ruka hore, lets funky Zoznam autorových rubrík: Nepál, Nezaradená, India 2011/2012, India všeobecne, Island, Poviedky z batoha, Himachal Pradesh, India, Rajasthan, India, Mjanmarsko, Uttarakhand, India, Punjab, India, Madhya Pradesh, India, Uttar Pradesh, India, West Bengal, India, Sikkim, India, Sri Lanka 2012, India 2009
Cesty v Nepále sú v katastrofálnom stave, no so značnou dávkou nadnesenosti možno povedať, že doprava funguje bez problémov. Vzhľadom k hornatému terénu Nepálu, sú však naozaj kľukaté. Preto rýchlosť málokedy presiahne 50 km/h.
Po takmer štyroch rokoch dokončujem cestu, ktorú mi kvôli žltačke typu E chytenej v Indii a mesiac liečenej na Srí Lanke nebolo dopriate uskutočniť skôr.
Ako sa dnes máš Vinod?, pýtam sa ho, zatiaľ čo v kuchyni zalievam jazmínový tulsi čaj. Ale viete Madam, tak ako každý deň, usmeje sa. Z jeho slov však cítim smútok.
Za brieždenia moja noha vkročila na most hompáľajuci sa ponad tečúcu rieku. Matku všetkých riek. Tú, ktorej meno sa ozýva v modlitbách miestnych. Ganga.
Zem dokonale izolovaná od vonkajšieho sveta, kde nespútaná príroda naďalej oplýva večnou slobodou. Krajina ohňa a ľadu jedinečná vo svojej nesmiernej rôznorodosti. Živly tu vládnu sťa mocná čarodejka. Fascinujúca a inšpiratívna krása ako z iného sveta. Aj ten najkvetnatejší opis však iba sťažka priblíži, čo toto miesto skutočne ponúka. Živá krása je natoľko fotogenická, až je prakticky nemožné urobiť zlý záber. Neskutočné obrazy plné odtieňov i kontrastov, akoby práve namaľované na plátne pred našimi zrakmi. Poznávanie nespútaného prostredia, akého sa ľudská duša nikdy nepreje práve začína. Vitajte na Islande!
Martina, mohli by ste mi prosím ihneď zavolať? Uvoľnil sa nám jeden lístok smer Island, odlet je zajtra. Rada by som vás tam poslala. Nicol. Neverila som vlastným očiam. Tep srdca mi v momente stúpol zo 75 na 150. No i keď sa v hrudi ozývalo toto hlasité bicie, určitým spôsobom akcelerujúca melódia prinášala mojej duši harmóniu. Čarovný domov elfov a trollov, kúsoček zeme, ktorý akoby bol k našej planéte prilepený odinakiaľ. A to všetko dokreslené obdivuhodnou krajinou. Predstavivosť napĺňala moje vzrušenie ako balón, chystajúci sa každú chvíľu prasknúť. Obdržala som všetky potrebné informácie a vyrazila vpred doposiaľ nesplnenému snu. Nadšenie sa vo mne dalo krájať!
Ležím doma s obľúbenou treskou v ruke. Áno, nemala by som ju jesť, mám predsa dodržiavať prísnu dietu. Ale túto gastro pochúťku som v ústach nemala už vyše polroka a preto si ju s chuťou doprajem. Keď sa liečite na žltačku typu E, o ktorej som nevedela, že existuje, až dokým som ju sama nedostala, lieky vám veľmi nepomôžu. Len by zbytočne zaťažovali už beztak zúboženú pečeň. Čo ale rozhodne pomôže, je absolútne vylúčenie alkoholu (aj piva) a spomínaná dieta. Ale pekne poporiadku. Ako som sa to nakoniec dostala zo Srí Lanky domov?
Konečne nadišiel deň D! Po tvrdom výcviku trpezlivosti a tolerancie srílanského zdravotného systému, sa stalo to, v čo som pomaly prestávala dúfať. Presťahovali ma z MASHU do súkromnej, luxusnejšej časti. Aspoň suma, ktorú som bola nútená zaplatiť o tom svedčila - 18 000 rupií. Čo je pri priemernom mesačnom plate 6 500 rupií v tejto krajine pomerne slušná čiastka. Stálo ma to síce zopár infarktových stavov, ale vďaka príbuzným mojich známych, ktorí mi ochotne a promptne pomohli aj napriek tomu, že ma vôbec nepoznali, malo všetko zdarný koniec. Nebyť ich, možno by som doteraz hnila na oddelení, kde dávajú dobrú noc mačky.
Veru áno, s piatkom sa začala písať nová kapitola pod názvom Colombo a veci razom naberali rýchly spád. Nepotrvrdením žltačky typu A a B to lekári v Annuradhapure vzdali a rozhodli sa premiestniť ma do štátnej nemocnice v hlavnom meste Srí Lanky, kde si už so mnou nejako poradia. Tam sa snáď konečne dozviem rozuzlenie príbehu, pomyslela som si. A veru nebola som ďaleko od pravdy.
