V skutočnosti, podobne ako v Mathure, či Vrindavane, ma tá posvätnosť akosi obchádzala aj na tomto mieste. Ešte mám šancu vo Varanási. Ak ma to nepostretne ani tam, som nadobro stratený prípad, čo sa hinduizmu týka. Ale myslím, že s tým dokážem žiť. A možno mám len nejaký zvláštny syndróm, kedy som na miestach tomu predurčených neschopná precítiť ducha daného náboženstva. Alebo ma len príliš otravovali sadhuovia (svätí muži), z ktorých nás bol jeden schopný vyše pol hodinu prenasledovať. Poznám príbehy, kedy sahduovia uriekli pocestných, alebo boli len príliš vtieraví a otravní. Necítila som sa na tom mieste bezpečne a uz vôbec nie duchovne. Nech bolo akokoľvek vzácne. Mne nič nehovorilo a chcela som odtiaľ vypadnúť čím skôr.
Jediné, čo ma bolo ako tak schopné vytrhnúť z negatívnych myšlienok, boli ľudia a rodinky vykonávajúce obrad na okrajoch Ghatov (vstupy so schodami vedúcimi do rieky). Každý z nich skrýval nejaký príbeh, ktorý končil práve tu, vo vodách Gangy. Ich tváre boli radostné a spokojné. Misia splnená.
Po čase som prišla na to, čo ma tam tak irituje. Z Haridwaru, si totiž miestni urobili vcelku pekný biznis. Na každom kúsku bolo tisíce stánkov ponúkajúcich sväté predmety, ktoré vám majú napomôcť, či dokonca zaručiť, stať sa lepším človekom na ceste za osvietením. Na každom kroku od nás pýtali peniaze. Tu pre chrám, tam pre chudobných, onam pre bohov, alebo pre Gangu. Akoby si bez našich rupií nedokázala tiecť pokojne aj sama. Ak teda nemám dostatok peňazí, nenakloním si mojich bohov dostatočne a či ako? Obchodníci tak dokázali pokaziť celú atmosféru, inak vcelku zaujímavého miesta.
Náladu nenapravil ani výletík do chrámu postaveného na kopci, kam viedla lanovka. Všade plno opíc, žobrajúcich, polochromých ľudí bez končatín, či tých prezlečených za bohov, tancujúcich v šialených rytmoch. Otravovalo ma to. Očividne som mala jeden z tých dní, kedy som k Indii menej tolerantná ako zvyčajne. Túto fázu už dobre poznám. Nezastihla ma prvý raz. Dokonca ani ten výhľad, ktorý mohol byť inak čarovný, bol tentoraz zahalený závojom smogu a prachu.
Po celom dni bolo toho už príliš, a tak sme vzali rikšu do Rišikéšu, aby sme sa aspoň v pokoji a prekrásnom prostredí stihli navečerať v našej obľúbenej reštike. Bolo nám jedno, že zmeškáme púdžu, kedy modliaci púšťajú po toku rieky sviečky so svojimi želaniami. V Haridwáre som tak oázu pokoja nenašla a neprišlo ku mne ani to osvietenie v podobe blaženého pocitu. Nuž ale, čo som čakala? Navštíviť Haridwár po pár dňoch strávených v Rišikéši, kde majú mimochodom Gangu tiež, je ako navštíviť Moskvu po pár týźdňoch strávených v Istanbule. Takisto budete sklamaný a budete chcieť čím skôr vypadnúť. A pritom tá Moskva v skutočnosti nemusí byť ani taká zlá.
