Ked sa dni na seba zacinaju podobat coraz viac a viac a vy citite ze rutina je blizko, potrebujete nieco, co vas opat nakopne a doda novu energiu do zivota. Mumbai je sice uzasne, kosmopolitne mesto, plne mnozstva podnetov, ktore sa nikdy neosuchaju a zakazdym maju inu prichut, ale predsa len obcas zacne nudit a vy citite, ze musite aspon na chvilu vypadnut z toho klbka smogu, hluku, davov ludi a spiny. Vymenit pozlatko za nieco hodnotnejsie, ako je napriklad kusok zelene a krasnej prirody. Preto sme sa spolu so siedmymi znamymi rozhodli, ze podnikneme vylet do 2 hodiny vlakom vzdialeneho Matheranu.
Bola sobota, 15ty August. Den, ktory pre Indiu znamena nezavislost. Vacsina ludi tak mala volno a nepracovala. Rovnako ako ja, vdaka bohu. Nas vlak odchadzal zo stanice Dadar. Listok Dadar - Neral (dedinka, z ktorej sa uz len vyveziete na vrchol k branam Matheranu) stal 17 rupii. Smiesna suma. Taxik, ktory vas potom serpentinami a klukovatymi, uzkymi, niekedy az nebezpecne vyzerajucimi cestickami vyvezie hore stal 50 rupii (na osobu). Samozrejme bez zjednavania by to neslo. Po ceste si idete oci vyocit od tej nadhery naokolo. Nadobudala som pocit, ze som niekde v Guatemale a nie v Indii. Priroda mala tolko odtienov neskutocne sviezej zelenej, ake som doteraz asi este nevidela. Okolie posobilo dojmom dazdoveho pralesu v kombinacii s rajom. Vzduch bol vlhky, ale zato cerstvy, ani naznak po smogu, hotovy balzam na pluca. Chladnejsia klima napovedala, ze sme predsa len par metrov nad morom vyssie ako bolo doteraz zvykom.
Po prichode na miesto nas okrem opic, ktorych tam bolo neurekom, privitala aj obstarozna brana s napisom Welcome to Matheran. Zem mala odtiel cervenohnedej farby, na pocit lepkava a tvarna. Viete si predstavit ako vyzerali nase nohy od kolien nadol. Avsak ak to ma mat podobne ucinky ako bahenne masky, neprotestujem. Po hodinovom vystupe, ktory v skutocnosti nebol vystupom, pretoze cesticka sa tiahla okrajom hrebena, cize bola prevazne rovna s miernym stupanim, sme sa dostali do centra oblasti. Vitali nas obchodiky so suvenirmi, poulicni predavaci, zopar domov so stalym obyvatelstvom, kde tu hotel, resp. ubytovna pre turistov a male restauracie s obcerstvenim. Kezde bolo uz nieco po jednej, rozhodli sme sa naobedovat v jednej z nich. Ceny boli primerane, jedlo chutne a obsluha na indicky styl pomerne rychla, co znamena, ze do pol hodiny ste si objednali a dostali, co chceli. Nanestastie vsak zacalo silno prsat, avsak nase plany to neskrizilo. Coze je to trosku vody. Spinavi sme boli uz aj tak dost, trochu blata naviac neuskodi. Kupili sme si prsiplaste (10 rupii za kus) a vydali sa objavovat krasy Matheranu.
Mate niekolko moznosti: bud si to cele prejdete peso (zavisi od toho, kolko casu mate vyhradeneho), alebo si zaplatite vozik tahany rucne, v ktorom sedite, alebo sa date na horseback ridding. My sme zvolili poslednu moznost. V sekunde sa okolo nas zhrnul hlucik muzov ponukajucich tuto sluzbu. Povodna cena bola 500 rupii za trojhodinovu trasu, na ktorej vas prevedu vsetkymi 12timi bodmi, ktore mozete vidiet. Mozete zvolit aj kratsiu variantu, na ktorej vas prevedu 8mimi bodmi. Samozrejme, ze sme chceli vidiet vsetko, ale cena bola privysoka. Pouceni dobrymi radami od znamych sme nechceli dat viac ako 200 rupii. Cele divadlo trvalo asi pol hodinu, no nakoniec sme slavnostne zjednali cenu na 250 rupii za osobu spolu so sprievodcom, ktori vam ukaze zakutia, na ktore by ste mozno inak nenatrafili. Jazda mohla zacat.
Pohlad z chrbta kona na tu nadheru bol este krajsi. Cestou sme minali zopar vodopadov, ktore su pritomne len pocas monzunoveho obdobia, rovnako ako aj niektore jazera, kde - tu sme sa pristavili, poprechadzali, oddychli, zdokumentovali okolie a nemo zasli. Ked sme sa vratili k tzv. centru, bolo okolo 5 - 6 hodin. Snazili sme sa navecerat, ale nevychytali sme prave najlepsiu restauraciu, a tak nas musela zasytit aspon prazena kukurica za 10 rupii (v oblasti, kde je viac turistov je cena dvojnasobne vyssia). Zacalo sa stmievat a aj unava sa ozyvala coraz hlasnejsie. Vydali sme sa teda naspat do dedinky v udoli, odkial sme si brali vlak spat do Bombaja. Avsak po ceste sme stihli poriadne zmoknut. Hrejivy pocit z prave preziteho, to vsak neodohnalo. Tesne pred polnocou sme uz vsetci mohli v teple domova, najedeni a osprchovani, pozerat fotky, z ktorych vyber ponukam aj vam.
Po ceste do raja
Klukate, obcas hrozivo posobiace serpentiny. Ak k tomu pripocitate blazniveho indickeho sofera, ktory uz asi stratil chut zit o adrenalin mate rozhodne postarane.
Uvitacia brana. Nejdem tipovat ako dlho tu uz musi stat, no rozhodne to nie je moj rocnik.
Spominane "centrum" s nahanacmi na horseback ridding, dokreslene typicky cerveno sfarbenou zemou.
Zopar vodopadov. Do pozornosti davam skalu s napisom NO ENTRY. U nas by zrejme tento druh ochrany nestacil. Ludia tak bezne chodili az na okraj vodopadu (nebol prilis silny, takze vas nezmietol dole) a akoby zazrakom sa nikomu nic nestalo (v Indii sa nikdy nikomu nic zazrakom nestane, neviem ako to robia, ale je to tak).
Lezenie ponad vodopad. Cena = 50 rupii.
Pocas monzunoveho obdobia su rieky a jazera plne vody. Mimo neho by ste ju tam hladali marne.
Tichi svedkovia na kazdom rohu. Obcas dokonca pozovali ako tie najskusenejsie modelky.
Zvysok fotodokumentacie ponuknem v casti II uz coskoro.
