Ešte sme len sedeli buse a ja som už bola v nálade. Mohli za to výhľady. Neskutočné kopčiská pokryté snehom. Čím vyššie sme stúpali, tým pokojnejšie som sa cítila. Hory sú pre mňa niečím prirodzeným. Medzi nimi som vyrástla. Šofér alias pilot (tak tu volajú vodičov autobusov) si vypekal tradičnú muziku jemne mixnutú tibetským štýlom. Čumela som von zo zašpineného okna, na tvári mala prihlúply úsmev, pohmkávala si šialené tóniny a podupkávala do rytmu nohou.
Priamo na vrchol poprosím pán vedúci výpravy.
Dharamsala bola pre mňa neorganizovaným mestom. Ani zďaleka som si ju takto nepredstavovala. Očividne sa mesto rozrastalo rýchlejšie ako architekti, či stavebný inžinieri stihli plánovať. Ak vôbec nejakí boli. I keď podobný problém je typický pre celú Indiu. Prirodzene preľudnenie a jeho tempo sa odráža aj v charaktere miest.
No aspoň z diaľky vyzerá Dharamsala príťažlivo.
Veľmi sme sa nezdržali. Vlastne, vôbec sme sa nezdržali. Čo najrýchlejšie sme sa ponáhlali do 20 minút vzdialeného McLeod Ganju. Ten bol na prekvapenie aj napriek tomu, že sme sa nenachádzali v turistickej sezóne vcelku plný ľudí. Pokojná atmosféra však ostala zachovaná. Mám rada tieto malé mestečká. Aj tie farebné domy ako legové kocky mali čo to do seba. I keď stačí málo a kopec sa v návale protestu zosype a všetkých pochová. V týchto oblastiach si človek nemôže byť nikdy istý.
Obzvlášť som si vychutnávala útulné kaviarničky na tibetský spôsob, z ktorých rozvoniavali momo (taštičky z cesta plnené čím len chcete), polievky s rezancami Thukpa s čerstvo upečeným tibetským chlebom, alebo maslový čaj, ktorý má síce jemne slanú chuť, no v týchto vysokohorských podmienkach dodá tú správnu energiu. Je to však niečo, čoho fanúšikom sa nestanete len tak na prvý šup, treba si na tento špeci šmak proste zvyknúť. To všetko sa miešalo s vonnými tyčinkami, ktoré sa vyparovali z každého rohu, aj aby zatienili zápach marihuany, ktorú ak nenájdete samy, nájde si vás ona. Zaručene. Nečudo, veď McLeod Ganj je, podobne ako mnoho iných miest Indie, vyhľadávaným miestom aj vďaka tejto zelenej turistike.
Milá, malá, útulná. A v nej, verte či nie, slovenská vlajka. Prekvapilo, potešilo a zahrialo pri srdci.
Miestny (a nielen tí) vravia, že McLeod Ganj je tibetskejší ako Tibet sám. Preto dostal nálepku "Malá Lhasa". Žije tu viac Tibeťanov ako Indov. Svedčilo o tom nielen jedlo, ale aj tovar, ktorý ste v obchodoch našli. Ešte aj tibetský obchodníci boli úplne iní, neotravovali, nezjednávali, dokonca som mala pocit, že boli mierne hrdí a o zákazníkov príliš nejavili záujem. Jemne arogantní flegmatici. Som ja stále v Indii, alebo som sa cez noc teleportovala do inej krajiny???
Do rany nám vcelku vhodne prišiel plagát ponúkajúci program miestneho kina, nalepený na ošarpanej bráne, zdobiacej koniec dlhočizných schodov stúpajúcich do neba. Pár dní v tomto meste a stehná so zadkom sa vám vyformujú na nepoznanie. Večer mali hrať film „Kundun" od Scorsesa. Príbeh Jeho Svätosti - 14. Dalai Lámu o prekročení Himalájí a uchýlení sa v Dharamsale, počas unikania pred čínskymi vojskami, kde neskôr založil tibetskú vládu v exile a McLeod Ganj sa stal jeho sídlom. Ak by ste sa chceli stretnúť s Dalai Lámom, nie je problém. Stačísa len nahlásiť minimálne dva mesiace vopred.
Kino v podzemí malo klubový charakter pripomínajúci intelektuálny poľský Kraków. Bolo veľmi jednoduché, no malo štýl. Film som hltala, čo to dalo. Dej sa začal v Tibete, no končil sa v Indii, na miestach, kde som sa práve nachádzala. Toto miesto bolo pointou príbehu. Akoby som mala na deji osobnú účasť. Videné sa ma dotýkalo a oslovovalo o to viac. Úžasné. Po vyjdení z kina som sa len pozrela na vrcholky Himalájí ožiarených mesačným svitom a s úsmevom na tvári zaspala. Aký krásny pocit žiť si svoj sen a ani o tom poriadne nevedieť.
Na druhý deň sme sa vybrali na trek. Možností síce kvôli snehu nebolo veľa, no výstup na „Magic View" tesne pod Triundom sa zdal byť správnou voľbou. Začiatok cesty sme si už tradične skrátili stopnutím vetriesky, ktorej sme naskočili na korbu. Je to vcelku adrenalín premávať sa len tak na pankáča po meter širokej ceste, keď máte pod nohami roklinu a nad hlavou zasnežené veľhory.
Ani nie po piatich minutách auto zastavilo, aby sme ďalej pokračovali po vlastných. Pozerali sme však viac do neba a do diaľky ako pod nohy. Nedalo sa nefotiť.
