Časti našich červených spoluobčanov však vtedy všetko jedno nebolo. V tom čase medzi ľuďmi koloval vtip: „Prečo je tohtoročná zima taká nijaká, bez snehu? Kde sa podel mráz? No predsa behá komunistom po chrbte.“ Naviac, ak sám Vladimír Mečiar, tešiaci sa vo svojich politických začiatkoch z takmer 90 % podpory slovenského obyvateľstva povedal, že pre komunistov je dosť prázdnych väzníc. Škoda len, že miesto do chládku ich posadil na ministerské kreslá svojej vlády...
Povedzme si úprimne, koho už dnes november 89 zaujíma? Školopovinná mládež o význame tohto dňa väčšinou nemá ani šajnu, teší sa akurát tak na deň voľna. Stredná generácia má dnes tiež iné starosti, ako rozjímať nad zrodom našej slobody, ktorej sa naviac ešte stále akosi bojíme. Nemálo dôchodcov zasa stále sentimentálne spomína na 2-korunové mlieko.
Mám pocit, že presvedčivé volebné víťazstvo postkomunistického Smeru je zatlčením posledného klinca do rakvy ideálov Novembra 89. Pán premiér sa vôbec netají tým, že on sám vtedy vlastne ani žiadnu zmenu nespozoroval. Z odstupom času musím povedať, že nie je tak ďaleko od pravdy. Svoje pohŕdanie hodnotami, ktoré Zamatová revolúcia priniesla, nám denne dokazuje.
Ako inak si možno vysvetliť fakt, že človek, ktorý bol za socializmu sudcom vo vykonštruovaných procesoch proti politickým nepriateľom spoločnosti, sa stane ministrom spravodlivosti? Je potom úplne logické, že tento nový minister neplánuje žiadne zmeny v systéme prokuratúry, ktorá vznikla v komunistickom Československu podľa vtedajšieho sovietskeho vzoru. Naopak, Špeciálny súd riešiaci obzvlášť závažné trestné činy, neraz s podozrením na prepojenie podsvetia s vysokými politickými predstaviteľmi, mu akosi leží v žalúdku.
Nemôže nás ani prekvapiť, že štátnym tajomníkom Ministerstva životného prostredia sa stane bývalý agent ŠTB. Čerešničkou na torte je fakt, že dotyčný pán sa ako bývalý poslanec vyhol trestnému stíhaniu, a ako sa na správneho ochrancu prírody patrí, bol obvinený z nezákonného obchodu s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín.
Nie sú vám akosi povedomé reči o zlých západných imperialistoch, v dnešnom ponímaní nadnárodných spoločnostiach, ktoré môžu za všetko zlé, počnúc od výrokov európskeho parlamentu, končiac neznesiteľnými horúčavami? Máme tu zasa zlých bohatých vykorisťovateľov, ktorým treba vziať čo sa len dá, a dobrý chudobný proletariát, ktorému treba naplniť vrecká, ani keby krížom slamku nepreložil? Možno by sme mali miesto 17. novembra za štátny sviatok opäť vyhlásiť Víťazný február, naturelu dnešného štátu by to bolo určite bližšie.
Stále naivne dúfam, že sa dočkáme doby, keď červené bruchá raz a navždy prestanú rásť.
Sľúbili, sme si lásku, sľúbili pravdu len...
