Chcieť začali 4. mája 2016, kedy mi redaktorka tých novín-nenovín zamailovala prvé tri otázky k zonácii TANAP-u. Štyri dni nato som jej odmailoval odpovede. Žiadna reakcia, žiadny rozhovor. Až na ohradzovací mail odo mňa sa ozvala, že moje odpovede si vraj odložili do pripravovaného lepšieho a dlhšieho materiálu a že by len počkali na ďalší „aktualizačný moment“. Ten dorazil až 25. januára 2017 a scénosled mal podobný. Mail od redaktorky, potom tri dopĺňajúce otázky, moje odpovede ... a zasa poloha mŕtvej lienky, nevzkriesenej ani ďalším mailom. Od 3. februára 2017 až dodnes. Čo je pre zmenu „aktualizačný moment“ pre mňa, aby som ten milý-nemilý rozhovor-nerozhovor prerozprával aspoň tu na blogu.
Prvá otázka sa pýtala na spôsob, akým sa zapájam do zonácie TANAP-u.
Odpoveď: V rokoch 2011 – 2012 som sa na zonácii podieľal priamo ako člen Pracovnej skupiny pre zonáciu TANAP-u, zriadenej Ministerstvom životného prostredia SR. Po predčasných voľbách v marci 2012 nová politická zostava našu pracovnú skupinu odstavila a výsledky jej práce nechala tak. My sme to ale tak nenechali. Ešte 14. februára 2012 sme vo veľkom kolektíve (78 prírodovedcov) vydali „Výzvu na zastavenie stavebných činností s významným dopadom na prírodu národných parkov až do prijatia ich zonácie podľa medzinárodných štandardov“ (http://www.tanap.org/vyzva-vedcov/), ktorú podporilo takmer 1400 ľudí z 12 krajín sveta. Viac-menej ústretovo sa k nej mali aj oslovené političky a politici, ibaže tí, čo prišli po nich, mali pre ňu len slepé oko a hluché ucho. V roku 2014 sme dvanásti z devätnásťčlennej pracovnej skupiny zverejnili prírodovedecký návrh zonácie TANAP-u na 10. národnej konferencii o biosférických rezerváciach v SR v Starej Lesnej (Topercer a kol. 2014). Kolegovia ho prijali vcelku priaznivo, len postoj politikov a ich krovia stále nápadne pripomína minulorežimové kim ir-senovské „ču-čche“ (od vás nič nepotrebujeme, všetko vieme). Našťastie dosť vecí ide aj bez politikov a ich krovia.
Druhá bola zvedavá, ako v posledných rokoch rozvoj stredísk cestovného ruchu a iných zariadení ovplyvnil životné prostredie vo Vysokých Tatrách.
Odpoveď: Spravidla k horšiemu – a výrazne. Mimo zastavaných území v národnom parku zničili hektáre až desiatky hektárov európsky významných biotopov smrekových čučoriedkových lesov, smrekovcovo-limbových lesov, kosodreviny, travinno-bylinných, sutinových a skalných biotopov. Tým pripravili o životný priestor aj desiatky až stovky jedincov viacerých európsky i národne významných druhov rastlín a živočíchov. Zhoršili podmienky na ich rozmnožovanie, obživu i úkryt, narušili koridory ich pohybu aj správanie. Asi každému je už známy príklad medveďov navyknutých na dlhodobo zle ukladaný odpad. Tatranskí „rozvojári“ otvorili ďalšie plochy aj nástupu a šíreniu inváznych a rozpínavých druhov, zväčšili erózny odnos pôdy, riziko svahových porúch, rozdrobenosť okolitých biotopov a vôbec celú stavebnú „stopu“ v krajine. V zastavaných územiach zas okrem iného postupne zahusťujú a znevkusňujú zástavbu, čo „vyniká“ zvlášť v porovnaní s poľskou časťou Tatier.
Tretia zisťovala, kedy tieto problémy začali.
