Mala som pred sebou posledné tri dni v Sikkime. Na turistiku do oblastí, kde treba špeciálne povolenie, už bolo neskoro. A výprava do východnej časti krajiny, by bola pri systéme dopravy miestnymi džípmi premávajúcimi len doobeda, ako i žalostnom stave vozoviek, veľmi hektická a únavná. V Yuksome ma už nič nečakalo. No moja známa tam chcela stráviť posledné chvíle so svojou nádejnou láskou z Izraela. Také zaľúbenie si vás nájde všade. Aj tisíce kilometrov od domova (alebo práve tam?). A keď vás už stretne, netreba hneď utekať. Až príliš dobre som chápala jej situáciu, ako aj ona tú moju. Preto sme sa na pár dní rozdelili. Pred svitaním som nasadla do prvého džípu a viezla sa ktovie kam. V ten deň som bola odhodlaná ponechať všetko náhode.
Ešte v Darjeelingu sa mi do rúk dostal článok jedného cestovateľského časopisu. Spomínal sa v ňom nezabudnuteľný čaj v sikkimskej dedinke Hee - Bermiok, ktorej názov mi akosi utkvel v pamäti. Keď som na prestupnej zastávke uvidela džíp s rovnakým názvom, nasadla som doň. Len tak. Pokladala som to za akési znamenie a možnosť započatia misie Čo ma to dnes čaká?, s krycím názvom Moja šálka čaju. Poháňala ma istota, že všade kde vystúpim, sa mi jednoducho bude páčiť. Sikkim a jeho okolitá príroda ma predsa nemohli sklamať. Odhodlanie nenaštrbil ani defekt (čo nebolo vôbec prekvapivé) a následné menenie rezervy uprostred ničoho, ktoré cestu nečakane predĺžili.
Prvé pochybnosti nastali až v momente, keď si v cieľovej stanici vypýtal majiteľ jedinej ubytovne astronomickú sumu. Chlapík to značne prestrelil. Zrejme si myslel, že na mne mimo sezóny zaryžuje. Neostávalo nič iné, ako hľadať šťastie ďalej a keďže už bolo niečo popoludní, inak ako po vlastných to nešlo. V duchu som obdivovala ľudí danej oblasti, ktorí musia mať v nohách našľapané desiatky kilometrov - denne. No ja som v tej chvíli bola unavená a vyčerpáná vnútornou hádkou. Sama pred sebou som priznala porážku a v zúfalstve sebaobviňovania zaklopala na dvere náhodného domu. Síce ma v ňom neubytovali, no člen rodiny ma vďačne odprevadil k takému, kde to bolo možné. Nevadilo mu ani, že sa so mnou musel prejsť ďalšie 3 kilometre. Ešteže nepálčina a hindčina sú si podobné asi ako slovenčina s poľštinou. Dobrodinec totiž nevedel anglicky. A ani pani domu. No základné číslovky som mala nacvičené, takže sa cena zjednala k spokojnosti oboch strán. Konečne môžem zložiť náklad! Všetkým zúčastneným som poďakovala a uzavrela svoj vnútorný spor verdiktom, že sa tá moja misia predsa len zázračne vydarila.
Izba bola viac než útulná a čistučká. A čo je najdôlezitejšie, tiekla v nej teplá voda bez toho, aby som musela priplácať za tú zovretú v kýblikoch, ako je tu zvykom. Priestranná balkónová terasa pôsobila pohodlným dojmom. A ten výhľad. Až som sa v hĺbke dolín strácala.
Dcéra majiteľky, študujúca medicínu v Dillí, bola zhodou okolností doma na prázdninách. S jemným ostychom sa opýtala, či by som sa s ňou nešla prejsť. Chcela mi ukázať okolie a precvičiť angličtinu, ktorú mala už beztak perfektnú. Prečo nie? Do večera ešte ďaleko a čítať, či len tak polihovať, môžem predsa dosýta na našom internáte v Agre. Vyšplhali sme sa na kopec a kochali sa nádherou nekonečných diaľav.
Po pár úvodných vetách bola ostýchavosť v nenávratne a vykľulo sa z nej poriadne číslo. Ústa sa nám celou cestou nezavreli a ja som zisťovala, že aj napriek kultúrnym rozdielom máme spoločného viac, než by sme mohli čakať. Svorne sme sa jedna druhej sťažovali na systém indických internátov, ktorý bol takmer identický a s tým súvisiaci ťažký (večne obmedzovaný) život indického študenta. Prerozprávali sme sa až k západu slnka, z čoho nám trochu vyhladlo. V prvom dome nás vďačne občerstvili dúškom sýteho čaju s maslom ghí. Dobrých ľudí je vo svete (a najmä na potulkách) mnoho.
