Netvrdím, že ma prevoz do 225 km vzdialeného Colomba nepotešil. Veci sa konečne začali hýbať a ja som bola rada, že mám na programe niečo nové, povedzme dobrodružnejšie oproti doterajším piatim dňom v posteli. No na druhej strane ma takmer 4 hodinová cesta, počas ktorej som aj tak musela ležať po rozheganých srílanských komunikáciách totálne vyčerpala. Do štátnej nemocnice v hlavnom meste som dorazila až neskoro večer. Dúfala som, že budú na príjme promptní a pridelia ma do vlastnej izby, akoby sa na infekčne chorého pacienta patrilo. V hlavnom meste bude úroveň služieb určite vyššia a možno budem "bývať" v krajšom. Omyl č.1!
V nemocnici ale o mojom presune nevedeli nič. Akosi ich popri tej radosti z podania štafety ďalej v podobe mňa, zabudli z Annuradhapury informovať. Prijímajúci lekár bol však milý a prekvapivo vedel, kde leží Slovensko, čím si získal moje sympatie. Tie však stratil v momente, keď som uvidela, kam ma poslal ležať. Už samotná cesta k miestu nevyzerala vábne. No to čo som uvidela potom ma úprimne šokovalo. A to som si myslela, že ma po Indii nedokáže už nič prekvapiť. Cítila som sa ako v zlom sne zo seriálu MASH. Žiadne steny, len nízke múriky, cez ktoré prefukoval vlhký monzúnový vetrík so značnou dávkou smradu z neďalekej skládky smetí. Postele pod konštrukciou a lá altánok či skôr hangár, na ktorých sa miestami tlačili aj dve pacientky, pretože sa jednoducho inde nezmestili. Kde-tu sa ozývalo bolestivé vzdychanie a atmosféra bola priam strašidelná. Doslova som čakala, z ktorého rohu sa na mňa vrhne nejaký vrah. Toto má byť národná nemocnica Srí Lanky? Nevyzerá veru trikrát sterilne a čisto. Tu teda NEBUDEM! Rezonovalo mi v hlave. Takže ďakujem za zážitok, ja si to tu zatiaľ pofotím, nech ukážem našim, kam ma chceli dať ležať a hneď pôjdem doktorovi oznámiť jeho omyl. Omyl to bol však môj, v poradí druhý.
"V nemocnici nemáme dosť miesta, budete tam musieť ostať. Okrem toho, neboli sme na vašu hospitalizáciu pripravení a takto v noci už aj tak nič nevyriešime", s úsmevom mi oznámil prijímajúci lekár. V šoku som zotrvačne ako mátoha pod rúškom hesla "ráno je múdrejšie večerať" kráčala v ústety svojmu lôžku B-01, ktorá mi bola pridelená. Cítila som na sebe všetky oči prítomných pacientiek, čo ma značne iritovalo. Miera mojej tolerancie sa rapídne znižovala a ak som sa doteraz o seba nebála a brala veci na ľahšiu váhu a s humorom mne vlastným, zrazu mi začalo skutočne lepiť. Do studne obáv priliala aj sestrička, ktorá mi prišla odobrať krv. Bola síce milá, no gumené rukavice si natiahla až potom, čo som ju na to upozornila. Však mám podozrenie na infekčnú žltačku typu E (ktorá bola stále v hre), to sa neboja, že nejakým spôsobom nakazím ostatných? Evidentne to tu ale bolo všetkým jedno. Dokonca mi nedovolili dať si nabíjať telefón do jedinej zásuvky, ktorá tu bola. Posledná nádej na uľavenie na duši, prostredníctvom spojenia so svetom vyslaním zúfalej sms smerom k mojim nemocničným anjelom, tak bola tiež preč. No nič, odoberiem sa ja radšej do ríše snov (ak vôbec zaspím) a nejako to tu už jednu noc vydržím. A hneď zajtra sa dám preradiť niekam inde, utešovala som svoje zhrozené ja. Že šlo o omyl č.3 som sa dozvedela až ráno.
Prebudenie nebolo trikrát najlepšie. Pani ležiaca vedľa mňa si pomočila matrac. Chúďa, bola už imobilná a museli ju pravidelne prevaľovať, aby nemala vyležaniny. Miera môjho súcitu s okolím však bola v danom momente v hlbokom debete a jediné, o čom som dokázala uvažovať bolo to, koľkokrát sa asi niekto vymočil na matrac, na ktorom práve ležím a ktovie koľko mastných hláv ležalo na vankúši, na ktorý mi pridelili? Viem len, že rozhodne nevoňal Azuritkom.
Skoro ráno prišla doktorka, ktorá mi zrušila moju barikádu. Pýtala som sa jej, kto je kompetentný vo veci premiestnenia, že by som teda bola rada na inom oddelení. Namiesto odpovede však sputila vlnu ospravedlňujúcich formuliek typu, že Srí Lanka je rozvíjajúca sa krajina, aby som bola chápavá, že toto je najstaršia časť inak zrekonštruovanej nemocnice, ktorú idú za dva týždne búrať a následne rekonštruovať a že zrovna pred dvoma dňami odvolali riaditeľa a nový sa ešte nezabehol. Nič z toho ma ale nezaujímalo a nástojčivo som sa dožadovala svojho. No z postele ma nechceli pustiť a mobil som tiež nemala nabitý. Neostávalo tak iné len čakať na vizitu. Medzičasom som aspoň poobjavovala ďalšie zákutia MASHU. Po prvom s názvom sociálne zariadenie, ma však iné "obajvne" cesty prešli. V okamihu som ľutovala, že vôbec disponujem nejakými primárnymi potrebami, ktoré volajú po uspokojení.
