Čo môže byť horšie, ako nevinné dieťa choré na zákernú rakovinu? Alebo nevinné dieťa, ktorého sa rodičia vzdali a vyrastá v detskom domove?
Sám mám 2 deti, ktoré pri vstupe do tohto sveta prešli peklom (a ja s nimi), preto na mňa stále utrpenie detí pôsobí viac, ako by sa na chlapa patrilo.
Dostávam sa ku slovíčku ale...
Čo ma na týchto dobročinných akciách nesmierne irituje, je absolútna zištnosť ich organizátorov. Je nad slnko jasnejšie, že skutočným cieľom akcie predsa nie je niekomu pomôcť. Pomoc je iba celkom efektný prostriedok, v lepšom prípade vedľajší produkt.. Podstata je prezentovať firmu, a to v čo najlepšom svetle. Že firma aj v období ťažkého kapitalizmu myslí aj na tých menej šťastných, pomáha o dušu ako len môže a vždy tak aj robiť bude. Firemný analytici si vzápätí rýchlo spočítajú, koľkokrát a ako rýchlo sa jeden miliónik venovaný na detskú onkológiu vráti do firemného balíka.
Keď chcú firmy naozaj tak úprimne pomôcť, prečo napríklad peniaze v tichosti neprevedú na účet detskej onkológie? Dostali by deti menej peňazí? Rozhodne nie! Chýbalo by však celé to teátro, slzy v očiach, dojaté tváre v dlaniach a najmä by chýbal pocit, že ak táto firma tak nesmierne miluje deti, možno sa na ňu plne spoľahnúť.
Neviem si pomôcť, ale pripadá mi to ako mimoriadne agresívna reklamná kampaň, kde sa hrubým spôsobom zneužíva detské utrpenie. Exemplárnym príkladom bolo nedávne kolo Superstar (popísalo sa o tom na blogu už dosť). Do zábavnej relácie pustia záberi 4 umierajúcich neviniatok, ktorým superstaristi, a najmä štedrá televízia Markíza, neskutočne "pomôže". Diváci, moderátori a účinkujúci majú v očiach slzy, dokonca aj tvrďákovi Haberovi sa čo-to v oku zaleskne. No a TV Markíza sa naopak usmieva, zasa raz stúpla na slovenskom mediálnom trhu, zvýšila si sledovanosť, tým pádom aj cenu za reklamy a zisky.
Premyslenou hrou na city je podľa mňa aj samotná podpora detskej onkológie. Spojenie dieťa a rakovina - to predsa musí pohnúť s každým. Ako som spomínal, sú to skutočne strašné ochorenia, aj keď našťastie u detí nie príliš časté (okolo 200 novozistených prípadov ročne v SR), pričom prognóza sa síce u jednotlivých typov výrazne líši, priemerne však dlhodobé prežívanie už v súčasnosti presahuje 80%.
Ale čo ostatné vážne choré deti? Deti s chorobami, na ktoré renomované firmy akosi zabúdajú. Čo takto zbierka pre deti postihnuté Downovým syndrómom, mentálne retardované, s cystickou fibrózou, sclerosou multiplex, diabetom, či mnohými ďalšími. Sú tieto deti menej choré? Zaslúžia si menej našu lásku, našu pozornosť, našu pomoc? Alebo sa jednoducho taká cystická fibróza nehodí do reklamného sloganu?
