Vo dverách nemocničnej izby sa objavila Adrianka so Sunnym. "Veľmi nás mrzí, že sa nemôžeš zúčastniť svadby", dodala smutne. Ja som však žiarila šťastím bez seba. Po 3 týždňoch strávených nečakaným poznávaním srílanského nemocničného systému, ako i širokej škály odtieňov žltej, ktorými ešte stále hýrila moja pokožka, som mohla s vedomím svojej diagnózy opustiť toto "väzenie". Prechodným bydliskom mi bol zatiaľ byt Sunnyho rodiny, kde sa mali každú chvíľu zhŕknuť všetci poľskí hostia, pozvaní na nadchádzajúcu udalosť.
Zatiaľ. To znamená dovtedy, kým slovenská strana v spolupráci s poisťovňou a konzulátom nedotiahne potrebné kroky pre môj transfer domov. Mrzelo ma síce, že musím odložiť plánovaný trip do Nepálu na neurčito, no zdravie je prednejšie a mám ho len jedno. Svet počká. "Nepál tu predsa bude aj o pár rokov", utešovala som svoje sklamanie. Opäť som tak prostredníctvom cestovania a vlastnej skúsenosti pochopila (ba až bytostne precítila) jednu z mnohých právd, ktorá sa u ľudí môjho veku zvyčajne vníma skôr ako klišé. Rovnako ako aj to, že si človek dokáže niečo skutočne vážiť až vtedy, keď o to prichádza. Paradoxne tak chorobe akou je žltačka, v podstate vďačím za to, že mi poopravila optiku vnímania skutočností i spôsob nazerania na veci, ktoré ma stretajú. Ach, tá Ázia. Dobrá to škola.
Pár dní od prepustenia z nemocnice, za mnou pricestovala slovenská doktorka, ktorej úlohou bolo doprevádzať ma na ceste domov. Poisťovňa mi zaplatila letenku prvou triedou. "Tak predsa sa tie roky platenia cestovného poistného nakoniec zúročili", vravela som si. Pri infekčnej chorobe môjho typu, však bolo nevyhnutné získať potvrdenie od ošetrujúcich lekárov. Aby bola letecká spoločnosť krytá, že už viac nemôžem šíriť toto ochorenie. Náhrada škody v prípade nakazenia ostatných cestujúcich, by ju vyšla pridraho, a tak sú pravidlá viac než striktné. V preklade ZDĹHAVÉ. No mne do vypršaniu víz ostávalo len necelých 5 dní.
Viac vrások na čele než časový pres, mi ale robilo práve navštívenie nemocnice, kde som ešte donedávna ležala. Veru, ťažko sa vracalo na miesta, ktoré som sa pre vlastné dobro snažila vytesniť z hlavy čo najskôr. K niektorým spomienkam je lepšie vrátiť sa až po určitom časovom odstupe. No nedalo sa nič robiť. Bez potrebných potvrdení, by som neodletela. Bolo však zaujímavé sledovať, ako sa dokázalo zmeniť jednanie domácich doktorov v prítomnosti lekárskej asistentky zo Slovenska. Odrazu sa všetko dalo, dokonca aj promptne. Čisté divadlo.
A tak sa mi po takmer mesiaci podarilo (pre mňa slávnostne) opustiť tento ostrov, ktorý preveril moju osobu (trpezlivosť vrátane) v mnohých smeroch. Do lietadla som síce nastupovala deň pred Adriankiným sobášom, no mňa aj tak oblievala čistá eufória. "Konečne budem ležať vo svojej posteli a na tele cítiť príjemnú stredoeurópsku klímu!" Predstavovala som si snáď po stý krát. Presun perbehol hladko a komfortne. Smiala som sa, že prvou triedou letím zrejme prvý, no i posledný krát. A to všetko "vďaka" žltačke. Služby poskytnuté spoločnosťou, ktorá na popud poisťovne zrealizovala môj prevoz späť do Európy, boli naprosto profesionálne, čo som patrične oceňovala. Bolo príjemné cítiť, že je o vás postarané a je s vami niekto, kto vášmu zdravotnému stavu pripisuje patričnú dôležitosť bez toho, aby vo vás vzbudzoval pocity viny.
Po prílete do Viedne ma okamžite previezli na vyšetrenie do Bystrice. Tam si ma síce chceli spočiatku nechať, no po dohovore, ktorému predchádzalo vyšetrenie a preštudovanie lekárskych správ zo Srí Lanky, ma našťastie prepustili do domácej liečby. V tej chvíli som azda po prvýkrát v živote dokázala oceniť zdravotnú starostlivosť na Slovensku, čo bolo spôsobené najmä prístupom ošetrujúceho lekára. Stačí pár zážitkov odinakiaľ a človek zrazu nazerá na veci úplne odlišne.
Po príchode domov nasledovalo vytúžené zvítanie s rodinou, no najmä kúpeľ, ktorým som zo seba symbolicky zmyla akékoľvek zvyšky ázijskej špiny. Aspoň som si to myslela. Všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku a ja som takmer písala koniec svojho nečakaného príbehu. Až kým som nezistila, že som si so sebou okrem žltačky priniesla ešte jeden nechcený suvenír. Vši! Krásna to bodka mojej Žltačkovej odysey. Špeciálny šampón a žehlička na vlasy si ale poradili aj s týmto nepriateľom, ktorý sa v mojej hlave usalašil nevedno kedy (upodozrievam oddelenie MASHU).
Dnes, dva roky od tohto dobrodružstva, môžem na veci nazerať s dostatočným časovým odstupom, čiže objektívnejšie. Neviním nikoho, len seba samú za nedostatočnú opatrnosť. I keď teória ktorú razím znie: "Ak sa ti má niečo stať, stane sa tak aj doma v kuchyni." Žltačková odysea má byť však akýmsi prejavom vnútorného vyrovnania sa s prežitým. Zároveň tak vo svojom vnútri definitívne uzatváram túto kapitolu a viac sa k nej v článkoch nemienim vracať. Týmto spôsobom som tiež chcela poďakovať všetkým, ktorí pri mne v ťažkých chvíľach stáli a nezištne pomáhali. Počnúc nemocničnými anjelmi Hasanthi a Samalie s jej rodinou, Adriankou a Sunnym s jeho rodinou, babám zo SR a ČR, zástupkyni konzula Priyi a vtedajšiemu pánovi konzulovi na Veľvyslanectve SR v Indii. Je dobré vedieť, že na tak dôležitých pozíciách disponujeme správnymi a ochotnými ľuďmi, na ktorých je spoľah. Odvtedy sa mi cestuje o niečo pokojnejšie. Títo ľudia riešia síce denne mnoho situácií a problémov, no aj tak si vždy našli čas na povzbudzujúci telefonát, či dokonca návštevu. Práve spolupráca a prejavená ľudskosť mi v mojej situácii pomohli najviac. Zároveň som považovala za nevyhnutné podeliť sa o prežité s tými, ktorých si články nejakým spôsobom našli a zaujali ich. Možno tak premením svoju skúsenosť na niečo, vďaka čomu budú cestovatelia dbať o svoje zdravie o čosi viac, aby sa vyhli obdobným nepríjemnostiam. A ak nie, aspoň sa niekto dozvedel, že vôbec existuje nejaká žltačka typu E.
A život ide ďalej...