Po otázke, či sa už nemocnica spojila s konzulátom SR na Srí Lanke, na ktorú som im dávala číslo pred dvoma dňami, mi doktor prekvapene odpovedal nie. Hepatitída spadá medzi infekčné choroby, o ktorých treba informovať príslušné orgány kdekoľvek vo svete ste. Také sú pravidlá. Preto som tak urobila v prvý deň hospitalizácie. Skúsila som to teda ešte inak. Možno je nemocnica aspoň v kontakte s poisťovňou, na ktorú som im dala email a telefónne číslo. No táto otázka ostala pre zmenu bez odpovede. Doktor ale nezabudol utrúsiť, že sa nemusím obávať, pretože on študoval 3 roky v Austrálii a vie ako takéto veci chodia. Žiaľ, nevedel. A bez internetu, i kreditu na mobile sa všetko vlieklo ako z chlpatej deky. Okrem toho, stále som nevedela, čo mi je.
Ráno ma už tradične zobudila sestrička s ospravedlnením, že mi musí zas odobrať krv. Mala som ju rada, bola milá, usmievavá a vpichy od nej boleli vždy akosi menej. No po štyroch dňoch strávených v nemocnici na Srí Lanke som už mala 10 odberov a moje ruky boli modré ako šmolko. Nečudo, že sama chúďa sestrička začínala byť zúfalá, z ktorej ruky mi krv vezme tentoraz. Nebolo príliš na výber.
Neviem čo by som si bez Samalie počala! Počas liečby ešte stále nepotvrdenej žltačky, si vyslúžila titul Môj osobný hrdina. Každý deň mi nosila v termoske teplý citrónový čaj a zeleninovú polievku. A to aj napriek tomu, že pracovala a sama mala toho dosť. Hovorila čo by som mala jesť, či robiť (alebo skôr nerobiť), nakoľko doktori mlčali a sama som o žltačke, jej prejavoch a prípadnej liečbe nevedela dovtedy absolútne nič. Zrejme je v ľudskej prirodzenosti, že si dokážeme veci skutočne vážiť a pristupovať k nim zodpovedne, až keď sa nás bytostne týkajú a prichádzame o ne. Tak ako ja o vlastné zdravie.
Necháme si vás tu na pozorovanie, tak zneli slová doktora. Symptómy naznačovali, že som bola už v druhom štádiu žltačky typu A. A to aj napriek očkovaniu. Teda aspoň som si to myslela...
Svojho času som písala o niekoľkomesačnom pobyte v indickej Agre. Práve tam niekde som sa nakazila žltačkou. Pravdepodobne z jedla alebo vody. To všetko sú však len dohady, úplnú pravdu sa už nedozviem. Inkubačná doba, ktorá obvykle trvá minimálne 15 dní prebehla ešte počas užívania si poskúškového obdobia cestovaním po Indii. Symptómy sa naplno prejavili až v posledné dni, keď som sa v Mumbaji lúčila s touto krajinou a sľubovala jej i sebe, že sa sem o dva mesiace vrátim. Ako som sa len vtedy mýlila...
Mjanmarsko. Zabudnutá zem ktorá opatrne kráča po ceste za slobodou, sa po roku 2010, kedy sa udiali druhé, do značnej miery skorumpované, demokratické voľby, začína otvárať svetu. Nakoľko a či je krajina na príval turistov aj pripravená, je však otázne.
O môj dnešný šok sa postaral alternatívny magazín Grapevine, ktorý na Islande vychádza v angličtine. Správa, že najbláznivejší primátor tohto najsevernejšieho hlavného mesta sveta odovzdal žezlo svojmu nástupcovi Dagurovi B. Eggertssonovi, určite prekvapí viacerých. Jón Gnarr totiž pozíciu primátora posunul do úplne inej sféry a úradnícky život pravidelne okoreňoval vtipnými excesmi.
Osudom ťažko skúšaní ľudia krajiny „Rýchlych a silných“, ako Mjanmarsko v preklade nazývajú, sú v skutočnosti až roztomilo hanbliví. Tvár žien tu okrem typickej pasty z mletej kôry nazývanej thanaka, zdobí tiež široký a úprimný úsmev. A so svojím ochotným prístupom si Mjanmarčania získajú srdce azda každého.
Sú cesty, či výlety, ktoré na moment rozptýlia našu myseľ a vytrhnú nás zo stereotypu. No bývajú aj iné, ktoré nás učia spoznávať samých seba a vnímať svet navôkol inými očami. Sú to tie, čo otvárajú dvere do hlbokého vnútra našich duší, aby sa stali nezabudnuteľnými do konca života. A práve takou je návšteva Krajiny tisícich pagôd – Mjanmarska.
Tak znie veta videa propagujúceho otvorenie zbrusu nového mumbajského metra. Skvelá správa pre všetkých čo vedia, aké je to s dopravou v tomto najväčšom meste Indie zúfalé.
V období, keď dni sú neznesiteľne horúce a vzduch tak ťažký, že praobyčajné dýchanie spôsobuje problémy, nie je nič lepšie ako osviežujúci pohár mango džúsu zmiešaného s topiacimi sa kockami ľadu. Dúšok po dúšku vaša koža zabúda na kúdole suchého čierneho prachu víriaceho sa všade navôkol. Vďaka jeho prenikavo oranžovej farbe, sa vaše oči stávajú aspoň na moment slepé voči špinavým uliciam pokrytých bordelom a kravskými lajnami. Ani nos už viac nie je plný dotieravého smradu spotených tiel; upokojuje ho ľahká vôňa exotického ovocia. A tá chuť! Až cítite ako vám energia v tele rastie nepriamo úmerne klesajúcej hladine konzistentnej tekutiny v pohári. Pravá osviežujúca úľava v tejto šialenej džungli bez pravidiel.
