Opäť prázdniny. 2 dni voľna, prečo sa teda neuliať aj zvyšné tri dni z týždňa a neužiť si ich cestovaním a spoznávaním ďalších zaujímavých kútov Indie, ktoré som dovtedy poznala len z dokumentov, či pár bollywoodskych filmov? Prvou zastávkou nášho výletu s krycím názvom „Misia Pandžáb", bola paradoxne horská stanica Dalhósi, nachádzajúca sa v štáte Himáčal Pradéš. Dostanete sa k nej 3 a pol hodinovou cestou autobusom z mesta Pathankot, ležiaceho na severovýchodnej hranici štátu Pandžáb. Ak ste človek slabšieho charakteru a pri silnejšej zákrute vám dvíha žalúdok, do Dalhousie NECESTUJTE! Alebo sa nadopujte Kinedrylom. Horská cesta, ktorá sa kľukatí každých 5 sekúnd, sprevádzaná prudkým stúpaním, kedy máte na niektorých zrázoch pri pohľade do hlbokej neohradenej kotliny pocit, že stačí pol metra a vy aj s celým autobusom skončíte v nej, mi dala naozaj zabrať. Rozhodne nie pre slabé žalúdky. Rovnako predbiehanie, či strety s autami idúcimi oproti sa na extra úzkej horskej ceste zvládajú len tak tak. Vlastne čudovala som sa, že sa vedľa seba zmestili bez toho, aby si odtrhli spätné zrkadlá. Našťastie šoféri podnikajúci túto cestu aj dvakrát denne sú skutoční profíci. Až pri ceste nahor som pochopila, že byť takým šoférom autobusu v týchto podmienkach je skutočné umenie. Pričom ten náš si to s kľudom partizána a úsmevom na tvári túroval odušu, kde tu preradil do trojky, veď prečo nie, trúbil čo to dalo a kľučkovato sa vyhýbal na jednej strane autám a na druhej útesu, pričom situáciu a volant mal pevne v rukách. Pri vystupovaní z autobusu som mu s radosťou poďakovala a pochválila ho za skvelý job. Skutočne som mu bola vďačná, že nás nezabil a v bezpečí dopravil do cieľa. Bolo to poriadne dobrodružstvo, pri ktorom som dúfala, že sa zajtra naše mená neocitnú na titulkách miestnych novín ako obete nehody, ktoré tu musia byť naozaj bežné. Myšlienky na možnú smrť, či strach našťastie plašil úžasný výhľad, na okolitú krajinu, z ktorého ponúkam krátky výber.
Niektorí šialenci stáli trčiac z autobusu, spoliehajúc sa na silu svoju rúk. Ja by som sa zrejme neudržala a pri pohľade do roklín, okolo ktorých sme prechádzali by som mala závrate. Zopár ľudí sedelo na streche. Raz si to vyskúšam aj ja, no po rovnejšom a menej nebezpečnom teréne.
Terasovité polia, pripomínajúce Machu Picchu z obrázkov.
Dôsledný zavlažovací systém.
Horská riečka robila scenériu ešte krajšou a fotogenickejšou.
Títo chlapíci to takmer 4 hodiny v preplnenom autobuse zvládali bez problémov a ešte aj s úsmevom. Ľudia v tejto oblasti vyzerali inak ako typickí Indovia. Tváre mali okrúhlejšie, oči menšie, pleť menej tmavú a vzrastom boli oveľa nižší. Pripomínali mi skôr Tibeťanov ako Indov.
Hrdina celej výpravy - PÁN pilot! (nápis na skle za ním)
Do Dalhousie, nazývaného aj malé Anglicko, sme dorazili okolo piatej podvečer. Akurát čas na nájdenie ubytovania (s čím nebol najmenší problém) a krátku prechádzku pred zotmením spojenú s návštevou starého bazáru.
Budhistické maľby na skalách popri ceste. Predsalen je cítiť, že Himáčal Pradéš hraničí s Tibetom, kde je hlavným náboženstvom budhizmus. V období Britov tu malo svoje miesto prevažne kresťanstvo. Dôkazom je niekoľko kresťanských kostolov (obrázok bohužiaľ nemám), ktoré sú akoby vystrihnuté z Európy a zasadené do tejto panenskej vysokohorskej atmosféry.
Výhľad z hotela, v ktorom sme boli ubytované. Jedna noc 300 rupií za izbu, čo bolo 75 rupií na osobu. Mimo sezóny sú ceny o 50% lacnejšie. Skutočne lacná dovolenka s komfortom a dobrými službami. Celkovo služby v Indii sú na veľmi vysokej úrovni. Turistov si tu vážia, pretože vedia, že peniaze od nich sú ich chlebom.
