Dva dni v Amritsare boli pohladením na dušu v parametrálne odlišnom zmysle slova ako tomu bolo v horskom Dalhousie. Už po ceste do Amritsaru som v autobuse pocítila, že Punjab hraničiaci s Pakistanom, je odlišný od toho, čo mi bolo doteraz známe. Prvé, čo mi prišlo iné bolo samozrejme písmo a ich reč. Niekedy sa síce vyskytol aj preklad do hindi, či angličtiny, no bolo to skôr výnimkou. Našťastie ľudia boli schopní automaticky prepnúť na nám zrozumiteľnejší jazyk. Obdivujem túto flexibilnú indickú mnohojazyčnosť, ktorá je pre nich úplne prirodzená. V mojom ponímaní tieto ich multilingvistické schopnosti tiež dokumentujú jednu z charakteristických čŕt národa, ktorou je ich otvorenosť. Okrem toho má to aspoň tú výhodu, že sa s nimi vždy nejak dohodnete.
Odhliadnuc od národa ako celku, si ako prvý z rozdielov medzi ľuďmi žijúcimi v Pandžábe a v ostatnej Indii všimnete turbany. Samozrejme, ľudia nosiaci turbany sú aj inde, ale tu ich je prevažná väčšina. Punjab je totiž štát s majoritou Sikhov. Na rozdiel od Hinduistov s bindi (červená bodka) na čele medzi očami, nosia sikhskí muži dôkladne poskrúcaný turban, pod ktorým majú okolo hlavy obtočené vlasy. Ich vierovyznanie im okrem toho, že nejedia mäso ani vajcia, nedovoľuje strihať vlasy. Preto čím je muž starší, tým naberá turban na objeme.
Turban chlapca. Malý na obrázku je jeho brat. Áno veru, nie je to malá, ale malý. Vlasy zviazané do copíkov, ktoré pôjdu čochvíľa pod turbanček.
Páni turbanisti, ktorí majú už čo to odžité.
Musím priznať, že takto tradične odetí muži, mali niečo do seba. Turban akoby pridával na mužnosti. Pôsobili serióznejšie ako tí bez neho. Bradu mali vždy dokonale upravenú a celkový štýl obliekania, či už tradičný alebo na európsky spôsob mal väčší šmrnc, ako som u Indov videla doteraz. Jednoducho boli upravenejší a bolo vidno, že sa o seba naozaj starali. Nechcem aby sa tento článok zmenil na ódu na Sikhov, ale dojmy, ktoré vo mne pandžábski ľudia zanechali, boli naozaj pozitívne.
Vo všeobecnosti boli ľudia v tejto časti Indie krajší. Bola to prirodzená krása žien aj mužov. Stavba ich tela sa tiež líšila. Títo boli urastenejší, prirodzene štíhli, ale nie vychrtlí. Jednoducho zdravo stavaní, u mužov to bola pevná, oku lahodiaca štruktúra a u žien jemné ženské tvary. Črty ich tváre boli jemnejšie a vyžaroval z nich väčší pokoj. Pričom z pohľadu ich očí ste pociťovali srdečnosť. Toto správanie môže byť sčasti spôsobené aj filozofiou ich náboženstva, ktovie. Pre sikhov sú si všetci rovní, neexistujú kasty ako u hinduistov. Preto ma milo prekvapilo, keď som videla muža s vyšším spoločenským postavením, rozprávať sa s čističom topánok, akoby boli dávnymi priateľmi. Hinduisti by sa mu pravdepodobne ani len nepozdravili. Sú hrdí na svoj status, na dôležitosť kasty, v ktorej sa narodili a dávajú to svojím pohŕdavým postojom voči ľuďom z nižších kást značne najavo. Samozrejme netreba im to mať za zlé, v týchto podmienkach boli vychovaní, celý život mali príklad z rodiny a spoločnosti, takže podobné správanie je pre nich normálne a aj ten hinduistický čistič topánok by bol zrejme zaskočený, kebyže sa k nim ľudia začnú správať inak, ako si pravidlá vyžadujú. Aj napriek tomu, že teoreticky už tieto kasty neexistuju, stále sa to praktizuje a je to v nich silno zakorenené. Podľa môjho názoru to nikdy nevymizne a ono to má aj niečo do seba, rovnako ako dohodnuté manželstvá. Ale o tom možno inokedy.
