Farebné domy už tradične vystavané na úpatí hôr.
Všade tma a ticho, len svetlá domov v diaľke.
V okolí mestečka sa okrem obdivuhodnej prírody, ktorá je lákadlom číslo jeden, či útulných drevených chát, nachádzajú aj iné miesta, ktoré stoja za zmienku. My sme paradoxne začali od tých menej známych. Malý no charizmatický chrám Sangacholing je vystavaný na kopčeku len pár minút chôdze od Pellingu. K druhej najstaršej svätyni Sikkimu, ktorá už z diaľky pôsobí ako malý hrad, či perníková chalúpka z rozprávky, sa tiahne cestička obkolesujúca vŕšok, na ktorom stojí.
Zablúdiť sa nedalo. Cestu ukazovali farebné i biele budhistické vlajky, popísané mantrami, trepotajúce sa vo vetre. Čím sústavne vydávali melódiu tancujúcu hlbokými údoliami. Takéto spojenie prírody s duchovnom, vytváralo viac než magickú atmosféru.
Moja duša sa ocitala v inom, na pohľad nereálnom, no čarovne pôsobiacom svete. Šírošíre výhľady boli síce mliečne, ale aj napriek tomu spôsobovali vnútorný pokoj. Všade samé kopce a ich obrysy. Doliny posiate miniatúrnymi tradičnými dedinkami.
Husté zmiešané lesy plné papradí, stromov obrastenými machmi a lianami vo mne vyvolávali pocit, akoby som sa prechádzala po pralese. Presne takom, ako si ho predstavujem. Kde-tu sa na nás usmiali sýto červené kvety rododendrónu, pričom nás neustále sprevádzal sviežy vysokohorský vánok.
Uctievaný strom.
Po ceste k ďalšiemu, dva kilometre vzdialenému chrámu, padne vhod občerstvenie v pekárničke Lotus Bakery. Tá by nebola ničím zvláštna, keby ju neprevádzkovali deti z miestnej školy. Všetky peniaze z kúpy ponúkaných produktov, tak putujú na udržiavanie jej chodu. V škole nájdete viac než 300 sirôt, či postihnutých detí pochádzajúcich z tradičných prírodných kmeňov roztrúsených po okolitých horách. Vcelku chutná forma charity.
Pemayangtse Monastery je väčšou a známejšou sestrou útlo pôsobiacej "perníkovej chalúpky". Napriek tomu, že je o 10 rokov mladšia, aj ona nesie prívlastok jednej z najstarších sikkimských budhistických svätýň. Zároveň je jedným z hlavných turistických lákadiel oblasti. Zrejme preto tam mnísi zaviedli vstupné, ktoré je akosi v rozpore so zaužívaným systémom - vstup do chrámov zdarma.
V areáli chrámu nájdete aj školu pre deti - budúcich mníchov. Ako každý deň, tak aj v navštívené ráno sa z okien ozýval hlas staršieho mnícha, po ktorom "učni" donemoty opakovali záhadné formulky, z času na čas sprevádzané dunivým zvukom gongu. Melodická tónina vibrujúca po okolí, z ktorej mi brnel mozog, umocňovala atmosféru tohto svätého miesta.
Málokto by čakal, že v okolí Pellingu sa dajú okrem chrámov objaviť aj zrúcaniny starodávnej pevnosti pripomínajúcej tie, ako ich poznáme my. Ruiny tohto, povedzme palácu, kedysi tvorili základy druhého hlavného mesta Sikkim. Pohľad naň si však musí každý zaslúžiť. Zrejme preto k nim vedie nekonečná cesta vykladaná kameňmi, pomedzi hustý zelený porast. Na jej konci sľubovala jedna z povzbudzujúcich tabúľ vysadených okolo cesty vzrušujúci zážitok.
Ruiny, aj keď udržiavané, na mňa pôsobili skôr smutným a opusteným, ako vzrušujúcim dojmom. Na pocite pridávalo aj melancholické počasie, ktoré opäť neprialo inak krásnym výhľadom. Chodila som pomedzi holé steny a snažila si predstaviť, ako asi toto historické miesto vyzeralo za čias kráľovských svadieb a korunovácií.
Pelling a jeho okolie som opúšťala v typickom džípe, ktoré sú tu často jediným prostriedkom hromadnej dopravy s povznášajúcim pocitom a širokým úsmevom na tvári. Mysľou mi behalo jediné: "Čo krásne ma tu ešte čaká?"
