Gwalior je vzdialený 122 kilometrov južne od Agry, mesta, kde prebieha ročné štúdium jazyka hindi, na ktoré som sa dala. Samotný Gwalior sa podľa politickej mapy Indie, nachádza v štáte Madhya Pradesh, nazývaného aj srdcom Indie, vďaka jeho centrálnej polohe. Do Gwalioru je najideálnejšie cestovať vlakom. Vlaky v Indii sú síce kapitola sama o sebe, nedá sa ne spoľahnúť a zožerú vám priveľa nervov, avšak vo všeobecnosti, je to najrýchlejší a najlacnejší dopravný prostriedok v Indii vôbec. Vlaky nepodliehajú dopravným zápcham a vďaka Britom je železničná komunikácia na veľmi vysokej úrovni. Okrem toho cestovanie týmto dopravným prostriedkom je skutočná zábava. Niektorí ľudia sa s vami dajú do reči, iní len tak čumia a usmievajú sa. Vo vlaku si tiež môžete kúpiť jedla od výmyslu sveta od predávajúcich, ktorí neustále prechádzajú vozňami, vykrikujúc názvy produktov, ktoré ponúkajú. Ceny sú až smiešne nízke, pričom jedlo je skutočne chutné. Pri cestovaní Indiou preto zabudnite na desiaty a lá Slovakia na štýl chlieb s vyprážaným rezňom, horalkou a jablkom. Všetko bez námahy zoženiete cestou.
Aby som však príliš neodbočovala, po tom ako dorazíte do cieľovej žel. stanice, sa odveziete rikšou k pevnosti Gwalior, ktorá je viditeľná už z diaľky. Návršie situované v strede mesta, je priam ideálnym miestom pre nedobytnú pevnosť, z ktorej uvidíte nepriateľa na hony ďaleko. Cesta hore nám veru dala v tom teple zabrať a to aj napriek tomu, že sme šľapali len 15 minút od miesta, kam rikše už nemajú vstup povolený. Okolie nám ale ponúkalo mnoho zaujímavých obrazov, ktoré robili naše utrpenie znesiteľnejším. Postupne sa nám odhaľovali výhľady, predznačujúce krásu, ktorá nás čakala po prežití tejto "tortúry".
Cestou nás zdravili pompézne sochy vytesané priamo do brala.
Palác Man Singh vo vnútri pevnosti na mňa pôsobil ako perníková chalúpka, ozdobená modrou polevou.
Pohľad na jednu stranu mesta. Domy kam až oko dovidí. Bol to úžasný pocit stáť hore a kochať sa touto nádherou.
Nádvorie po vstupe v strede perníkovej chalúpky alias Paláca Man Singh. Pre Indov 5 rupií, pre cudzincov 100. Tento raz sa nám podarilo všade si krvopotne vyjednať indické vstupy. Hallelujah!
Komnaty, v ktorých kedysi žil kráľ so svojou kráľovnou a ďaľšími poddanými.
Videli sme miestnosti, v ktorých malo Jeho Veličenstvo spálňu i hudobnú miestnosť, kde sa konali "veselice". Samozrejme dnes sú to len prázdne, nie príliš najlepšie vyzerajúce kamenné izby, no s troškou predstavivosti a fantázie sa skutočne prenesiete v čase. Celý palác ma však prekvapil svojou útlosťou. Pôsobil skromne a rozlohou tiež nebol najväčší.
Bolo možné dostať sa aj do spletitých chodieb podzemia, v ktorých ste objavili napríklad "hojdačkovú miestnosť", kde si ženy krátili dlhé chvíle, miestnosť s bazénom pre kráľovnú (diera v zemi pre max. 2-3 ľudí), ako i jeden z prvých telefónnych systémov, za pomoci ktorého mohli byť ľudia nachádzajúci sa v iných častiach palácu stále v kontakte. Išlo o dve duté diery v stene, cez ktoré boli pravdepodobne natiahnuté nejaké rúry, ústiace v inej miestnosti. Všade ale smrdel netopierí trus (a aj tých netopierov tam nebolo práve najmenej), čo týmto starodávnym katakombám značne uberalo na príťažlivosti.
Po východe z palácu môžete navštíviť ďaľšiu časť vnútra pevnosti, kde zaplatíte 250 rupií, alebo 20 Rs pre domácich. Na obrázku Jehangir Palace.