Pre mňa, ako povedzme nestranného pozorovateľa, bol teda rozdiel medzi sikhami a hinduistami pomerne citeľný až v Pandžábe, kde ich žije 80% (možno aj 90%, presné číslo netuším) a atmosféra filozofie ich náboženstva je prítomnejšia o to viac, ako keď je roztrieštená v iných častiach Indie. Možno bolo šťastím, že štát sikhov, ktorý sa v minulosti tiež snažil o samostatnosť, sme navštívili práve v období ich najvýznamnejšieho sviatku – narodenia ich učiteľa Guru Nanaka (10.11.), vďaka čomu ich tam možno bolo hustejšie, ako po iné dni. Tak, či onak, až tu mi došli niektoré veci, o ktorých som tušila len v náznakoch a som vďačná, že môžem na základe vlastnej skúsenosti prostredníctvom cestovania, kúsok po kúsku chápať indickú kultúru opäť o čosi komplexnejšie.
Ak pokračujeme v odlišnostiach, ktoré som si u sikhov všimla, bol to zmysel pre rodinu. Ich rodiny sa mi zdali byť súdržnejšie. Samozrejme toto sa z pohľadu a niekoľkodňovej návštevy ich kúska zeme usúdiť nedá, ale spôsob akým sa správali k deťom, ako sa muži správali k manželkám a celkový dojem, ktorý som nadobúdala po čase strávenom v blízkosti ich rodín mi navrával, že k sebe navzájom pristupujú s úctou a galantnosťou, jeden druhého si vážia a prechovávajú prirodzený rešpekt. Ako bielokožca ma zas prekvapil fakt, že aj keď stále po vás pozerali, ako je v Indii zvykom, ich zazeranie malo iný charakter. Necítila som sa ako obeť zvrhlých sexuálnych neukojených chúťok, ktoré najmä v Agre indickí muži deklarujú občasným chytením za prsník zatiaľ čo vás počas chôdze míňajú, len tak, akoby sa nechumelilo, pričom vy ostanete stáť oparená a neschopná slova stojíte ako soľný stĺp, kďežto oni si so smiechom a pocitom zadosťučinenia kráčajú ďalej. Toto sa mi v Punjabe naozaj nestalo! Dokonca sa ani nikto na drzovku nespýtal „how much“. Po niečom podobnom nebol ani len náznak. Z ich pohľadu som čítala záujem, ale ľudský, pri ich zazeraní som sa ani necítila ako zvieratko v ZOO, ktoré si prišli obzrieť, ale ako žena hodná obdivu. Neviem ten pocit presne opísať, no faktom ostáva, že som ich nevnímala ako agresívnych chlípnikov, ktorými som sa cítila byť ohrozovaná, ale ako ľudí so záujmom a rešpektom k iným. Odhliadnuc od charakteru, či výzoru pandžábskych ľudí, spolu s atmosférou všadeprítomného náboženstva, tu bolo ešte niečo iné, čo ostro zasiahlo moje zmysly. Bola to pandžábska hudba a ich jedlo. Hudba v tomto regióne bola oveľa ale oveľa rytmickejšia, ako tá tradične indická. Pri počúvaní týchto tónov, ktoré si šofér vypekal jedna radosť a na ktoré som na pandžábskej svadbe pretancovala noc, vo vás ožívali všetky svaly, ktoré sa chceli hýbať o rytmu a veruže sa aj hýbali. Jedlo je rovnako lahodné ako v iných častiach Indie, avšak pandžábska kuchyňa je známa svojou ostrosťou. Preto si pri vstupe do reštaurácie skontrolujte, či ste si nezabudli pribaliť vreckovky, pretože chúťky dajú vášmu telu zabrať. Minimálne vás na druhý deň kvalitne prečistí.
Pri nákupoch si vaše srdce získajú typické pandžábske kožené topánky na štýl Aladin. Kožené črievičky s ostrou vykrútenou špičkou, zdobené na milión spôsobov. Pripomenulo mi to časy detstva, kedy som čosi podobné videla len v rozprávkach o Aladinovi, Sindibádovi, či Alibabe a 40tich zbojníkoch so zakrivenými šabľami v širokých „alibaba“ nohaviciach. Šable som tu síce nevidela, ale obchodov s dýkami, či nožmi bolo požehnane. Tradiční sikhovia totiž vždy nosia za opaskom dýku.
Pandžábske črievičky.
Tradičné tance predvádzané na jednom z pandžábskych festivalov.
Tento región si ma jednoducho získal. Chvíľami som sa cítila ako na inom mieste a nie v Indii. Získala si ma ľudskosť a charakter obyvateľov Pandžábu, ich celková mentalita, ktorá sa líšila od tej, s ktorou som v dennom kontakte v Agre. Bola to príjemná zmena. Ak budem mať možnosť, určite sa sem v budúcnosti s radosťou vrátim. Nabudúce prinesiem článok z poľsko-indickej svadby v Chandigarhe, na ktorú som bola pozvaná známou z Krakowa. Zážitok to bol na nezaplatenie!
