Sediac na balkóne, konečne osprchovaná, počúvajúc The Used - Paralyzed píšem tretí článok. Asi sa vám zdá, že nemám veľmi čo na práci, keď si tu vypisujem články odušu, namiesto toho, aby som si užívala nové prostredie. Pravdupovediac ani nemám, keďže robiť začínam až prvého a dovtedy sa môžem asimilovávať až až. Objasním Vám ale problematiku tohto stavu :D
Pracovať mám v štvrti Andheri, kde som mala pôvodne aj bývať. Lenže deň pred odletom, mi môj "buddy" napísal, že apartmány sú tam plné a budem teda v štvrti Goreagon. Prišla som, hodila sprchu, vybalila sa a šla spať. Ráno mi spolubývajúci vraví, že sa večer sťahujem do toho apartmánu, kde som mala pôvodne bývať. Reku to máš odkiaľ? Že mu volal niekto z kompetentných a okolo ôsmej, deviatej ma prídu presťahovať. Zbalila som si teda nanovo veci a čakala. Pre istotu som napísala mail svojmu buddymu a sms tomu, čo ma prišiel vyzdvihnúť na letisko, či niečo o tom vedia a či sa fakt sťahujem. Žiadna odpoveď. Chcela som si ísť aspoň kúpiť indickú sim kartu a vybaviť účet v banke, aby som pri sebe nemala toľko prachov a zabila tým čakanie. Ale to som si predstavovala asi príliš ľahko. Spolubývajúcemu trvalo tri mesiace kým mu zriadili účet. Aha, hovorím si, to mi bude asi zbytočné keď som tu štyri.
V byte sa striedali štyria ľudia. Keďže bol piatok väčšina z nich bola v práci. Len občas po niečo prišli. Nebolo teda veľa príležitostí pokecať, vytiahnuť nejaké info a podobne. Snažila som sa spojiť s niekým kompetentným, či ako netreba podpísať akési papiere, že som tu, alebo či netreba vybaviť niečo čo sa týka administratívnych vecí. No dostalo sa mi odpovede, že nie nie, v pondelok sa všetko vybaví a nemám si robiť starosti. Reku wow. Naštastie došli dvaja spolubývajúci (Indovia), tak som sa chopila príležitosti a otvorila domácu. Najprv som im 5 minút vysvetľovala, čo to vlastne je a ako sa to vyrába a koľko to má percent. Potom sa konečne napili. Samozrejme im zachutilo a po štvrtom poháriku, resp. logu bolo badať, že ich vnímanie je značne obmedzené. Nevadilo im ani, že som púšťala Hafnerove hitovice, ktorým nerozumeli ani slovo. Hlavne, že to hrá a sme všetci zdraví, všakže.
Prepili sme sa až k deviatej večer. Pochopila som, ze dnes ma už fakt nikto sťahovať nebude a že to, čo som natlačila do kufra budem musieť predsa len ešte otvárať. Tak sme hodili sprchu (samozrejme každý osobitne), obliekli sa a šli na párty na nejakom byte. Niektorí stážisti vraj budúci víkend odchádzajú a preto sa robí rozlúčka. Jasné, že som bola nadšená. Konečne sa ide niečo diať, spoznám ďalšie tváre, kvôli čomu som sem zčasti aj šla. Na byte to bolo rozbehnuté v plnom prúde. Zopár slabších pováh už bolo poodpadávaných. Vyfasovali sme tanierik so zmrzkou banánmi, šľahačkou a čokoládou. Nepovedala som nie. V jednej ruke pivo, v druhej dezert, kopa nových ksichtov. Paráda!
Neskôr sme sa presunuli do hotela, v ktorého podzemí bol klub. Ako sme tak prichádzali ku vchodu a ja som sa obzerala okolo seba, pýtala som sa, či som ešte stále v Indii. Amerika s celým New Yorkom môže ísť do riti. Tak to tam vyzeralo. Pripadala som si ako V.I.P. hosť medzi vyvolenou kastou. Prekvapilo ma, že sa neplatilo žiadne vstupné, ani sa neukazovalo ID, či som vôbec plnoletá. Akurát sme museli prejsť cez tri vchody, kde boli detektory kovov a prehľadávanie kabeliek. Skoro ako na letisku. Keď sme konečne vošli dnu songy na štýl Umbrella and Co. revali akoby na uliciach rozdávali načúvacie zariadenia zdarma. Rozmýšľala som, či je to tou hudbou, alebo tým, že som nebola príliš high, ale chvíľu mi trvalo kým som sa "odviazala". Okrem nahodených Indov, ktorí mali naozaj zvláštny štýl tanca a predvádzali sa akoby za každým rohom striehol hľadač talentu do najnovšieho bollywoodskeho filmu, tam boli aj postarší Európania, ktorí očividne nemali kde dávať prachy, tak si prišli vyhodiť z kopýtka smer Bombaj.
Dnes je však sobota. Doobedie bolo ešte ako tak znesiteľné. Zbehla som do hypermarketu rikšou kúpiť niečo, čo by ma zasýtilo. Veľa som toho nebrala, pretože som stále nevedela kedy sa budem sťahovať, tak som nechcela zbytočne zapĺňať chladničku. Kupodivu som trafila tam aj späť bez ujmy na zdraví. Dokonca som vedela navigovať šoféra kde má bočiť, keďže tí sa vedia orientovať akurát tak v rámci jednotlivých štvrtí, ale keď už v nejakej ste nastupujete na rad vy ako navigátor. A samozrejme málokto z rikšiarov vie po anglicky. Cestovanie nimi je však jedno z najvýhodnejších, aj keď budete kvalitne vytrasení a po polnoci vám k najazdenej sume pripočítajú 25% taxu a po tretej hodine v noci 50%. Sranda systém nie?
Po príchode na byt som sa snažila obvolať tých, ktorí sú zodpovední za moje sťahovanie. Napísala som aj mail, aj sms, ale mám pocit, že to berú štýlom, ako keď Španieli povedia maňana. Nevedela som čo so sebou. Na apartmáne ani nohy, akurát dvaja majkajúci sa partneri, ktorým som fakt nechcela robiť spoločnosť. Chcela som niečo robiť, užívať si to tu a hlavne byť konečne vybalená na finálnom mieste a ako tak sa začínať usadzovať. Od nudy som podstúpila tour de Goreagon. Kupodivu nepršalo, pretože ako som sa dozvedela, vychytala som "najlepšie" obdobie - monzúnové. Prečekovala som okolie svojej štvrte z každej strany. Všetci po mne pozerali, bolo to dosť nepríjemné. Okrem toho bolo teplo a potila som sa ako prasa. Aspoň nachvíľu som si oddýchla v tieni parku na lavićke, ale po piatich minútach som šla radšej kade lahšie, pretože sa na mňa nalepil húf detí s nejakou formulkou, o ktorej ešte neviem čo znamená, ale zistím.
Teraz tu sedím, konečne osprchovaná, je pol osmej, dopršalo a začína byť kvalitná tma. A hádajte čo? Áno stále nie som presťahovaná. Dúfam, že sa to čoskoro vyrieši, lebo nemám ani poňatia, čo tu budem zajtra sama robiť. I keď myslím, že sa nakoniec žiadne sťahovanie diať nebude, uvidíme. Končím svoje prúpovídky. Ide sa na ďalšiu párty. Nemôžem povedať, že by mi to nezdvihlo náladu. Prišlo to ako spasenie. Nachle príště.