Odpoveď: Celé to ide v smere trendov začatých už hlboko v komunistickom režime, ktoré tu cez akútne zápaly mečiarovské a neoliberálne vyhnili až do čohosi, čo volám „žraločie“ provizórium: 16 rokov bez zonácie, zažratá prax výnimiek a konfliktov záujmov, „vedúca úloha“ developerov, územný plán menený a biotopy ničené známou „salámovou“ metódou za vajatavej spoluúčasti Ministerstva životného prostredia SR, Štátnych lesov TANAP-u, Správy TANAP-u, príslušných okresných a krajských úradov a ďalších. Ich stanoviská sa nie zriedka ohýbajú podľa vzoru – vybavte si zmenu v územnom pláne a kladné naturové hodnotenie a my si ináč „umývame ruky“.
Štvrtá sa zaujímala o konkrétne príklady v Tatrách, kedy si orgány verejnej správy „umyli ruky“ a schválili nevhodné riešenia.
Odpoveď: Na takéto riešenia je pôda TANAP-u neúrekom úrodná. Jedno z nich posudzovali v roku 2011 pod menom „Lyžiarske stredisko Vysoké Tatry – Tatranská Lomnica – zmeny a doplnky“. Navrhovateľ TMR, a. s. si tam naplánoval veľa nových činností, ktorých dopady posudzovatelia z HES–COMGEO spol. s r. o. hodnotili ako nevýznamné napriek tomu, že zničia 6,2 – 9,5 ha biotopov európskeho i národného významu v najcitlivejších vysokohorských ekosystémoch, že počet nimi zničených významných druhov a ich jedincov ani nevedeli určiť, že sami priznali nedostatočnú účinnosť dovtedajších protieróznych opatrení v niektorých úsekoch (napr. zjazdovka Štart–západ), že očakávali ďalšie problémy s geodynamickými javmi (napr. erózia v najstrmších častiach zjazdovky Generál, rozsiahly zosuv v priestore zjazdovky Lomnica – Buková hora), že podcenili riziká negatívnych vplyvov lavín, vplyvu koliby Buková hora a jej ČOV na kvalitu vôd, vplyvu zjazdoviek na povrchové vody (zvlášť pri čoraz častejších prívalových dažďoch) atď. Úrady im zhltli aj také „bonbóniky“, ako že 2 kolónie svišťov na sedle sú adaptované na prevádzkový režim lyžiarskeho strediska. Príliš odchodnejšie však nie sú ani iné projekty – od rozšírenia lyžiarskeho strediska Roháče – Spálená a športového areálu Riečavy – Štrbské pleso až po súkromný heliportík nemenovaného kinderoligarchu tamže pri plese. No a osobitná kapitola je „svätá vojna“ lesníkov proti podkôrnemu hmyzu, v ktorej väčšina uniformovaných bojovníkov nevidí pre mŕtve stromy (z veľkej časti nepôvodné smreky) živý sebaobnovujúci sa les a jeho dynamiku. Prispievajú k nej napr. preživšie stromy, banka ich semien v pôde, rezervoáry dusíka a iných živín, prirodzené mladé porasty jarabiny vtáčej a pod jej clonou vyrastajúce dlhovekejšie dreviny v zložení a štruktúre vyvíjajúcej odolnejší nový les – a to bez pumpovania štátneho rozpočtu či eurofondov.
Piata chcela vedieť, prečo sa stále nedarí zonáciu TANAP-u úspešne dokončiť.
Odpoveď: Časť odpovede som už povedal – lebo trvá „žraločie“ provizórium. Naposledy zonáciu stopli v roku 2012, kedy sa popri prírodovedeckom návrhu úplnej väčšiny členov zonačnej komisie zrazu v závere zjavil aj druhý, tzv. lesnícky návrh od dvoch členov komisie a zámienka bola na stole. Vo svete zonáciu berú ako hlavnú stratégiu na kombinovanie využitia krajiny s ochranou prírody. Ochranu prírody kladú normálne krajiny v normálnych národných parkoch na prvé miesto, preto zonáciu normálne pripravujú najmä biológovia, geografi a iní prírodovedci, a to normálne najmä podľa vedeckých poznatkov, princípov a medzinárodných smerníc IUCN. V slovenských Tatrách na tieto normy dodnes nedbajú – a aj preto zonácia TANAP-u dodnes nie je. Iste, veľmi dôležité je aj riadne prerokovať návrh zón s vlastníkmi a nahradiť im obmedzenia bežného obhospodarovania pozemkov. Výsledok však nesmie ísť na úkor reprezentatívnosti, celistvosti, dostatočnej veľkosti bezzásahovej zóny, poistných faktorov a ďalších kľúčových kritérií zónovania, čo v pripravenom návrhu Správy TANAP-u hrozí.
