Určite nikoho neprekvapí, že chirurgovia občas zbierajú najväčšie žlčníkové kamene, urológovia zas močové kamienky, zubári trofejné zúbky, poniektorí kardiologickí špecialisti nefunkčné kardiostimulátory a podobne. Do inej kategórie "bieleho" zberateľstva potom patria zaujímavé rőntgenové snímky, fotografie z ultrazvuku, či priamo fotky (dnes už zväčša digitálne) typických príznakov určitých ochorení. Zlé jazyky zasa o poniektorých lekároch tvrdia, že sú fanatickí numizmatici...
Moja zberateľská vášeň sa začala prejavovať už v útlom detstve. Indiánmi, odznakmi, známkami, či céčkami prešla asi väčšina mojich vrstovníkov. Roky som potom od známych žobronil obaly od šumivých tabliet. Dodnes vlastním zbierku množstva neskutočných výrokov, ktoré som si počas základnej a strednej školy vypočul od svojich učiteľov a spolužiakov. Na vysokej škole som už, ako jedinec ťažko profesionálne deformovaný, zbieral zaujímavé EKG nálezy.
Odkedy pracujem ako lekár, pozorne si všímam mená svojich pacientov. Zistil som totiž, že viacerým z nich meno priam zázračne vystihuje ich zdravotné či sociálne problémy. Začal som teda tieto mená zbierať a starostlivo zapisovať. Prosím, nechápte to zle, v žiadnom prípade z mojej strany nejde o prejav nedostatočnej úcty voči pacientom, jedná sa samozrejme iba o úsmevnú zhodu náhod. Aj tak si však radšej veľkú väčšinu svojej "zbierky" nechám pre seba.
Spomínaný úkaz s menami som si prvýkrát všimol u našich večne smädných pacientov s nepriestrelnou pečienkou, keď som medzi nimi takmer súčasne identifikoval pánov Vínařa, Likiera a Slivoviča. Na podobne zaujímavé mená pacientov po mozgových porážkach ma upozornil pán Mozgo a pán Príhoda. Bohužiaľ, čoraz viac sa k nám dostávajú aj bezdomovci v neutešenom stave, vychudnutí a dehydratovaní. Ako príklad uvádzam pánov Kanaloša, Lačného, ako aj pani Stuchlú. Pred časom nám zasa záchranári za výdatnej pomoci požiarnikov priniesli značne obéznu pani Kosatkovú. A napokon, uznajte, keď po oddelení začne kričať taký pán Tur, alebo sa vám počas rannej vizity dokrvavený pán Porezaný sťažuje, že sa pred chvíľou porezal žiletkou, nemôžete ostať úplne nad vecou.
O tom, od koho som sklon ku podobným streštenostiam zdedil, niet žiadnych pochýb. Moja mamka, pracujúca roky v detskej nefrologickej ambulancii, inak mimoriadne príjemná a vľúdna pani doktorka, ma dávno predbehla. Začalo to, keď k nej jedna mamička priviedla svojho synčeka so slovami: "Ta pani dochtorka, neznam co mu je. Jak idze na zachod, ta ho bars boli pingou". V priebehu vyše 20 rokov potom pribudlo množstvo najrôznejších názvov toho, čo chlapčekov a dievčatká navzájom odlišuje. Inak by ma naozaj nikdy nenapadlo, čo len môže byť taký fufúrik, kungačka alebo ňunika.
(Inak mamka mi o tom písať prísne zakázala)
Dúfam že vo vás moje táranie nebude evokovať predstavy typu "váš plávajúci apendix vo fľaštičke, umiestnený vo vitríne obývačkovej steny uznávaného pána chirurga", a neodradím vás tým od ďalších návštev zdravotníckych zariadení. Nemali by sme totiž potom už čo zbierať...