Blížil sa obed a vonku bolo čím ďalej tým väčšie horko. Pomaly sa tu nedalo dýchať a všade som cítila upotených ľudí, vrátane mňa. No ísť saosprchovať do priestoru pripomínajúceho skôr latríny som z princípu odmietala. Dokedy mám čakať? Už chcem byť premiestnená. Vizite to našťastie netrvalo dlho. Odverklikovala som spämati počiatočné symptómy, vysvetlila na čo majú doktori odkiaľ ma previezli podozrenie, ako aj doložila všetky výsledky testov vylučujúce žltačku typu A a B. Z nemocnice odkiaľ ma peviezli totiž neposlali ani žiadne materiály, no našťastie som disponovala všetkým potrebným, kvôli doloženiu poisťovni na Slovensku. Informovala som ich, že v hre je ešte žltačka typu E, na ktorej výsledky čakáme. Počúvali a písali, pritakávali hlavami, o niečom sa dohadovali v jazyku sinhala, na čo som ich taktne požiadala, či by mohli aspoň hovoriť anglicky, keďže inak nerozumiem. Poslúchli, ale k žiadosti o preradenie na iné oddelenie sa nevyjadrili.
Odrazu prišla sestrička. Zober si veci, pridelili sme ti inú posteľ. To vážne? Potešila som sa. Super, takže ma predsa len počúvali :) Omyl č. 4.! Presunuli ma v rámci toho istého oddelenia, akurát že o pár postelí ďalej na B-05. Adrenalín stúpal a ja som sa reálne obávala, že v týchto podmienkach chytím k pravdepodobnej žltačke ešte aj inú infekčnú chorobu. Keď som však uvidela, že jedine nad mojou posteľou chýba ventilátor zabezpečujúci aký taký vánok v tomto vlhkom sparne, začala som veriť, že ma Boh za niečo tresce. To bola posledná kvapka. Všetok hnev a udalosti uplynulých dní, ktoré sa vo mne postupne zbierali sa začali tlačiť na povrch v podobe sĺz. Ležala som tam rezignovane a tíško vzlykala do toho smradľavého vankúša. Nechcela som budiť pozornosť ešte viac, no bola som psychicky vyčerpaná.
Odrazu sa pri posteli objavil doktor, ktorý bol včera na príjme. Po tom, čo som sa mu vysťažovala, prisľúbil, že sa na moju žiadosť spojí s konzulárnym oddelením Veľvyslanectva SR v Dillí a poprosil sestru, aby mi dovolila nabiť mobil. S premiestnením mi však pomôcť nemôže. Platia tu pre mňa pravidlá ako pre ostatných, takže musím požiadať o pridelenie do privátnej, platenej časti nemocnice. No ktovie koľko bude celý proces trvať. Momentálne je tam plno a kým niekto neodíde, nemôžem byť umiestnená. Okrem toho je sobota a kto by už len počas víkendu niečo riešil?
Začali sa návštevné hodiny, na ktoré by som sa za iných okolností hádam aj tešila, kebyže ma má kto prísť pozrieť, ale teraz som ich neznášala. Všetci, ktorí prišli navštíviť svoje choré, sa totiž namiesto na ne, sústredili na mňa. Nie, netrpela som stihomanom, ono to tam tak proste je. Cítila som rôzne pohľady a počula "tajné" šepkania komentujúce moju prítomnosť. Odrazu sa v MASHI zjavila slušne oblečená dáma. Zjavne na úrovni. Koho len ide pozrieť? Skoro mi oči vypadli, keď sa zastavila sa pri mojej posteli. "Ahoj, ja som Priya, zástupkyňa konzula. Ten je momentálne odcestovaný v Európe. Volali mi z nemocnice, ako sa cítiš?". KONEČNE! Sladký to súcit. S Priyou, ktorej meno znamená v preklade láska, som prebrala všetko od začiatku a pochutnávala si na jablkách, ktoré mi doniesla. Toto ovocie je tu pomerne drahé, dovážajú ho až z Austrálie, no mne pripomenulo domov. Zástupkyňa konzula mi prisľúbila pomoc a vymenili sme si čísla, aby sme ostali v kontakte.
S prichádzajúcim večerom som začala chápať, že ma nepresťahujú ani dnes a ja budem nútená prežiť ďalsiu noc na tomto mieste. Úvahy prerušil zvuk zvoniaceho, už nabitého telefónu. Zástupkyňa konzula. Žeby predsa? Omyl č. 5. Priya mi srdcervúco so slzami v očiach hovorila, že ma ľúbi, myslí na mňa a bojí sa o mňa. Vďaka bože za oporu, pomyslela som si, tak mi to chýbalo. Hovorila tiež, že keby mohla, vezme ma k sebe domov, pretože keď videla miesto, kde ma hospitalizovali, ostala sama v šoku (ktorý na ňu zrejme práve doľahol). Vraj by ako Srí Lančanka nedovolila, aby bola na takom mieste a že sa hanbí, že musím spoznávať práve túto tvár jej krajiny. Všetko jej bolo ľúto a prosila ma, aby som bola ešte silná, že bude robiť všetko pre to, aby ma čoskoro premiestnili. Poďakovala som sa a išla spať. Po celom dni som už bola neskutočne unavená. No s prísľubom v lepšiu blízku budúcnosť sa mi zaspávalo o čosi ľahšie.