V šiestej išlo o tú „normálnosť“, ktorú vraj na zasadnutiach zastupiteľstva mesta Vysoké Tatry berú aj takto: „Ekológovia si myslia, že zákony o ochrane prírody sú nad iné zákony, ale tieto zákony sú rovnocenné s inými. Človek je očko v reťazci prírody a aj jemu treba vytvoriť zázemie“. A že čo si myslím o prípustnosti čohosi takého v zahraničí.
Odpoveď: V prvom rade si nemyslím, že práve zasadnutia mestského zastupiteľstva Vysokých Tatier sú to pravé fórum na posudzovanie vedeckých noriem ekológie a biológie ochrany prírody. Z platných právnych noriem si dovolím odporúčať do pozornosti § 19 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Ten jasne stanovuje, že v národnom parku je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, pričom zákon o ochrane prírody tu má postavenie silnejšieho „lex specialis“ voči iným, všeobecnejším zákonom. No a normálne krajiny sa od tejto malej zahnisanej oligarchie karpatsko-europeanistického typu líšia predovšetkým tým, že ony takéto zákonné ustanovenie nielen majú, ale ho – svete, čuduj sa – aj dodržiavajú a vymáhajú. A neodpútavajú pozornosť ľudí napríklad rôznymi gašparkovskými divadielkami orgánov (ne)činných v trestnom konaní alebo miráklami z migrácie VIP orlice Anny Arnoldovny.
Siedma sondovala, či je ešte niečo významné okolo zonácie TANAP-u, o čom by mala verejnosť vedieť.
Odpoveď: Vari ešte to, že Ministerstvo životného prostredia SR ani Štátna ochrana prírody SR sa už desať rokov celkovo neradí a nespolupracuje s nezávislými vedcami a nedodržiava dôležité normy odbornosti. Už v časoch reorganizácie ŠOP SR za vlády Smeru, SNS a HZDS v rokoch 2006 – 2007 „boli odídení“ mnohí odborne a morálne silní ľudia, ktorí tam stále chýbajú. Spacifikovaná ŠOP SR odvtedy nezvoláva ani svoje poradné zbory a nedáva si odborne oponovať dôležité materiály, zato o to výdatnejšie si dáva z eurofondov (http://www.pralesy.sk/kniznica/aktuality/137-tat-minul-na-ochranu-prirody-34-milionov-eur-priroda-si-to-skoro-nevimla.html). Ministerstvo sa zase od roku 2012 tvári, akoby nemalo pracovnú skupinu pre zonáciu. (A akokoľvek sa tvári, je jasné, že už dlhodobo nemá nijakú systematickú predstavu o zónovaní ostatných veľkoplošných chránených území v SR. Ani o tom, ako zastaviť ťažké a rýchle straty biodiverzity priamo v našich - prepytujem - „národných“ parkoch povahy povážlivo papierovej https://spectator.sme.sk/c/20495626/blog-how-can-the-international-community-help-national-parks-in-slovakia.html.) Oba úrady sa zreteľne viac uzavreli do seba, vypli viaceré spätné väzby, točia si hlavne svoj „business as usual“ a pričasto nepresadzujú záujmy ochrany prírody a krajiny, ale pôsobia ako inštitúcie zajaté a unesené oligarchami. Za nekonajúce úrady síce sčasti zaskakujú enviromimovládky a nezávislí vedci, to je však na hony od zdravého stavu a len zdrsňuje to drsnokožie provizórium.
