Zo severovýchodu pofukoval svieži vetrík hladiaci mi unavenú, no spokojnú tvár. Týmto spôsobom ma vítal presne tak, ako pred pár rokmi, no až teraz som bola voči nemu dostatočne vnímavá. Most Rámovho brata - Lakšmana bol osvetlený stovkami žiaroviek, ktoré akoby ukazovali ten správny smer.
Mesto ešte spalo; len kde-tu sa pomedzi nohy priplietol túlavý psík - strážca danej časti ulice. "Ešte pár krokov a budem na mieste", pomyslela som si. V zastrčenej uličke už na mňa čakalo útočisko. Zišlo by sa však niečo teplé na zahriatie. A tak už mierim k stánku, z ktorého vyvoniava sladká zmes kardamonu a škorice. "Na raňajšej prechádzke?", opýta sa ´baba´ odetý do oranžova. "Nie, nie, idem na čaj," odpovedám s úsmevom. "Welcome!", odvetí pokojným hlasom plným láskavosti, zatiaľ čo bočí do úzkej uličky pokračujúcej smerom k rieke. Ešte chvíľu počujem ozvenu jeho drevenej paličky strácajúcu sa medzi stenami domov s farebnými fasádami.
Zhlboka sa nadýchnem a ďakujem Bohu za život, ktorý si dovoľujem žiť naplno. Niet nad krajší začiatok dňa ako s chuťou indického čaju na perách.
