Realita vyzerala asi takto. Po noci plnej znamení, strávenej u „kamoša" Gagana, nás ráno vypľulo kdesi v chaotickom centre plnom mokrého pľačkavého snehu. Rikšiarovi sme zavelili smer Old Manali. Miestečko pod horami, ďalej od centra, menej rušné a viac pohodové. Tam nám bude dobre. Odpovedá, že nás odviezť síce môže, no aj tak je tam teraz všetko mimo turistickú sezónu zatvorené. „A čo Vašišt?" Milá dedinka na kopci, necelé 3 kilometre od Manali. „Niečo otvorené by sa možno našlo, ale nebudete sa mať kde najesť. Väčšina zariadení bude tiež zatvorených," odpovedá rikšiar. Aspoň že bol úprimný. Zrejme jeden z mála. To už ale okolo nás krúžil ako taký sup majiteľ jedného z hotelov. Dobre poznal situáciu v meste, ako aj to, že nebudeme mať inú možnosť ako ostať v centre. Zjednali sme cenu za izbu, KONEČNE zložili veci a šli sa na vlastné oči presvedčiť aká je mimosezónna realita tohto údajne cool miesta.
Že trošku jak. Či nie?
Mesto samo o sebe nebolo ničím zvláštne, ale to okolie...
Prvé kroky viedli do Vashishtu. Majú tam horúce pramene vyvierajúce zo zeme. Sú tak horúce, že si v nich ľudia varia ryžu, či vajcia na tvrdo. Skupinka žien tam mala práve akciu prania, šubrovali a drhli odušu, čím mi pripomenuli ako budem musieť po výlete všetko vyprať v rukách v našom žuvačkovo ružovom lavóriku. Také rifle s hrubými mikinami, to je hotová radosť. Len čo je pravda. V prameňoch sa dalo vykúpať. Sekcie boli rozdelené na čisto ženské a tie pre mužov, no neriskovala som. Bolo to na môj vkus až príliš domáce a verejné a v oblečení im tam predsa nevleziem.
Vashisht, aj keď bola väčšina turistických zariadení naozaj zatvorená, ma prekvapil milou architektúrou, pripomínajúcou východ Slovenska s jeho drevenými kostolíkmi. Objekty citlivo zasadené do prostredia umocňovali pokojnú atmosféru tohto miesta. Kde-tu človek, len tiché domy a zurkot topiaceho sa snehu stekajúceho po svahu, na ktorého úpätí bola dedinka vystavaná. Svet tu plynul o čosi pomalšie, v súlade s ročným obdobím. Taká dedinská zimná balada.
Zahriali sme sa mliečnym čajom a rozmýšľali, čo robiť. Na turistiku sa ísť nedalo. Cestičky boli zatvorené tiež. A tak sme len pregĺgali a smutne vzdychali nad brožúrkou plnou fotiek vysmiatych červenolícych turistov, na vrchole nejakej hory, keď v tom sme uvideli kino. Programom bol dlhý zoznam, z ktorého sme si mohli vybrať, čo sme chceli. Zaujali nás najmä dokumenty o Himalájach. Nech si ich aspoň pozrieme na plátne, keď sa tam už nemôžeme vybrať.
Majiteľ bol usmievavý chlapík, ochotný pre nás kino otvoriť kedykoľvek a premietnuť čokoľvek. No aj tak sa nám nechcelo sedieť dve hodiny na zadku v tmavej miestnosti. Napriek všetkému nás to lákalo von. Odporučil nám preto návštevu 13 kilometrov vzdialeného Solangu, kde je lyžiarske stredisko. Kvalita snehu a sychravé počasie síce na jazdenie veľmi nebolo, no aspoň zabijeme čas návštevou rezortu. Stopli sme si auto a už sme sa viezli. Po ceste nás zdržalo stádo divých horských koní, napájajúcich sa pri riečke v údolí.
Zvyšok cesty sme si vyšliapali a kochali sa okolitou prírodou. Bolo na čo pozerať. Zážitok nepokazil ani dážď so snehom a zima, akú som až dovtedy v Indii nepocítila. Taká tá ozajstná, ako ju poznám z domu. Všetko to v nás evokovalo vianočnú atmosféru, aj napriek tomu, že bol Február, a tak sme si v tom tichu medzi skalami pohmkávali melódie kolied a čľapkali sa krok za krokom hore kopcom po asfaltke.
Asi 2 kilometre od cieľa sme to vzdali a premrznuté zakotvili v rázovitej chalúpke "U Jaka" na čaj, bez ktorého by som tu zrejme zahynula.
Dosť bolo na dnes výletov, ide sa naspäť do Manali. Mali sme šťastie. Stopli sme auto s kúrením a zhovorčivým chlapíkom, ktorý tu má vlastný biznis s paraglidingom. Pohoršoval sa, že indická vláda neberie na tieto horské oblasti prílišný ohľad, čo sa kúrenia týka. V porovnaní s celým subkontinentom je v zimnom období chladno až mrazivo, len na severe. Preto sa im vraj neoplatí, či nechce vyčleniť peniaze zo štátneho rozpočtu, pre vytvorenie projektu riešiaceho otázku ústredného kúrenia. Preto ľudia, ak nechcú umrieť zimou, nemajú inú možnosť, ako kupovať drahé a nie príliš efektné ohrievače, alebo klátiť drevo do piecky, čím každoročne ničia okolitý les.
Podvečer sme sa ešte vybrali do Old Manali - mesta duchov, kde na ulici nebolo ani človeka a brány do obchodov a guest housov boli zavreté na 5 zámkov. Predstavovala som si, ako to tam asi vyzerá počas sezóny, no veľmi sa mi to nedarilo. V momentálnej situácii ulice pôsobili viac než depresívne.
Pôvodný plán bol ostať v Manali dve noci, prípadne viac, ak sa nám veľmi zapáči. No po tom, ako sme sa premočené vrátili do hotela, kde sme si nemohli ani len vysušiť oblečenie s topánkami pre spomínanú neexistenciu ústredného kúrenia v celej Indii, ako i po snehovej búrke s bleskami a hromami, čo bolo síce perfektné (búrky milujem), no pre ktorú vypadla na niekoľko hodín elektrina, sme sa ráno spakovali a šli kade ľahšie. Nevravím, že Manali sklamalo, len sme sa tam ocitli v nie práve najšťastnejšom období. Aspoň mám o dôvod naviac navštíviť ho ešte raz a porovnať. Dám mu druhú šancu.
