93 – ročný deduško ako z večerníčka. Až nato, že u nás nie je ako pacient, ale ako tá najusilovnejšia návšteva. Každučký deň sa so svojou barličkou terigá z druhého konca mesta preplnenou košickou MHD-čkou, len aby mohol vidieť svoju nie oveľa mladšiu ženušku. Chodieva síce zásadne mimo návštevných hodín, ale povedzte, mali by ste to srdce otočiť ho pri dverách a poslať ho domov?
Napadlo ma, koľko párov k sebe prejavuje toľko úcty a náklonnosti čo i len po piatich rokoch manželstva?
/Pre istotu upozorňujem, že vyššie uvedený údaj nijako nesúvisí s rokom mojej svadby – t.j. 2002/
Napadlo ma, k čomu by sa dal u mladých, zdravých ľudí prirovnať deduškov „športový“ výkon. Možno ku Tour de France, kde je ako doping povolená iba láska.
Napadlo ma, o koľkých pacientov ich príbuzní, zdraví ako repa, ani len nezakopnú.
Napadlo ma, či sa takého veku vôbec dožijem /o čom teda dosť pochybujem/ a ak áno, či nebudem kadiť do plienky, močiť do sáčku a splietať dve na tri /lebo to so sebou bohužiaľ staroba prináša/.
A napokon - napadlo ma, koľko za deň vidím krásnych žien, luxusných áut, prepychových víl, ale aké vzácne je stretnúť takého starčeka. Navyše, keď nie je rozprávkový, ale skutočný.
