaži s inými. Tým si každý vznikajúci/nový prvok rozmanitosti do nejakej miery "zarába" na sebastrednosť a vo výsledku spravidla aj býva do nejakej miery (seba)centrovaný. A tým sa zároveň aj vymedzuje - ohraničuje. Nie nutne čínskym či berlínskym múrom, úplne najčastejšie a najprirodzenejšie tak nejak polopriepustne, selektívne a fuzzy. To nič nemení na fakte, že hranice - áno, hranice, vážení občania glóbu a okolia - sú ďalšou nutnou podmienkou svetovej rozmanitosti a v mnohých ohľadoch aj stability. (Tu pocta hlbokým trvácnym hraniciam a tlmené che-che Schengenu:). A nie jedny - celá hierarchia hraníc. Za tými najhmatateľnejšími a v našom civilizačnom okruhu najuctievanejšími hranicami jedincov (=za ich kožou:) aj tie čoraz menej hmatateľné a menej uctievané hranice rodín, miestnych, regionálnych, národných, náboženských či iných spoločenstiev, ktoré ako jemné polopriepustné membrány (=brány mémov:) filtrujú a inak spracúvajú všetky zhora (globálne), zboku, zdola i zvnútra prichádzajúce vplyvy, dávajú rozmanitosti tvar (alebo vzor, či vzorec=pattern) a nám zas možnosti rozlišovať, dosahovať, preskúmavať i prekračovať.
Obyčajne až starší a/lebo "utrasenejší" prvok rozmanitosti môže/vie výraznejšie vychádzať za svoje hranice a otvárať sa okoliu. Aj ten však spravidla len do takej miery, aby sa od okolia v dôležitých ohľadoch neprestal odlišovať a aby ho to okolie príležitostne nepohltilo. Čím sa nehovorí nič také, že pohltenie/asimilovanie nepatrí k veci, že nie je prirodzené. Ani že udržanie identity či odlišnosti je absolútna hodnota. Ak vôbec je nejaká absolútna hodnota, tak asi miera. Aj v absolutizácii hodnôt.
Dôležité sa mi ešte vidí, že tieto zákonitosti vyzerajú ako to, čomu vedci hovoria škálový invariant - vidno ich na všetkých úrovniach života od buniek, tkanív/pletív a orgánov cez jedincov, rodiny a obce až po regionálne spoločenstvá a etniká. Pre etiku mi z toho plynú dva závery: 1) nie je fér súčasne ctiť rozmanitosť aj odsudzovať -centrizmy, 2) nie je dobré hľadať to, čo nás spája, bez poznávania toho, čo nás rozdeľuje. Zas ale tá miera: aj rozmanitosti, aj -centrizmy asi radno ctiť len v patričných mierach a patričnými spôsobmi. (A až tu leží zakopaný ten najväčší pes, vlastne celá svorka psov: ako prísť na to, aké sú kde a kedy tie patričné miery a spôsoby? A ako dosiahnuť, aby sa tam a vtedy aj rešpektovali?)