"Čo sa stalo?", pýtam sa skláňajúc k srílanskej spolužiačke, ktorú sme preberali k životu, prikladaním studenej vreckovky na zátylok.
"Ani neviem, všetko sa zbehlo tak rýchlo. Obaja zaplatili a boli na odchode, keď sa vaša známa zviezla na zem," odpovedá zhrozený majiteľ, podávajúc vreckovku číslo tri. Zlatý človek, večne vysmiaty a v dobrej nálade. Teraz si však o ňu robil starosti.
Je pravda, že sa Hasantie od rána cítila akosi slabo. Ani len nedojedla raňajky. Občas máva problémy s nízkym tlakom, a tak sa jej po rýchlom postavení mohla nečakane zatočiť hlava. Nič zvláštne. No niečo mi nesedelo. Kde sa vzala krv... Toľko krvi?! A prečo má zvratkami zašpinené gate? Moje úvahy pretrhli jej otvárajúce sa oči. Konečne prichádzala k sebe. "What happened? I am so sorry, I am sorry" ("Čo sa stalo? Je mi to ľúto, prepáčte"), začala sa v šoku s plačom ospravedlňovať. Tiež by som sa necítila najlepšie, kebyže po prebudení uvidím nad sebou päť ustarostených tvárí, zatiaľ čo návštevníci zdesene prichádzajú a odchádzajú povedľa. "To nič, neboj, len sa ti zatočila hlava a odpadla si. Pamätáš si niečo?," páčila som z nej. Nechcela som dať na sebe znať vážnosť situácie. Vtedy som už totiž videla kvalitne rozťatú bradu tak na tri štichy, z ktorej sa valila krv, ako keď zarežete prasa.
Vysvitlo, že odpadla dva razy po sebe. Najprv po ceste ku kase a neskôr pri vychádzaní von. Prišlo jej však náhle zle, takže začala vracať do umývadla na chodbe. To už ju ale bralo k zemi druhýkrát, preto tie špinavé nohavice. Dopadla tak nešťastne, že si cestou rozbila bradu o schody stojace vedľa.
Pohľad na krv nespravil dobre Ruske, ktorá sa radšej rýchlo pratala na izbu, aby sme nemuseli kriesiť ešte aj ju. Námatkovo som skontrolovala, či nemá okrem brady poranenú inú časť hlavy. Bála som sa postaviť ju. Mohla mať nejaké vnútorné zranenie, čo ak by som jej tým ešte viac uškodila? Mysľou mi vtedy prebleslo všetko možné.
"I have no teeth" ("Nemám zuby"), zvestovala stále ležiaca Hasantie a z úst vypľula sliny zmiešané s krvou. No výýýborne, ešte aj toto. Musela to byť riadna šupa, pomyslela som si a snažila sa v mysli zrekonštruovať dráhu pádu. Niečo ako záchranka, ktorá by k nám prišla neexistovala, a tak sme ju museli postaviť, ak chcela ísť k doktorovi. Na čo opäť stratila vedomie (našťastie len na pár sekúnd).
O niekoľko domov ďalej mal svoju ambulanciu akýsi doktor. No ten nevedel šiť, keďže bol ajurvédskym "bylinkárom". Aspoň, že bola vzadu posteľ, kde si mohla ľahnúť, kým s Mitsuru vymyslíme, čo ďalej. Neďaleko sa nachádzala štátna nemocnica, ktorej sme sa chceli vyhnúť. Všetci dobre vieme, aké podmienky tam na nás čakajú. Tá súkromná však stála v meste na druhej strane mosta pre peších a motorky, čo by znamenalo, že ho s ňou musíme prejsť (kto už v Rišikéši bol, vie, ako to tam s dopravou funguje). Plus tá horúčava. Výhliadky to boli viac než "priaznivé".
Pred tým, akoby daný pochod musela podstúpiť, sme do nemocnice radšej zavolali. Pani na opačnej strane nám ale oznámila, že lekár, ktorý vie šiť má dnes voľno, nakoľko je nedeľa. Perfektné... Aspoň že nám odporučila ďalšie zdravotné zaradenie (našťastie na našej strane mosta), kde by nás vraj mohol niekto vybaviť. Ak by ani tam nebol nik šitia schopný, stále bola v hre štátna nemocnica. Vyslala som Mitsuru, aby šiel stopnúť nejaký džíp na prevoz.
Vďaka bohu nás vzali okamžite. Po krátkom vysvetlení, ako k situácii došlo a zmeraní tlaku, sa mohlo začať šiť. Sedela som pri Hasantie na posteli a držala ju za ruku. Doktor si tie svoje umyl a natiahol na ne rukavice. Hmm, táto nemocnica je aspoň trochu na úrovni, pomyslela som si. Keď v tom siahol do vrecka, aby vybral zvoniaci mobil. Moje úvahy o hygiene boli šmahom ruky preč. Typické... Aspoň, že tú ihlu držal nožnicami, i keď ktovie nakoľko vydezinfikovanými. Zopár injekcií proti bolesti, štyri či päť stehov a bolo po probléme. Šitie v priamom prenose. Akoby som sledovala nejaký dokument. Zostávalo už len absolvovať 120 minútovú infúziu, zaplatiť účet a poď ho domov.
Hasantie síce celé poobedie oddychovala na izbe, no večer sme už celí vysmiati sedeli na koncerte v Moksha kafé. Aj keď Snoopy, ako ju voláme, sa so zlomenými zubami a stále stŕpnutou prelepenou bradou smiala skôr očami.