Kvôli pravdepodobnému infekčnému ochoreniu mi zlyhávala pečeň. Tento primárny vylučovací orgán plní životne nevyhnutné funkcie a ja som si až teraz plne uvedomovala jeho neskonalú dôležitosť pre telo. Ak si túto "čističku", ktorá filtruje naozaj všetko nadobro odpásneme, je po paráde a niet cesty späť! No hladina bilirubínu aj naďalej stúpala ku kozmickým číslam, kvôli čomu sa moja pokožka na palete teplých farieb blížila k odtieňu oranžová. Koža totiž plnila funkciu druhotného vylučovacieho orgánu ako len mohla. Cítila som sa ako chameleón, zatiaľ čo ostatní si museli myslieť, aká samoľúba len tá cudzinka je. Neprestávala som sa sledovať v zrkadielku, aby som pozorovala ako sa mi z očných bielok stávajú žĺtka. Pohľad na tohto "Hulka v žltom prevlečení" sa mi hnusil čoraz viac. "Do kelu, zase som o niečo stmavla, skončí to vôbec?,"strácala som trpezlivosť. "Aspoň že tie zuby sa v tak ostrom kontraste javili o niečo belšie," pokúšala som sa o slabú útechu. Jednoducho som žiarila ako slnko a to doslova!
Bola nedeľa, čas obeda a každý už netrpezlivo vyčkával pri uličke so svojim tanierom a lyžičkou, aby im kuchárka z plastového lavóra nabrala dnešné menu. Všetci okrem mňa. Chcela som veriť, že srílanská strava je chutná (čo samozrejme aj je), ale mne sa pri pohľade na rôzne zapáchajúce omáčky, vajcia a ryby dvíhal žalúdok. Jedným zo sprievodných javov hepatických ochorení býva nechutenstvo, hraničiace s anorexiou. Napchať tak do mňa čokoľvek bol priam nadľudský výkon. Za deň som sa málokedy zmohla na viac ako kúsok ryže, či banánu. Spomedzi čakajúcich na jedlo sa odrazu vynorila Samalie a s úsmevom na tvári čosi nesie. Jej návštevy sa pre mňa stávali najsvetlejším momentom dňa. Z tašky vyťahuje šťavnaté hrozno (a to je veru na Srí Lanke, podobne ako jablká dovážane najmä z Austrálie, dosť drahé). Nekompromisne prikazuje, aby som poriadne rozhrýzla aj zrniečka. Vraj majú výborné antioxidačné účinky. Ako ďalšie vylovila pepermintové cukríky na cmúľanie. To aby sa mi zvýšil apetít. A nakoniec podáva za tašku limetiek, ktoré som si mala pridávať do vody s glukózou v prášku. Cukor mi pomôže. Na ruku mi zaviazala bielu šnúrku, posvätenú v budhistickom chráme a pod vankúš vložila čerstvo odtrhnutý lístok z najstaršieho a najposvätnejšieho stromu na ostrove. Usmiala sa a so slovami "see you tomorrow my yellow monster,"odkráčala k východu. Darovaný lístok, symbol ochrany a dodania sily, nosím v kabelke usušený dodnes.