Nevadil nám ani jemný opar, ktorý sa vznášal nad dedinkami v okolí. Výhľady to boli aj tak rozprávkové.
Celou cestou nás sprevádzali psy, ktoré sa k nám zakaždým len tak pridali. Naši bodyguardi. Ešte aj tie psy tu boli iné ako tie typicky indické. Mali športovejšiu stavbu tela, boli očividne zdravé a plné síl, s lesklou srsťou . Týchto som mohla pohladkať bez toho, aby som sa obávala nejakých bĺch. Títo tu rozhodne nemajú "život pod psa".
Na trek, kde po pár kilometroch stúpania pribudlo snehu som nemala zrovna najvhodnejšiu obuv. Kebyže ma takto „vystrojenú" uvidí oco, určite by sa ku mne nepriznal. Ale keď som videla niektoré bosé ženské v balerínkach, či Indky vo vlnených ponožkách v šľapkách na opätku, ukľudnila som sa. Ono zasa nebol to výstup na vrchol skaly, ale rozhodne ani promenádka popri pláži. Nuž ale, komu ako.
Kilometer od centra si z výšky padali Bhagsu vodopády.
Pri zostupe nás sprevádzal jemný dážď. Normálnych ľudí by to hnalo naspäť tou najkratšou cestou. Ale prečo si to neobísť opačnou stranou dookola, ktorá je o pár kilometrov dlhšia? Čo ak tam uvidíme niečo zaujímavé? A aj videli. Aj keď to bolo viac komické, než objavné. Záchranná akcia ruksak a lá tibetský Sam požiarnik.
Nedalo mi, a tak som trochu podrýpla, či ide o nejakú skratku. Vraj im tam spadol batoh a tak sa ho snažili vyslobodiť. Treba uznať, že tímový duch im nechýbal a že šály tu pletú skutočne pevné.
Počas okružnej cesty sme prechádzali niekoľkými dedinkami. Neďaleko jednej z nich bolo jazero, nad ktorým stál nápis „Thank you India! (Tibetan comunity)" („Vďaka India. (Tibetská komunita)"). Opäť mi prišlo ľúto. Obyvatelia týchto oblastí opustili vlastnú krajinu, ktorú nadovšetko milujú, lebo sa už nemohli pozerať na okupovanie Čínou a zabíjanie. Na súčasných mapách už ani nie sú hranice Tibetu, len označenie China (Tibet). Smutné, keď viete, že ide o vopred prehraný boj. No ale ako sa vraví, nádej umiera posledná. Snáď raz. Možno aj za pomoci rôznych združení a petícií s heslami „Free Tibet", „I love Tibet", „Our Tibet" a pod., ktorých bolo po meste neúrekom. Celkovo Dharamsala a McLeod Ganj ponúka vela možností pre dobrovoľnícku činnosť a vyžitie sa.
Tí, ktorí sa uberajú duchovnejšou cestou možno oslovia kurzy tibetského budhizmu a kultúry. V McLeod Ganj možno navštíviť aj múzeum Tibetu, ktoré je (ako si už budem pamätať) v pondelok ZATVORENÉ a ktoré stojí neďaleko známeho Tsuglagkhang chrámu.
Tibetský národný pamätník venovaný mučeníkom.
Miesta to boli magické. No nepriazeň osudu tibetského národa, ktorý si neželá viac, než žiť pokojne, v mieri, na svojom kúsku zeme, sa pripomínal aj tu. Dalai Láma našiel súčasnú jedenástu inkarnáciu Panchen Lámu. Bol ním malý chlapec, ktorého ale Číňania našli a s celou rodinou zajali ktovie kde. Možno je už mŕtvy. Nik netuší. Údajným dôvodom môže byť aj to, že jedenásty Panchen Láma má zohrať dôležitú úlohu v určení nasledujúcej inkarnácie Dalai Lámu. Na procese reinkarnácie je ale úžasné to, že ak by ho aj zabili, narodí sa o čosi neskôr opäť. Je tým pádom nezničiteľný a ide len o akúsi hru na mačku a myš. Len ťažko povedať, kto je v tomto boji mačkou a kto myšou.
Pršalo nám celkovo 4x, čo je ešte vcelku v pohode, vzhľadom na padnutý ročný priemer zrážok na tomto mieste. Mesto tak malo jemne melancholický, sparný nádych. Našťastie nás prichýlili spomínané kaviarničky s atmosférou tepla domova, vrelým tibetským úsmevom, akejsi milej tváre a príjemnej muziky. V mnohých z nich sa podvečer organizujú rôzne „jam sessions" a podujatia, kde si môže zahrať a zaspievať každý.
Na rozlúčku s mestom, sme si dali chowmein (čínsko-tibetské rezance so zeleninou) a citrónovo - zázvorový čaj s medom (môj obľúbených v týchto horských oblastiach) v jednom malom, ale štýlovom mieste. Hrali tam song od Assi Rose - Off to India, ktorý nám vyčaril úsmev na tvári, takže sme nakoniec neodchádzali s melanchóliou v mysli.
Slová tohto izraelského speváka to celé presne vystihli a zaklincovali tak našu prvú zastávku týždňového tripu: „Bye mama, I am off to India, don´t worry I will not catch bacteria..." Takže mami, aj keď ti chýbam a najradšej by si ma už mala doma, nemusíš sa obávať. Je to tu fajn a bezpečné. A stále je čo objavovať.
Editované: 17. 6. 2012
