Hory v okolí Mussoorie sa pomaly prebúdzajú do stredajšieho rána. Osady, ku ktorým vedú kľukaté cestičky lemujúce kopce, svietia ako žiarovky. V diaľke spoza oparu vykúka Dehra Dun - hlavné mesto štátu Uttarakhand.
Ryžové polia vo výške takmer 2000 m.n.m.? Akože why not?
Uličky Mussoorie sú na Indiu až prekvapivo čisté a udržiavané. Zrejme za to môžeme ďakovať prekvitajúcemu turizmu. Dizajn pouličných lámp, zábradlí, či lavičiek vo mne miestami evokoval atmosféru Paríža. Svet plynul akosi pomalšie, ľahšie, so závanom jarnej pohody.
Milujem výhľady. No tento raz nám dal výstup poriadne zabrať. Cesta bola síce krátka, ale s poriadne prudkým stúpaním a prevýšením niekoľkých metrov. Stáli sme takmer každé dve minúty. Zastavenia nám ale spríjemňovala úžasná panoráma.
Mesto je fotogenické z akéhokoľvek uhla.
Na vrchol sme dorazili spotené a poriadne zadýchané. Občerstvenie v podobe čaju prišlo vhod.
Sediac na jednej z lavičiek píšem našim v návale eufórie sms so znením: „Ahojte. Pravdepodobne vidím najkrajší výhľad svojho života. Vyštverali sme sa na vyhliadku Gunhill v Mussoorie. Vegetíme a popíjame." Neklamala som.
Hlboký nádych, zavreté oči, svieži vysokohorský vánok vo vlasoch, výdych a otvoriť. Svet bol na moment môj.
A jeho.
Samozrejme nám nestačilo, a tak sme kráčali ďalej.
„Namaste, ápke pás čaj he?" (Zdravím, máte čaj?)
„Dži Madam." (Áno Madam.)
„Ék kitne rupie he?" (Po čom je jeden?)
„Sirf sát rupie." (Len 7 rupií.)
„To dó didžije, dhanjavád." (Tak nám dajte dva, ďakujem.)
Ako málo niekedy stačí ku šťastiu.
Ešte pohľad na večerné zore, nočný Dehra Dun v hĺbke údolia a spať. To bol deň. Dnes milujem Indiu zase o čosi viac. A ona to vie.