Na pečeni je perfektné to, že má vysokú schopnosť regenerácie. Ale bez prísneho dodržiavania špeciálne upravenej diéty to ide pomaly dvojkou. Samalie to ako doktorka ajurvédy vedela. Tiež lieky (okrem antibiotík, ktoré mi podávali intravenózne) by len zbytočne zaťažili už beztak zúboženú pečeň. Diéta a čas sú teda jediným účinným východiskom. No v nemocnici na Srí Lanke asi niečo ako špeciálne upravená strava s ohľadom na zdravotný stav chorého nepoznajú. Rovnako ako izolačka pre infekčne chorých, keďže som bola aj naďalej umiestnená medzi ostatnými pacientami. Nemocnica tak brala na seba vážne riziko, že nakazím iných spolupacientov. Používali sme predsa spoločné sanitárne zariadenia. Dožadovala som sa síce vysvetlení, ale na Srí Lanke je mentalita iná. Pozorovala som to pri každej vizite. Tam sa ľudia doktora alias poloboha ani len neodvážia čokoľvek opýtať a na všetko súhlasne pritakávajú. V slepej dôvere robia všetko, čo sa im povie. Aj keby mali brať liek, ktorý ich v skutočnosti zabíja. Však pomýliť sa môže aj taký doktor. Je to predsa človek. No mne, cudzinke s komplikovaným zdravotným stavom, ktorá stále nemala diagnostikovanú chorobu, sa nechcelo brať ohľad na zvyklosti v krajine a tak som sa na všetko pýtala. Okrem toho, stále som nemala prideleného ani ošetrujúceho lekára, ktorého meno som mala už dávno nahlásiť poisťovni. S každou položenou otázkou nervozita personálu stúpala úmerne znižujúcej sa trpezlivosti (ich aj mojej). Musela som im ísť asi na nervy. Pri otázke prečo nie som izolovaná od iných, keď zjavne ide o infekčnú chorobu a či je pravda, že by som mala mať špeciálnu diétu, aby som zbytočne nezaťažovala chorú pečeň to už doktor nevydržal. Zrejme sa mi nechtiac podarilo spochybniť to najcennejšie. Jeho vlastné ego. Urazený sa začal rozčuľovať, že on je predsa vyštudovaný doktor a vie viac. Koniec koncov je to práve India, kde som sa nakazila a môžem byť rada, že ma tu na Srí Lanke liečia! To posledné síce nevyslovil priamo, no nebol problém prečítať tento diplomacky zašifrovaný odkaz medzi riadkami. Áno, Srí Lančania majú na Indov ťažké srdce a ako malý národ (na ázijské pomery) trpia voči tomuto gigantovi značnými pocitmi menejcennosti. Nedajbože, aby ste stotožnili, alebo čo i len prirovnali Srí Lančana k Indovi. Na smrť by sa urazil. Pripomínalo mi to pocity, aké zvyknú mať Slováci (alebo aspoň ja), keď si o nich vo svete myslia, že sú napríklad Rusi. Tiež vieme byť hrdí na vlastnú jedinečnosť bez ohľadu na to, či nás v ďalekom svete vnímajú ako jeden slovanský národ, bez úmyslu uraziť, či inak poškodiť. Chápala som tak jeho rozhorčenie, no ja som len túžila byť informovaná.
Na výčitky som však už vôbec nemala síl. Aj tak jediný kto bol za všetko, čo sa mi dialo zodpovedný, som žiaľ bola ja sama. Či sa mi to páčilo alebo nie. Sebaobviňovanie tak nemalo konca. Čo ak niekoho nakazím? Alebo horšie, čo ak som už niekoho nakazila? Mojich priateľov a všetkých tých, ktorí mi nezištne poskytli ubytovanie v čase, keď už v mojom tele driemala infekcia a naďalej pomáhajú? To by som si NIKDY neodpustila. Musím ich informovať! Obavy o možné nakazenie svojho okolia ma denne zožierali. "Ale ja som predsa nechcela ochorieť!" snažila som sa vnútorne obhájiť. "Ani som so svojim zdravím bezhlavo nehazardovala a dávala som si predsa pozor! Mala som aj všetky odporúčané očkovania, tak prečo ma nechránili?!" Znelo mi v hlave.
V podobných chvíľach, keď mnou lomcovalo zúfalstvo a pocit nepochopenia, uvedomila som si aspoň niekoľko zásadných vecí, ktoré by som inak nemala možnosť do hĺbky precítiť a naďalej ich vnímala len ako klišé. Nezáleží ako ďaleko od rodiny a iných blízkych ste. Nech ste kdekoľvek, či v akejkoľvek situácii, nestratíte sa, pokiaľ máte po boku spoľahlivých priateľov. Ja som našťastie takého priateľa mala. A Samalie som za jej obetavú ochotu a pochopenie neskonale vďačná ešte aj dnes. Jej spoločnosť mi mnohé uľahčovala. No stále tu bol rébus, ktorý som si v sebe potrebovala vyriešiť. Čo ma má táto choroba naučiť? Čo mám vďaka nej pochopiť?
To pochopenie nakoniec prišlo. Avšak oveľa neskôr. No kým som k nemu dospela, čakala ma ešte dlhá cesta, počas ktorej som si musela odžiť nevyhnutné.
