Niekedy Vám ľudia kladú zvláštne otázky. Samozrejme pred príchodom do krajiny, ktorá je absolútne odlišná od tej vašej predpokladáte, že sa Vás budú pýtať viac než dosť. Ale jedna bola natoľko prekvapivá, že sa s ňou musím podeliť. Týkala sa môjho výzoru, presnejšie farby očí. Kolegyňu v práci zaujímalo, či mám modré oči od narodenia, alebo len nosím farebné šošovky. Samozrejme ma to zaskočilo a pre istotu som sa utvrdila, či som naozaj dobre rozumela. Rozumela. Vravím jej, jasné, prečo, je na tom niečo zvláštne? Odpovedala, že pre nich je to netypické, každý má hnedú, resp. čiernu farbu očí (pochopiteľne) a takmer nikto modré, je to teda pre nich veľmi vzácne. Preto väčšina indických bollywood stars nosí modré kontaktné šošovky.
Tak ako ju udivila prirodzená farba mojich očí, tak mňa prekvapil fakt, že mnoho indických ľudí má nejaké postihnutie, resp. telesnú mutáciu. Ako napríklad o prst viac, či menej, o ucho viac, či menej a pod. Alebo že veľa z nich je hluchých a slepých. Avšak keď sa narodí niekto takýto, znamená to pre nich šťastie. V akom zmysle, to ostalo pre mňa záhadou. Ale myslím, že pre dotyčného to asi rozhodne šťastie nie je. Dôvodom je vraj vysoké znečistenie v krajine (ani sa nečudujem). Dnes som prvýkrát videla kúsok modrej oblohy. Zväčša je buď zatiahnuté kvôli monzúnovým oblakom, alebo je nad celým mestom smogový opar a vy vidíte len rozmazanú siluetu slnka. Smrad je tu teda kvalitný, s občasnými prímesami hnijúcich vecí, kravských výlučkov a ktovie čoho všetkého ešte.
Mimochodom od manažéra som sa dozvedela, že najľudnatejšou krajinou už nie je Čína, ale India. Vraj sa im ich prednedávnom podarilo predbehnúť. Síce to beriem s jemnou rezervou, ale rozhodne to nie je nereálne. Čo ma ďalej prekvapilo bolo, že v Bombaji sa ani zďaleka nežije až tak lacno, ako možno v ostatnej Indii a ako som aj sama predpokladala. Bombaj, ktorý síce nie je hlavným mestom je rozlohou väčší ako Delhi a rovnako je aj najľudnatejším mestom Indie. Okrem toho, že je mekkou filmového priemyslu známeho ako Bollywood, je tiež chápané ako hlavné mesto priemyslu a ekonomiky, centrum komercie a zábavy. Časť v ktorej sa natáča mnoho filmov sa volá Film City a všetko je tam falošné. Falošné budovy nemocníc, škôl, obchodov, domov. Je to teda jedna veľká kulisa. Toto mesto je plné protikladov, čo miestami unavuje, neuveriteľne rýchlo sa rozrastá a rozvíja. Na jednej strane vidíte nádherné, moderné budovy, až zabúdate, že ste v Indii. Otočíte sa však na stranu opačnú, kde pobehujú nahé, hladné deti žijúce v slumoch, resp. hocikde kde príde, vychudnutých psov, ktorých je tu viac ako kráv, kopu odpadkov a špiny. Nákupné strediská a zábavné centrá sa neodlišujú od tých európskych. Až na detail, že pred vstupom do každého z nich Vám prehľadajú kabelku a prechádzate detektorom kovov, resp. Vás v niektorých navyše prehľadajú v špeci kabínke. Aby nebolo málo. Spolubývajúca vravela, že ochrana bola o dosť precíznejšia po mumbajskom teroristickom útoku, ktorý sa stal v novembri minulého roka. Vtedy vnímali každého cudzinca ako potencionálneho teroristu.
Južná časť Bombaja je historická, s mnohými budovami podobnými europskému štýlu, ako pozostatky britkého kolonionálneho obdobia. Tá, v ktorej bývam (Goregaon West) je typická štvrť obývaná prevažne domácim obyvateľstvom s množstvom malých obchodíkov, niekoľkými kostolíkmi, jedným mini parkom, školou, dvomi nákupnými centrami a určite ešte niečím doposiaľ neobjaveným. Od svojho pôvodného plánu presťahovať sa som upustila. Bola som pozrieť apartmán v štvrti Andheri, v ktorom som mala bývať. Je nádherný. Dobreže nie obkladaný mramorom. Total rozdiel oproti tomu nášmu, ktorého fotky uverejním čoskoro. Z toho bytu by to síce bolo bližšie k práci, ale jednalo by sa len o rozdiel nejakých 20, max. 30 rupií denne. Čo v porovnaní s tým, že by som platila o 1000 rupií mesačne viac na nájomnom, nie je až taká výhoda. Tu platím 4500 mesačne, čo je cca 2250 Sk, vrátane energií, upratovačky, ako aj tety, ktorá žehlí prádlo. Plus máme funkčnú práčku, čo apartmán na Yari Road nemal a preto prali v rukách. Okrem toho, za tých pár dní som si tu už celkom zvykla a so spolubývajúci vychádzam bez problémov. Z pôvodných troch Indov, jedného Nigérijčana (o ktorom som si najprv myslela že je z Angoly a potom že z Alžírska) a jednej Thaiwanky (o ktorej som si asi tri dni myslela, že je z Číny) sme momentálne v zložení Bulhar, dvaja Indovia, Thaiwanka a Mexičanka.
Najsledovanejší film, ktorý momentále v Bombaji letí je Ice Age 3. U nás zrejme tiež. V kinách ho dávajú dva - trikrát denne a cena sa pohybuje od 150 po 200 rupií. Čo nie je až taká rozdielna suma, akú by sme za jeho pozretie zaplatili na Slovensku (v závislosti od kina samozrejme. V starej dobrej kremnickej Akropole to bude okolo 80, maximálne 90 Sk). Cez víkendy sú v Bombaji kiná drahšie ako v stretýždni.
PS: Zaujímalo ma, aký je rozdiel medzi rikshaw men v bielom a v béžovom oblečení. Mne sa zdalo, že rikšiari v bielom sú serióznejší a používajú menej trikov na okrádanie. Pomaly začínam mať paranoju z toho, že každý rikšiar z Vás chce dostať čo najviac peňazí a používa rozmanité triky, aby rikshaw meter načítaval rupie rýchlejšie akoby mal. Ale to by som niektorým krivdila. Napríklad tým, ktorí vypínajú motor keď ste v zápche, aby sa Vám zbytočne nenačítavali peniaze za to, čo nenacestujete, ale nastojíte a niektorí dokonca rozumejú anglicky. Čo je zriedkavo vyskytujúci sa jav. Nakoniec ma spolubývajúci z tejto mylnej domnienky o rozdieloch medzi rikšiarmi v bielom a béžovom vyviedol. Rozdiel neexistuje žiadny. Bol to len môj pocit. A asi to odomňa bola rovnako hlúpa otázka, ako tá s farbou očí. Súdiac podľa jeho výrazu, nuž čo už :)
