Je to tu opäť. India. Úplne iná, ako som ju zažila pred dvoma rokmi. Je zvláštne koľko rôznych tvárí môže mať jedna a tá istá krajina. O Indii, ktorú domáci nazývajú Bharat, to platí dvojnásobne. Som o dva roky staršia ako som bola počas mojej prvej návštevy tohto štátu, no pocity zvláštneho strachu, sú tentoraz paradoxne oveľa silnejšie. Je to vôbec strach? Nedokážem definovať, tento zvláštny stav, keď viete, že bude o vás postarané, ale akosi prezieravo počítate s najhorším. Len tak, pre istotu.
Pred dvomi rokmi som strávila štyri nezabudnuteľné mesiace v Bombaji. Môj pobyt vo mne vtedy zanechal mnoho. Dokonca až toľko, že som po návrate domov mala kultúrny šok. Tentoraz však zo Slovenska. Všetko mi prišlo také šedé, bez príchute, emócií. Jednoducho bez života.
Môj zrak trpel pri pohľade na panelákoidné budovy, ktoré sú tichým svedkom ešte nedávnej histórie. Neutešoval ma ani ich nový „look" v podobe gýčovitých, cikcakových farieb. Zo vzduchu som síce cítila svieži vánok, po ktorom som v dusnom a vlhkovzdušnom Bombaji tak túžila. Avšak žiadny zápach jedla, korenín, miešajúci sa z orientálnymi vôňami. Ľudia doma sa neusmievali, neukazovali na vás prstom, takže ste sa už viac necítili ako superstar. Boli ste opäť nikým. Ulice boli ľudoprázdne.
Kto by si bol v Indii pomyslel, že mi budú chýbať preplnené „Mumbai Local Trains", tlačenice a davy ľudí všade navôkol? Ja teda určite nie! Doma som si čoraz viac pripadala ako v mŕtvom údolí. Bola som votrelcom vo vlastnej krajine, aspoň tak som to vtedy vnímala. Je možné, aby mohol mať človek takéto pocity? Očividne áno. Moje zmysly po dávke hudby, tanca, jedla, vôní a všakovakých iných vzruchov, či už dobrých, alebo tých nepríjemných, ostali teraz mŕtve.
Musela som si tak sama pred sebou priznať, že mi India, alebo lepšie povedané Mumbai (čo je úplne iná India ako všetka ostatná) chýba a chcem sa vrátiť. Preto som o tri mesiace bola naspať. Síce len na dva krátke týždne, ale predsa. Tento „reunion" výlet bol pre mňa a moje vnútorné ja naozaj nevyhnutný a pomohol mi preklenúť obdobie kultúrneho šoku, ktoré ma dostihlo na Slovensku.
Hovorí sa však, že karma Indie, si vás po čase chtiac, či nechtiac znovu nájde. Najmä ak si už stihla ukradnúť kúsok z vášho srdca. Je to ako byť vo vzťahu s krajinou, ktorá vás po počiatočnom šoku očarí, vy si ju následne zamilujete a neustále sa k nej v myšlienkach vraciate. Nedá sa na ňu zabudnúť a keď si už myslíte, že ste z najhoršieho vonku, nájde spôsob ako sa vám pripomenúť a vy s ňou chcete mať podvedome viac a viac spoločného.
A tak sa stalo, že po roku a pol od mojej poslednej návštevy, sedím v lietadle, tentoraz smer Dilí, kde ma čaká 9 mesiacov kurzu jazyka Hindi na univerzite v Agre. Aj napriek tomu, že už mám akú - takú skúsenosť so životom v tejto krajine, čosi mi vraví, že teraz to bude parametrálne odlišné. Lepšie, či horšie? Neviem, toto mi môj pocit už neprezrádza. Každopádne sa nechám prekvapiť akú tvár mi tento subkontinent, do ktorého vstupujem so značným rešpektom, nastaví tentoraz.
India - moja zvláštna láska.
