Ešte desať dní. Neviem či to, čo sa vo mne mieša je strach, očakávanie, neistota alebo všetko dohromady plus nejaké drobné k tomu. Nieže by som si svojich päť slivák s parenými buchtami balila do batohu prvýkrát a šla do sveta na "skusy" ako hlúpy Jano, ale predsa len toto bude trochu iný hardcore. Do Indie nechodím každé prázdniny ako ku starkej. Pocity sa nedajú prirovnať ani k prvému "vážnemu" rande, ktoré bolo mimochodom dosť oničom a ja som si musela dať na odvahu z otcovej domácej, ktorá sa "občas" objaví v našej chladničke. Niečo podobné budem musieť praktizovať aj v Indii. Nielen na zaháňanie strachu a vytváranie vrúcnych vzťahov, ktoré sa mi počas tých 18tich týždňov zídu viac ako dosť, ale predovšetkým kvôli dezinfekcii v prípadoch, keď už ani lieky na hnačku nezaberú (uvažujem, či k tomu jednému baleniu Ciprinolu, čo mi leží na stole nedokúpim aj druhé). Strach sa znásobuje a tak v momente volám vždy ochotnej mamine Monike alias Moni, aby k tomu litru bošáckej slivovice od starkého Ďurka zohnala aj ďalší liter hrušky od Ďurikeho - Oremu, nech je to pestrejšie. K ovociu som vždy mala veľmi blízky vzťah. Maximálne povolené množstvo v batožine je dva litre, tak prečo to nevyužiť naplno. Nebudem predsa niečo nechávať na náhodu.
Snažím sa svoje obavy z neznáma zahnať kvantom vygooglených informácií o mojom prechodnom bydlisku Bombaji. V duchu hesla strach plynie z nevedomosti. Tie, ktoré sa ku mne od známych dostali boli dosť žalostné a skôr odpudzujúce ako vábivé. Reči typu pozeraj kam stúpaš, lebo serú kade chodia (a to doslova), zabudni na sprchu a priprav sa na umývanie kýblikovaním, alebo to čo je väčšie od teba (zväčša kravy) nemôžeš predbiehať, ale čakať za tým, jedlá sú extrémne korenené (čoho sa najviac bojí moja pleť) a tie ktoré nie sú volajú tzv. blind food. A perlička, že ženy nemôžu mať odhalené kolená ani ramená, pretože to plynie z náboženstva, resp. nejakej tradície mi na radosti nepridala. Nieže by som nerátala s nejakým obmedzením a prispôsobovaním sa novej kultúre, ale moje asociácie diktovali jasným smerom, leto - India - teplo. Čo tam ako budem nosiť? Pýtam sa sama seba a v momente čekujem stránky o vtedajšej klíme. Teploty od 40°-50° by ma už zastihnúť nemali, tie sa vyskytujú od apríla do mája. Čítam ďalej. Obdobie dažďov. Haha, pomyslím si a pozerám na časové rozmedzie. Jún - September, "a výýborne", pričom matne zaspomínam na príspevok v televíznych novinách spred dvoch týždňov, ktorý hovoril o sobášení žiab v Indii, aby im bohovia poslali dážd. Z papiera vecí, ktoré sa mi zídu teda vyčiarkujem botasky navyše a pripisuje dva páry žabiek. V gumákoch by to bolo asi príliš komické. I keď uvidíme.
Potrebné nevyhnutnosti ako očkovania (hepatitída A, B, brušný týfus, spomínané lieky na hnačku a antimalariká) spolu s vízami sú vybavené. Čím ďakujem Utrišovi za vyzdvihnutie pasu na ambasáde a Lenke, s ktorou ešte zbehnem na pivo. Inak vedeli ste, že do Indie treba víza? Pre mňa to bola novinka. Avšak tých noviniek bolo nakoniec omnoho viac. Kupodivu väčšina z nich búrala vytvorené negatívne predsudky na štýl jedna babka povedala a sesternica kamoša môjho frajera to videla na vlastné oči. Mnohí ma odkazovali na film Slumdog Millionaire akoby to bol nejaký odraz ich kultúry, ale raz to vidieť stačilo. I keď song MIA - Paper planes sa vyníma v mojej MP3ke už vyše roka a pol, keď sa ku mne dostal vďaka trendsetterke Mati Bé, o ktorej ešte budete počuť a to nielen v súvislosti s mojím blogom. V rýchlosti prezerám po 150ty raz stránky, ktoré som si ukladala medzi favorites ako lonely planet, wikipedia, india.sk, india.ine.sk atď. spolu s množstvom cestovateľských blogov odkiaľ čerpám info. A keďže raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť (resp. čítať) presnorila som aj fotobanky od výmyslu sveta. Čo mi pripomína, že musím doriešiť otázku foťáka, keďže svoj som pred rokom komplet zničila.
Dobre mienenú radu svojej krstnej, aby som si prefarbila blond vlasy pre istotu na čierne neberiem do úvahy. Prinajhoršom splním otcov sen otvoriť si mäsiarstvo, ktorý už kúpil nový mraziak, aby som mohla posielať domov kravy, za ktoré ma predajú. I keď neprináša do rodiny veno nevesta? Nemám v tom jasno. Danú otázku doriešim na mieste. Momentálne je pre mňa dôležitejšie opakovať si namiesto formulky dolár libra rubeľ trohu výstižnejšiu - euro dolár rupia a uvažujem či si mám brať hotovosť alebo cestovné šeky, ktoré vraj rozmením kdekoľvek. I keď založenie bankového účtu bude asi najjednoduchšie. Uvidíme, zamestnávateľ snáď poradí. Dúfam, že to bude niekto s kľudom partizána a nebude odo mňa vyžadovať neviem čo, pričom jeho flegmatizmus so systémom na všetko mám čas, ako je vraj pri Indoch zvykom, sa bude rúcať iba pri vyplácaní výplaty v stanovený termín. Síce ma desí fakt, že so svojím súkromím sa budem musieť na štyri mesiace rozlúčiť keďže ich je tam ako maku a všetci sú extrémne sociabilní, až dotieraví, čo možno neprežijem, ale ak ma to nezabije, určite ma to posilní. V tomto procese posilňovania mi určite pomôže ich zmrzlina, ktorá je vraj skvelá a 100% vegeterian, čiže bez vajec.
Ale dosť bolo úvah, z ktorých som kvalitne vyhladla. Pripravená som snáď dostatočne, i keď to nie je človek nikdy. Radšej si idem poslednýkrát užívať skvelú chuť slovenských jedál, z ktorých bohužial neviem variť ani jedno, lebo načo, a preto fast foody a polotovary tešte sa! A samozrejme všetko spláchnem sviežou chuťou piva, ktoré mi tam bude chýbať asi najviac. I keď človek v "drsných" podmienkach si zvykne na hocičo :)
