Opäť sme mali šťastie na počasie. Ranné slniečko ohrievalo mrazivou nocou skrehnuté telá. Pofukoval sviežy vánok, ktorý bol vďaka horskému prostrediu ešte vždy dýchateľnejší, ako v iných častiach Indie.
Ulice mi, podobne ako v Mussoorie pripomínali svojim vzhľadom skôr Európu a nad mestom sa niesla akási nostalgia spojená s nedávnou minulosťou. Prechádzali sme pomedzi budovy, tichých to svedkov histórie, ktoré rozprávali svoje príbehy.
Promenády boli široké, lemované štýlovými lavičkami, plnými ľuďmi kochajúcimi sa výhľadmi. Na jednu takú sme si sadli aj my a chvíľu pozorovali pokojných chodcov naokolo.
„Pozri na to zlaté dievčatko! Ako sa škerí beťárka."
„Hmm, títo dvaja vyzerajú, že idú na pracovný obed."
„Aha, ani som netušila, že emákov nájdem aj medzi indickou mládežou."
„A tento tu odkiaľ že je? Stopercentne turista. Riadny sympoš. Aspoň sa na neho usmejem."
S ľahkosťou sme komentovali náhodne okoloidúcich a vytvárali o nich svoje príbehy. Kebyže sa tu mám narodiť, bola by to moja obľúbená činnosť a chcela by som sa volať Šimon zo Šimly. Takmer ako Martina z Martina.
Ako si tak sedíme na okraji dobovo pôsobiaceho námestíčka, príde k nám jeden z tých Indov, ktorí sa tvária extrémne priateľsky, ba až rodinne a nesmierne sa zaujímajú odkiaľ ste, čo v Indii robíte a ako sa vám páči. Nemala som zrovna náladu na podobných týpkov. Po otázke odkiaľ sme, nasledovala odpoveď, že z Európy. Aj tak majú chabé geografické vedomosti a väčšinou ani netušia, že nejaké Slovensko existuje. Dávno ma omrzelo vysvetľovanie, že to bolo Československo, na čo sa tak dvaja z piatich zvykli chytiť, ale že teraz sme už Česko a Slovensko. No ujko zo Shimly sa nenechal tak ľahko odbiť. Hrdo zahlásil, že on vie všetko, tak nech mu len pekne poviem. Hovorím si, ozaj všetko? Tak sa teda ukáž! „Som zo Slovenska." „Aaaaah, zo Slovenska?" a už na mňa rapotal formulku o Československu a rozdelení. Hmmm, zaujal, pán v rokoch, nevravím, že nie. Ale to, že náhodou vie, kde sa na mape nachádzame, ešte nič neznamená. No on sa nechystal odísť. Rozprával a rozprával, že má kamošov po celom svete, že je astrológ, ktorý dostal dar od Boha a že vidí do ľudského vnútra. Že čítal z dlane Cindy Craftford, Nicolasa Cagea a ktovie koho ešte. Zmysel pre humor mu rozhodne nechýbal.
Údajne nás oslovil preto, že videl auru okolo kamoškinej hlavy a tá ho privolala. Hotový anjel. Nedôverovala som mu. Kto zo seba po pár uvítacích vetách vyklopí všetko v priebehu minúty ešte aj so šľahačkou nemôže byť úplne ok. Očividne si moje pochybnosti všimol. A tak začal vyťahovať listy a odporúčania od tých, ktorým pomohol a „zázračne" zmenil život a "náhodou" ich ich mal so sebou. Fakt neviem, prečo mu tak záležalo na tom, aby nás presvedčil. Každopádne neprestával a každej z nás povedal zopár vecí, ktoré nemal odkiaľ vedieť. Tým nás mal akože odrovnať a dokončiť túto presviedčaciu fázu. Rozprával a rozprával. Dokonca nás zavolal na čaj, aby sme nediskutovali len tak na ulici, za ktorý sme samozrejme zaplatili my. Nevravím, že nehovoril k veci, vcelku sa triafal a povedal toho mnoho, ale aj tak som voči nemu ostala trochu skeptická. V Indii je každý druhý človek astrológ, osobné horoskopy sa tu robia na počkanie a každy piaty vám chce čítať z ruky. Preto je veľmi ťažké zistiť, kto je naozaj dobrý, alebo kto sa na dobrého len hrá. No aspoň nám urobil program.
Po stretnutí sme si zašli porozjímať nad tou našou budúcnosťou, ktorá nás určite neminie do kostola. Vo veľkej budove, do ktorej cez farebné okná presvitali lúče slnka, nebolo ani nohy. Neviem ako dlho sme sa zdržali, no bolo tam veľmi príjemne. Únik od reality a vonkajšieho, síce pokojného, ale ešte stále indického sveta.
Maliar Ram Nath Pasricha, so záľubou v indických horských oblastiach, načrtol kostol počas jednej zo svojich návštev. Odborúčam krátku ilustračnú zbierku s príbehmi z jeho potuliek, nazvanú Himalayan Travels (Sketch Book of a Painter Ram Nath Pasricha).
Naše kroky pokračovali do miestneho obchodíku ponúkajúceho čaj. Bol z neho krásny výhľad. Len sme si tam tak bez slova posedávali a chlipkali sladký hnedý nápoj. Hotový balzam na dušu.
Nemocnica. Vcelku štýlovka.
Strážca dohliadač, alebo Rio v indickom prevedení.
Prechádzky ulicami Šimly boli tou najdokonalejšou bodkou, akú sme za naším Himáčalským výletom mohli urobiť.
Posledný pohľad na mesto vo večernom jase zapadajúceho slnka a hor sa naspäť do Agry.
Lúčim sa s vami jedným z citátov vyvesených na stene miestneho podniku, ktorý bol nimi preplnený. Rodná zem sa mi počas ciest niekedy dokáže pripomenúť tými najzvláštnejšími spôsobmi.
