Cesta do Kullu nebola práve v najlepšom technickom stave. Sneh sa topil, voda stekala, blatko sa tvorilo a svahy zosúvali jedna radosť. Toť každoročná realita severných indických ciest. Ešteže to okolie a ľudia oblečení v odevoch typických pre Himáčalské oblasti robili to observovanie cez okno znesiteľnejším.
Autobuska v Kullu.
V Bhuntare, po tom ako kamoška zistila, že si zabudla foťák v autobuse, ktorý bol už na polceste do Mandi sme po menšej bezvýznamnej „záchrannej" akcii, slávnostne prestúpili na spoj, ktorý nás po dvoch hodinách vyložil tam, kde sme chceli. Už po ceste sme si všimli ako veľmi sa zmenil charakter krajiny. Hlbočizné údolia, z ktorých rástli vysoké kopce. Na týchto zdanlivo nedostupných svahoch, sa kde-tu objavila dedinka s pár domami, prepojená s civilizáciou aj za pomoci vozíka natiahnutého na lane krížom cez údolie. Vedela by som si predstaviť takéto nákupy. Pošlem z domu zoznam vecí, ktoré chcem kúpiť s peniazmi, aby mi ho neskôr plný poslali naspäť.
Kasol ma po upršanom a chladnom Manali milo prekvapil príjemnou jarnou klímou. Podľa rečí domácich je vraj počas sezóny mestečko preplnené turistami. Prevažnú časť tejto skupiny tvoria Izraelčania, ktorí si sem prichádzajú vyhodiť z kopýtka a pocítiť nanovo nadobudnutú slobodu po povinnej vojenskej službe, ktorá neobchádza ani ženy. O tom svedčia aj dvojjazyčné nápisy na budovách po anglicky a hebrejsky. Miestni ich tu síce nemajú veľmi v láske, keďže niektorí sa správajú ako páni sveta (to len ja mám nejaké šťastie na tých galantných a normálnych), no biznis je biznis a okrem pestovania jabĺk, je turizmus jeden z hlavných príjmov danej oblasti. Preto sú tu niektoré reštaurácie a kluby otvorené aj 24 hodín denne. Aj pre tých zatúlaných, ktorí si smažkujú na súkromných techno, či trance párty, poskrývaných kade-tade po lese aj niekoľko dní vkuse. Toto miesto by som tak na základe detailného opisu domácich a turistov, ktorí miesto nenavštívili prvý raz, mohla nazvať malým drogovým „doupětem", ukrytým v neskutočne nádhernom okolí.
Našťastie pre mňa, som sa v Kasole ocitla koncom Februára, iba 2 týždne pred oficiálnym otvorením sezóny. Dedina bola preto prázdna, sčasti pozatváraná a pokojná. Varili len v jednej miestnej dhabe, kde mali na výber zopár jedál, ktoré som si striedala. Vďaka tomuto všetkému mi bolo umožnené precítiť dané miesto oveľa silnejšie. Príroda sa po zime prebúdzala k životu a ešte aj to počasie nám celkom vyšlo. Za celý pobytu som stretla len zo piatich zahraničných turistov. Parádička také miesto.
Dorazili sme poobede. Preto sme stihli len pár hodinovú večernú prechádzku do neďalekej dedinky.
No ráno nás čakalo prekvapenie, o ktorom sme doposiaľ nevedeli. Jasné nebo odhalilo obrovitánske štíty, ktoré boli tak blízko, že som sa ich mohla takmer dotknúť.
Počasie a príroda lákali svojimi dedinkami roztrúsenými naokolo. A tak sme pobalili "caky-paky" a vydali sa na celodenku, ktorú sme začali v turistickejšom Manikarane, aby sme sa presvečili, že je to miesto, ktoré sa oplatí vidieť asi len raz a stráviť v ňom čo možno najmenej času. Ak je Kasol útočiskom zahraničných turistov, tak potom Manikaran je vyslovene pre tých indických. Aby som mu ale toľko nekrivdila, dali sa tam nájsť chrámy lahodiace oku a horúce kúpele upokojujúce telo.
Je vídať, že vysokohorská architektúra v sebe nesie určité známky podobnosti.
Pani robila perfektnú Alú Parantha (placka plnená zemiakmi). Na raňajky ako stvorená.
Až potom ako sme opustili toto mesto, sa začalo to pravé poznávanie. Nad hlavami husté lesy, pod nohami pokojne, miestami šialene tečúca priezračná rieka. Nádhera.
Orol ochranca drží so svojimi rozprestrenými krídlami nad údolím stráž.
Prešli sme asi tromi dedinkami. Človek by predpokladal, že pri tom kvante ľudí, ktorí tieto miesta každoročne navštevujú, budú ich obyvatelia zvyknutí, ba až alergickí na biele tváre. Ale oni sa len ostýchavo usmievali, mávali a zdravili sa. A tak sa mi opäť potvrdilo, že ľudia žijúci v horských oblastiach s menším počtom obyvateľov, sú vždy o čosi vľúdnejší a pohostinnejší. Možno sú prostí, ale majú srdce na správnom mieste a pojem ľudskosť im nie je cudzí.
Len som si tak bezstarostne posedávala na kameni a pod lúčmi slnka inhalovala tú nádheru. Je to vôbec možné, že na zemi existuje toľká krása? Hory si tam nehybne postávali a nestarali sa o ostatný svet. Zrejme si boli vedomé toho, že ony sú tu tie najdôležitejšie. Ešte aj oblaky sa točili len okolo ich vrcholkov. Sálala z nich moc a energia, ktorá sa len ťažko opíše.
Deň sme zakončili večerou v dhabe, kde ma už čakal toast s maslom a čajom, aby sme až do noci mohli vegetovať na balkóne nášho guest housu. Jeho meno neprezradím, no okrem toho, že bol na rozľahlom pozemku so zelenou záhradou, hneď vedľa rieky, mal privátne kúpele napúšťané vodou priamo z horúcich prameňov. Ani nám nevadilo, že zas vyhodilo elektriku. Keďže tam nebola strecha, mohli sme si pri svetle sviečky, len tak na naháča, vychutnávať pohľad na hviezdami posiate čierno čierne nebo priamo zo sparného kúpeľu. A potom, že nemiluj tento život.
Kasol a jeho okolie som si hlboko zamilovala pre jeho prírodu a obrazy, ktoré mi umožnil vidieť. Milujem to miesto aj pre pokoj, aký som tam v danom ročnom období našla, ako i pre milých ľudí, ktorí majú od tých v Agre a zrejme celkovo v Uttar Pradéši vďaka bohu na míle ďaleko. Už teraz viem, že sa sem počas života určite vrátim. A nie raz.