Večer ma okrem hrubej deky, v ktorej som, pre absenciu ústredného kúrenia v celej Indii, aj napriek nízkym teplotám niektorých oblastí, bola permanentne zababušená, čakala aj teplá večera pripravená paňou domu. Všetky štyri (hostiteľka s dvomi dcérami a ja) sme na terase, za občasných výpadkov elektrickej energie, kvôli čomu nemôžu mať ani práčku, lebo by sa hneď pokazila, preberali všetko možné až do neskorého večera. Oni sa pýtali mňa a ja ich. V tej chvíli som cítila nesmierny pokoj. Bol to taký ten povznášajúci pocit, kedy do pľúc hlbokým nádychom inhalujete čerstvý vzduch rozľahlej prírody, aby ste si s opojným povzdychnutím uvedomili momentálne prežívané štaštie. Pri srdci ma hriala dobrosrdečnosť a úsmev ľudí, ktorých som ešte v to ráno ani nepoznala. Tak takúto šálku čaju ja veru môžem.
Hneď ráno som sa vybrala navštiviť neďalekú školu, v ktorej sa chlapci učili za budhistických mníchov.
Život sa ospalo prebúdzal do nového dňa.
Zavčas rána bolo možné uvidieť útržky Himalájskeho masívu, inak zahaleného rúškom sparna, tak typického pre toto obdobie. Najčistejšie výhľady, kedy vraj dovidieť až do Nepálu, sú k dispozícii najmä v Októbri.
Po výdatných a chutných raňajkách, sme sa s hostiteľkinou dcérou vydali na dennú túru po horách. Strmé stúpania prerušovali cestičky lemované modlitebnými vlajkami, na ktorých konci vždy čakala odmena, v podobe krásnych výhľadov.
Kráčali sme, kráčali, netušiac kam ideme. No vedeli sme, že zablúdiť je takmer nemožné. Zrazu sa pred nami z húštia vynorili dva domčeky, v ktorých si so svojou rodinou žil Strážca kníh. Ochotný pán vykladal príbeh o tom, ako tu v neďalekej jaskyni meditovali niekoľko dní bez vody a jedla svätí muži. Počas tohto obdobia napísali knihu plnú múdrostí, ktorú vraj môže čítať iba ten, čo absolvoval podobnú meditáciu. Každoročne sa tu údajne, pri cintoríne na vŕšku, koná slávnostný pochod, aj za prítomnosti niekoľkých politikov Sikkimu, aby si uctili knihu a tým aj jedno zo starodávnych pútnických miest. Príbeh takmer ako z rozprávky, no tej skutočnej. Kniha a obrovské zvitky si spokojne odpočívali ukryté na povale jeho domu. S tichosťou sme sledovali igelitové vrece plné látok, v ktorých bol "poklad" zabalený. Nevedno, čo na tom všetkom bolo pravdy, no mne to bolo jedno a s radosťou som sa oddávala pocitu dieťaťa, ktoré práve objavilo niečo tajné.
Cintorín na vŕšku.
Bolo vidieť, že sa pán teší nezvyčajnému záujmu bieleho prišelca. A tak odomkol aj miestnosť, v ktorej zhromažďoval staré úžitkové náradie. Pripadala som si ako v múzeu remesiel.
Z výletu plného nečakaných udalostí, sme sa vracali poriadne vyhladnuté. Po príchode už na mňa na ubytovni čakala zaľúbená známa, aby sme na druhý deň dali definitívne zbohom čarovnému Sikkimu, ktorý nám obom dal tak veľa. No v posledný večer si deti z dediny nenechali ujsť možnosť vidieť dve biele turistky, o ktorých sa medzičasom ktovie ako dozvedeli. Týmto gestom spôsobili, že sa nám odchádzalo ešte o čosi ťažšie.
Sikkim mi svojou hornatou prírodou, ale i ľudskosťou obyvateľov, ktorí tu žijú, vryl do duše hlbokú stopu, ktorú s istotou nezmyje ani prichádzajúci monzún obdobia dažďov. Bol to jeden z najúžastnejších výletov vôbec. A ja tomuto kúsku zeme zo srdca ďakujem.
