Zmiešané pocity pred a počas cesty do Indie, o ktorých som sa vám zmienila, sa postupne vyparovali ešte v lietadle, nepriamo úmerne pohybujúcemu sa lietadielku na displeji umiestnenom na sedadle predo mnou. Čím viac sa ikona lietadla na mapke približovala k cieľu, a teda k Dilí, tým väčší pokoj som v sebe cítila. Možno som si to len nahovárala a v skutočnosti to bol pocit úľavy, že je let konečne za mnou a môžem začať "nový" život objavovaním niečoho iného.
Vízová a pasová kontrola prebehla hladko a rýchlo. Toto poradie wecko, kontrola, zmenáreň a obchod, kde kúpim vodu, som si naplánovala už počas pristávania. Samozrejme, čo by to bol za plán, keby hneď nestroskotal. Na vodu som akosi pozabudla. Aj som sa zamyslela, keď som prechádzala popri obchode s nápojmi, avšak tými alkoholickými. Keďže som však v kufríku (lepšie povedané v 24 kilovom kufrisku) ťahala fľašu domácej, nebol dôvod vôjsť dnu. Na tak dôležitú vodu som si spomenula až po privítaní sa s pánmi, ktorí ma pri východe čakali.
Našla som ich hneď na prvý šup. Ceduľka s mojím menom a krajinou, z ktorej prichádzam, sa nedala prehliadnuť. Boli dvaja. Obaja vedeli dobre anglicky, čo ma viac než tešilo, nakoľko hindi zatiaľ nie je mojou silnou stránkou. Čakala ma štvorhodinová cesta autom do Agry. Naivne som sa najprv spýtala koľko minúť bude cesta trvať (môj odhad vravel, že viac ako hodina to nebude, veď na mape je to tak blízko). Odpoveď znela: „To sa nemeria na minúty, ale na hodiny, takže ak pôjde všetko podľa plánu, o 4 hodiny ste ubytovaná." No, podľa plánu to veľmi nešlo. 4 zástavky, kde na prvej sme ešte v Dillí vysadili zhovorčivého pána číslo jeden, plus jedna zápcha urobili zo štyroch hodín takmer päť. Zlatý ujo šofér, ktorý už taký zhovorčivý nebol, mi na jednej "povinnej" zastávke kúpil aj tú zabudnutú vodu, takže som mu tento časový sklz vďačne odpustila. Okrem toho som si na zadnej sedačke klimatizovaného auta príjemne schrupla. Tesne pred Agrou, keď som už rátala každú minútu do konca tejto nekonečnej cesty, nás však zdržala spomínaná zápcha kamiónov (pred piatou ráno podotýkam). Všetci trúbili, snažili sa predrať dopredu ako to len šlo a z kamiónov sa kde - tu ozývala indická hudba. Presne toto mi chýbalo, tento organizovaný chaos, v ktorom sa nikomu nič, akoby zázrakom nestane. Usmievala som sa popod nos a vdychovala atmosféru prebúdzajúcej sa Indie ako sa len dalo. Nakoniec sme niečo po piatej hodine rannej šťastlivo dorazili do cieľa a ja som sa spokojne ubytovala.
Spokojne. To je primilé slovo na moje prvotné pocity. Šok, ktorý sa až do tej chvíle nedostavil, predsa len prišiel po vstupe do izby. Ako, ona nevyzerá až tak zle na indické pomery, ale keď som si predstavila, že v nej budem musieť prežiť 9 mesiacov, nebolo mi veľmi do smiechu. Vlastne, izba nevyzerá vôbec zle. Foťák a Picasa dokážu divy, ale keď si primyslíte ten zápach a dusno a kde - tu pleseň, prach a špinu so všakovakými mini zvieratkami, nie je to bohviečo. Na posteli neboli obliečky, tie som dostala až na druhý deň ráno. A tá zatuchlina akou matrac páchol, nič extra. To, že mi pri sprchovaní tiekla len studená voda mi na tunajšie klimatické podmienky neprekážalo. Aj tak som však skúsila, či funguje boiler v rohu kúpeľne. Akonáhle som ho zapla, začal iskriť, potom nastal jeden menší výbuch a trošku dymu. Na základe toho som usúdila, že teplú vodu asi v zimných (a teda aj chladnejších) mesiacoch mať nebudem. Po sprche som sa vyčerpaná po ceste a emotívnych šokoch, snažila zaspať čo možno najskôr. V noci (no v noci, ono bolo už ráno) ma však prebudila jašterica na stene. Sú síce dobré, lebo žerú komáre, ale na stene v mojej izbe ich akosi nemusím.
Prvá noc bola teda hrôzostrašná. Áno, poviete si, čo tak asi čakala od indického internátu, keď aj naše slovenské sú v strašnom stave. Je pravda, že som sa pripravovala na zlé podmienky, ale nech čakáte hocičo, v kútiku srdca vždy dúfate, že vás tam prostredie predsa len milo prekvapí. Na izbe som bola sama. Hneď ráno sa však ku mne prisťahovala baba z Tadžikistanu, ktorá bola ubytovaná v inej izbe. Tá vraj vyzerala ešte horšie ako moja. Voda netiekla, wecko rozbité, steny v horšom stave. Preto keď videla, že bývam sama, rozhodla sa bez mihnutia oka premiestniť. Postupne sme si tak spolu začali zútulňovať náš príbytok, dokonca aj „jarné" upratovanie prebehlo ako malo, a preto, podmienky na život sú po prvom dni zvládnuteľnejšie. Ešte zopár dekorácií, farieb a nebude sa mi chcieť odísť!
