Pravidlá tohto hostelu sú oveľa tvrdšie ako som očakávala. Samozrejme, duševne som sa pripravovala na všeličo, ale že to bude hraničiť s obmedzovaním ľudskej slobody, s tým som neráta ani v najhorších snoch. Pochybujem, že indická ambasáda na Slovensku, ktorá ponúka tento kurz, čo i len tuší o daných praktikách. Inak by mi na pohovore pri otázkach týkajúcich sa konkrétne ubytovania a pravidiel s ním spojenými, objasnili situáciu jasnejšie. Alebo sa len snažili zavádzať, aby som nezdupkala skôr, ako sem vôbec stihnem prísť? Netuším.
Režim je dosť prísny, pre mnohé (vrátane mňa) pomerne nepochopiteľný.
Vychádzky sú povolené len 3 dni v týždni v tomto poradí:
streda = 17:00 - 19:30
sobota, nedeľa, plus prázdniny = 14:00 - 18:00
Ostatné dni, či hodiny, nie je možné dostať sa von z hostelu, pokiaľ o to v predstihu nepožiadate niekoho z kompetentných. Treba mať však pádny dôvod, ako napríklad, že máte návštevu, alebo idete na oslavu narodenín a pod. To isté platí v prípade, že chcete ísť na výlet niekde mimo Agry. Musíte vyplniť formulár, kde napíšete miesto kam idete, adresu, kde budete, spolu s ostatnými údajmi. Niečo podobné sa deje, keď chceme ísť von v povolenom čase. Každá z nás musí do knihy na „vrátnici" napísať meno, krajinu, číslo izby, miesto kam ide, čas kedy odchádza a podpis. Samozrejme pri príchode treba doplniť čas návratu, dátum a ďalší podpis. Sme tu teda strážené viac ako oko v hlave.
Chápem (resp. sa o to snažím), že to robia pre našu bezpečnosť, ale čo je veľa, to je príliš. Týmto štýlom si po mesiaci začnem pýtať povolenie ešte aj na WC.
Hovorí sa, že tieto pravidlá sprísnili po minulom roku, keď sa babám z Turecka podarilo spôsobiť nejaký prúser. Aký, to sa mi zatiaľ zistiť nepodarilo. Aj preto sem tento rok nikoho z Turecka neprijali. Volá sa to medzinárodný škandál. Preto nás rázna žena vo vyššom strednom veku, vysvetľujúca tieto „pravidlá hry" razantne vystríhala. Aj preto ma neprekvapilo, keď som na prechádzke po hosteli, uvidela na jedných dverách napísané: Prisoner 1, Prisoner 2. (keďže izby sú dvojlôžkové). Ak vraj prídeme neskôr raz, či dva krát, bude sa tváriť, že si to nevšimla. Ak sa to stane tretí raz, bude musieť kontaktovať vedenie univerzity tu v Agre. No a ak štvrtý, bude rovno kontaktovať indickú ambasádu danej krajiny. Čo sa stane ak by sme prišli neskoro aj piaty raz, nepovedala. Podľa mňa sa nám len snažila nahnať strach a realita bude vyzerať pomerne odlišne.
Čo sa týka stravovania, to má nasledovný rozvrh:
raňajky = 8:30 - 9:30
obed = 13:00 - 14:00
večera = 19:00 - 20:00
Mimo týchto hodín je jedáleň s kuchyňou zavretá. Viete si predstaviť, čo nastane, keď sa milión (jasné, že trošku preháňam) hladných krkov nahrnie do jedálne v tú istú hodinu? Zatiaľ to nie je až také kritické, keďže nás je tu pomerne málo, ale keď sa „turnus" naplní, bude to dosť funky. Pripravujem sa na bitky o jedlo a typicky ženské hašterenie.