Zvyšky palácov vo vnútri pevnosti.
Pohľad na mesto z opačnej strany. Zaujímalo by ma ako táto panoráma vyzerala v 8. storočí, kedy bola pevnosť postavená. Rozhodne tu neboli žiadne domy, len zelené pláne široko - ďaleko.
Budova na obrázku bola postavená Britmi a slúžila ako továreň pre muníciu.
Vľavo britská budova z prednej strany, spolu s vodnou nádržou.
Jauhar Kund
Neskôr nám trochu spŕchlo. Ešte aj tie oblaky mi v Indii pripadajú trochu iné ako u nás doma.
ˇ
Komplexný pohľad na pevnosť, ktorú nazývajú aj Perlou na náhrdelníku indických pevností. Indovia majú zmysel pre metaforu.
Cesta smerom do mesta sa kľukatí ako had. Kedysi po nej prechádzali kone a možno i ťavy a slony, ktovie.
Vstupná brána, ktorú sme tento raz použili ako východ, nazývanú aj Slonie dvere.
Pohľad, ktorý sa vám naskytne po prejdení bránou - pevnosť z vonkajšej strany.
Cestou smerom nadol sme míňali menšie hrobky, oltáriky, či chrámy a nadchýnali sa výhľadmi na mesto.
Jedna zo siedmich brán pevnosti za ktorou sa zračilo mesto, naznačovala koniec kapitoly Tisíc a jednej noci. Nastupuje realita pulzujúceho indického života. To sme však ešte netušili, že táto rozprávka bude mať pokračovanie...
Kde - tu nás milo prekvapila stavba mešity, či inej krajšie vyzerajúcej budovy, ktorá sa líšila od šedého priemeru.
Časť bazáru s dievčatkami vracajúcimi sa zo školy. V Indii je školská uniforma samozrejmosťou. Vďaka bohu nás sa to netýka a dovolia nám obliekať sa ako chceme. Samozrejme ramená a kolená by mali ostať vždy zahalené. Naše indické konškoláčky sú ale povinné oblečené v modro bielej uniforme.
Typická indická ulica, kde kanály nie sú taktne ukryté pod povrchom. Byť tak krysou, vybrala by som si za svoj domov Indiu. Byť tak kravou, tiež.
Z 8. storočia sme sa preniesli do druhej kapitoly rozprávky, ktorej dej sa odohrával v 19. - 20. storočí. Vstupná brána palácu Jai Villas, sídla vtedajšieho Maharaju rodu Scindia štátu Madhya Pradesh. Vstup pre Indov - 40 rupií, pre cudzincov 400 Rs, poplatok za fotoparát 50 Rs.
Som vôbec ešte v Indii, alebo som sa v stotine sekundy teleportovala do západnej Európy? Je vidno, že architektúra palácu bola inšpirovaná tou talianskou, korintskou a toskánskou.
Vtedajšia pracovňa.
Rôznorodé dopravné prostriedky. V pozadí modrý rebrík, ktorý viedol do prázdneho bazénu.
Jedáleň. Ak vás neuchvátila architektúra, rozhodne vás dostali doplnky, ako napríklad tento masívny drevený nábytok.
Izba princeznej.
Hneď vedľa princeznina kúpeľna.
Izba zariadená vo francúzskom štýle.
Všetko pôsobilo honosne, nablýskano, draho a luxusne. A veru že aj bolo (až na tú plastovú stoličku hh).
Relax miestnosť v belgickom štýle.
Sklenená fontána v strede nádvoria.
Vstupná hala do miestností, kde sa konali oslavy, párty a iné dôležité stretnutia hláv štátov z celého sveta.
Do not touch, only see. Zábradlie bolo taktiež zo skla.
Po stenách, či nábytku, boli rozmiestnené fotografie kráľovských rodín a ich života odohrávajúceho sa v priestoroch paláca. Mali ste tak možnosť dokonale preniknúť do obdobia kráľovskej Indie, kedy Maharadžovia mali svoju moc a s noblesou vládli jednotlivým štátom tejto krajiny.
Na záver som si pre vás pripravila perličku. Takto sa kosí v Indii. Naženiete na zelenú plochu skupinku žien a za 5 minút máte anglický trávniček.
Nabudúce o výlete do Mathury a Vrindavanu, svätých miest, kde sa údajne narodil Krišna.