Príroda bola nádherná, hladila dušu, no aj tak sa našlo niečo, čo vás zarazilo, ako mňa tieto „skládky" odpadkov pohodené len tak vedľa cesty. Raz darmo, aj keď sme v krásnej prírode, ktorá vašu myseľ prenesie na míle ďaleko od reality, je to stále India.
Hotely s európskym dizajnom. Cítila som sa takmer ako doma. Ihličnaté stromy, hory, horské chaty a ubytovne, chladné podnebie, čerstvý vzduch, ticho a pokoj. Toto moja duša potrebovala.
Vyhliadkový bod a križovatka v jednom Gandhi Chowk, je zároveň začiatočným bodom krátkeho bazáru s mini obchodíkmi a miestami pre občerstvenie.
So západom slnka sa príroda ukladala k spánku. Zotmelo sa z minúty na minútu, ani ste nepostrehli ako, len ste odrazu zistili, že nevidíte, keďže elektrická energia slúžiaca na verejné osvetlenie je v tejto oblasti limitovaná.
V pozadí Himaláje.
Druhý deň ráno sme sa ešte pred východom slnka vybrali na „menšiu" túru, do 10 kilometrov vzdialeného Kalatopu, ktoré je známe príjemnou atmosférou stvorenou na piknikovanie, s krásnym výhľadom na do výšky sa dvíhajúce Himaláje.
Po ceste na vrchol, sme míňali Základnú školu Dalhousie. Jej študenti mi svojimi uniformami pripomínali tých z nóbl súkromných univerzít, nosiacimi dvojfarebné pásikavé kravaty, košeľu a vlnenú vestu s vyšitým emblémom na hrudi, pričom sa medzi sebou rozprávali výlučne po anglicky. Škola očividne núdzu o peniaze nemala. Ako neskôr vysvitlo, Dalhousie je stredisko podporované Air Force India.
O siedmej ráno už boli deti nabehnuté na ihrisku, kde hrali futbal, baseball a stolný tenis. Táto škola mala vybavenie a priestory na skutočne vysokej úrovni. Kto by to bol v tomto horskom prostredí, kde ľudia žijú prevažne od sezóny k sezóne čakal? Ja teda určite nie.
Neďaleko honosnej školy stála v ostrom kontraste jednoduchá chatka, v ktorej sme sa občerstvili teplým čajom s mliekom. V úbohých podmienkach v nej žila veľmi pekná mladá žena s dcérkou, ktorá si pobehovala polonahá a bosá, zatiaľ čo my sme boli naobliekané ako cibule. Zo ženy sálal pokoj a pohoda, síce bola jednoduchá, no zato veľmi milá a úslužná. Cítila som sa tam naozaj dobre.
Neďaleko od cieľa našej túry, na križovatke Kalatop - Kajjiar - Chamba bola vystavaná malá osada pripomínajúca slum. Čerstvo zobudení obyvatelia si vychutnávali raňajšiu pohodu, z osady sa dvíhal dym z ohňa, na ktorom sa pripravovali raňajky. Vzduchom sa niesla zmes vône, ktorá mi bola cudzia, sprevádzaná tajomnou hmlou, cez ktorú presvitali lúče slnka. Bohužiaľ baterka na fotoaparáte vypovedala funkciu, tak poslúžil aspoň nie veľmi kvalitný mobil.
Zelený trávnik s machovým porastom a ihličnatými stromami pripomínali scenériu z rozprávky o Červenej čiapočke.
Výhľad z horskej chatky, v ktorej sme si dali výdatné raňajky. Ceny boli prekvapivo bez vysokohorskej prirážky. Vľavo dole vídať stanové mestečko, v ktorom dovolenkovali rodiny s deťmi.
Po ceste naspäť sme si stopli dodávku, ktorá nás vďačne odviezla viac než polovicu cesty nazad do Dalhousie. Odtiaľ sa nám podarilo stopnúť rodinku z Delhi, ktorej otec pracoval pre Air Force India a bol služobne povolaný.
Vodopád Panjpulla.
Z tejto nádhery sa mi len ťažko odchádzalo. Pri srdci ma ale hrialo vedomie, že sa do Himachal Pradeshu na prelome Marca - Apríla vrátim, aby som objavovala ďalšie známe, aj menej známe oblasti tohto horského štátu plného krásnej prírody.