Ďalšia vec, ktorú som okrajom spomenula v minulom článku je, že hostely sú prísne rozdelené na chlapčenské a dievčenské. Samozrejme chalani majú na ich internáte vychádzky dovolené neobmedzene. Dúfam, že preto čoskoro nezačnem trpieť pocitom utláčaných žien. Akoby to nestačilo, opačné pohlavie má do nášho areálu zákaz vstupu (pokiaľ sa nejedná o zamestnanca). Aby sa tento zákaz skutočne neporušil, pred vstupnou bránou (či už do hostelu, alebo univerzity) stráži hneď niekoľko strážnikov. Svojou útlou postavou však nepredstavujú žiadne extrémne nebezpečenstvo, a tak by pri o čosi väčšom nátlaku, vniknutie na toto „chránené územie" nebolo najmenším problémom.
Psychicky sa začínam pripravovať aj na stavy, kedy budem mať tohto vyslovene ženského kolektívu plné zuby. S chalanmi z cudziny sa stretávame maximálne tak v škole počas vyučovania. Snáď sa to po čase nejak premieša, ľudia sa začnú viac socializovať a pobyt tu sa stane o čosi znesiteľnejším.
Ďalšou „zaujímavosťou" v tejto džungli, je fakt, že nám bude mesačne daný určitý obnos peňazí, každý mesiac sa zvolí jedno hlavné dievča, ktoré tieto peniaze rozdelí medzi ostatné a tie potom nakúpia potraviny pre kuchyňu, kde nám z nich uvaria jedlo. V duchu hesla, každý priložíme ruku k dielu. Napríklad: ty máš tento týždeň na starosti zeleninu, tak tu sú peniaze na zeleninu, ty nakúpiš ryžu, ty múku, ty korenie atď. Zatiaľ sa to nezaviedlo, ale žena, ktorá má na starosti tento hostel, nám to predniesla na podnose, akoby šlo o tú najprirodzenejšiu vec. Toto si skutočne neviem predstaviť. Toľko ľudí, toľko národností, toľko rôznych návykov, chutí. Nemáme ani potuchy o tunajších cenách na efektívne rozdelenie rozpočtu, nie všetky vieme výhodne vyjednávať s kupcami na trhu, každá z nás vie inak narábať s peniazmi. Baby z Tadžikistanu si všetky svoje donesené peniaze dokázali minúť v rekordnom čase 4 dni. Keď nevedia hospodáriť s vlastnými, ako chcú potom hospodáriť s tými spoločnými? Dúfam, že tento systém nenájde svoje uplatnenie a upustí sa od neho.
Niekedy je to tu dosť psycho. Prichádzajúce dievčatá, sú väčšinou prvý raz preč z domu. A to podotýkam, že sme tu v zostave od 22 do 26 rokov. Prídu, uvidia izbu, začnú plakať. Asi by sa mali ísť pozrieť ako to vyzerá v budove pre indky (z videnia) alebo na intráku pre chalanov (z počutia). To by plakať asi ani neprestali. Niektoré sú v internetovej miestnosti s ostatnými, kde si píšu s rodinou a odrazu sa s revom rozbehnú von. Iné neprijímajú stravu, po raňajkách vracajú, iné sú zas ako odtrhnuté z reťaze, alebo sa úplne separujú a skupinkujú podľa krajín. Miestami mi to príde ako zlá reality show, ktorej som bohužiaľ súčasťou.
Avšak dávam tomu čas. Všetky sa tu po čase lepšie spoznáme, naučíme sa spolu žiť a možno sa to zmení na jednu crazy párty. Aj keď mám o tom silné pochybnosti, keďže alkohol je zakázaný. Samozrejme pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Čím skôr ich čoraz viac z nás začne porušovať, tým rýchlejšie sa s tým vedenie stotožní. V tomto prípade to bude nevyhnutné. Nemôžu mať predsa úplnú kontrolu nad toľkými babami. Pre istotu som ale, dúfam že len na dobu určitú, odložila hedonizmus na vedľajšiu koľaj a udržiavam život plný askézy. Predsa len, prišla som sem študovať, no nie? A keďže sa tu poriadne nič iné ani robiť nedá, verím, že sa hindi skutočne naučím.
