Od roku 2010 bol Jón Gnarr (1962) skutočnou tvárou mesta. Zosobňoval v sebe charakter tohto severského národa. Bola to práve nezvyčajná, no osviežujúca bezprostrednosť, pre ktorú si ho obľúbili nielen domáci. Pravidelne sa o jeho osobu zaujímali zahraničné médiá, ale aj turisti, ktorých na Island prichádza každým rokom toľko, že im nestíhajú stavať hotely. Mimochodom, ak ste sa ešte neboli pozrieť, neváhajte pridlho, pretože "Now is the right time"! Práve ľudskosť bola tým, čo Jóna odlišovalo od jeho predchodcov. Zámerne som na oslovenie nepoužila jeho priezvisko, pretože na Islande si aj tak všetci tykajú a volajú sa krstným menom. Je jedno či ste primátor, alebo rovno prezident. V porovnaní s inými krajinami ich tu totiž žije menej ako prstov jednej ruky a každý sa tu s každým pozná. Teoreticky sú tak jedna veľká rodina a s príbuznými si predsa tykáte. Ale späť k Jónovi.
Ktovie, či to bol totálny krach krajiny v roku 2009, ktorý ho podnietil k tomu, aby s niekoľkými islandskými hudobníkmi a umelcami založil stranu pod názvom "Najlepšia strana" (Besti flokkurin). S tou, aj keď vznikla viac-menej zo žartu sa zúčastnil komunálnych volieb a... vyhral (aj keď len o jednopercentný vlas). Karty zamiešala predovšetkým nezvyčajná kampaň sľubujúca šialenosti ako napríklad vstup na termálne kúpaliská a uteráky zdarma (a na tie si veru domáci potrpia), islandský Disneyland, kde by sa nezamestnaní (ktorých počet po krachu enormne stúpol) mohli odfotiť s Mickey Mousom, ľadového medveďa v miestnej ZOO (kde nájdete len pár kačíc, polárne líšky a tulene), letenky zdarma pre ženy, auto zdarma pre ľudí žijúcich v odľahlých častiach, bezplatného zubára pre deti a hendikepovaných a mnoho iného. Zároveň však sebavedomo vyhlasoval, že si môžu dovoliť sľúbiť zadarmo oveľa viac vecí ako ich protivníci, lebo v prípade zvolenia do mestského zastupiteľstva to neplánujú splniť. Čím len otvorene priznávali absurdnosť a bezvýznamnosť predvolebných sľubov niektorých strán. K dôležitým veciam ako napríklad sľub zabezpečiť otvorenú korupciu, či snahu o úplnú pohlavnú rovnoprávnosť, však pristupoval s plnou vážnosťou. Strana svoju politickú orientáciu označovala výstižne ako "anarcho-surrealizmus", čo dokázali aj v kreatívnom predvolebnom videjku za využitia chytľavej melódie piesne Simply the Best od Tiny Turner (ktorú si teraz budete pospevovať :)). Jednoducho podarilo sa im skombinovať správne načasovanie a výsmech nefungujúceho systému a využiť to vo svoj prospech.
Jón Gnarr si ale svojich voličov získal aj vlastným, trochu atypickým osudom. Výstredný excentrik so zmyslom pre humor, ako by sa dala charakterizovať jeho osoba, trpel v detstve ľahšou formou autizmu a okrem hyperaktivity, kvôli ktorej mal ťažkosti so zvládaním základnej školy, bol aj dyslektik. Doktori mu tiež chybne diagnostikovali mentálnu retardáciu, kvôli čomu strávil ako 5 až 7 ročný dva roky na liečení v detskej psychiatrii. To všetko spísal v autobiografii s milým názvom Indián.
Našťastie sa nedal zlomiť vlastným osudom. Ba práve naopak, naučilo ho to brať život s ľahkosťou bez zbytočných škrupúľ. Preto aby nebola nuda sa občas počas primátorovania objavil na verejnosti v kostýme Jediho (obľúbenej postavičky kultového Star Wars). Alebo si užil karaoke v účese Adolfa Hitlera bez toho, aby dal falošne čo i len notu!
Za svojho pôsobenia si však vedel získať pozornosť médií (i tých svetových) aj inak. Napríklad keď sa na otváracom ceremoniáli Dúhového Pridu objavil v ženských šatách, čím podporil všetkých homosexuálov a transvestitov, alebo keď verejne protestoval so žiadosťou o oslobodenie kontroverzné členky kapely Pussy Riot. Nehanbil sa priznať, že sa zúčastnil striptízu v najväčšom gay bare v New Yorku. Však čo je na tom? A aby to celé zaklincoval, nechal si tento "rebel" vytetovať na predlaktie mestský znak Reykjavíku. Jón bol tak krásnym príkladom búrania predsudkov a stereotypu.
Len si to predstavte, populárny televízny komik a člen punkovej kapely primátorom? Na Slovensku by ho pravdepodobne onálepkovali ako komedianta, či anarchistu a bolo by vymaľované. Milý Jón nechodil ani na univerzitu, svojho času si zarábal aj ako taxikár a s politikou nemal žiadne skúsenosti. A to ešte neviete, že jeho zástupcom bol Einar Orn Benediktsson (bývalý frontman kapely Sugarcubes, v ktorej pôsobila aj slávna Bjork) a traja členovia legendárnej islandskej metalovej kapely HAM sa stali vrcholnými úradníkmi magistrátu. Jón v čase kandidovania fičal na sledovaní seriálu The Wire a vyhlásil, že sa obklopí len ľuďmi, ktorí tento seriál pozerali tiež.
Aj keď je pravda, že pre tento ostrovný štát, ktorý je v oblasti politiky priekopníkom v rôznych smeroch to zase až taký šok nebol. Konzervatívnosť skutočne nepatrí medzi silné stránky Islanďanov. Práve tu bola do pozície prezidenta historicky prvýkrát v Európe zvolená žena (1980). A bol to práve Island, kde mali aj prvú lesbickú premiérku vlády (2009-2013). No Jón sa svojim počínaním a najmä osobným príbehom vymykal aj z tohto "priemeru". Bol svojský a netajil sa tým. A práve úprimnosťou a neformálnosťou, či skôr strelenosťou, si získal aj mňa. Niekto by jeho prístup označil za neprípustný, no on nám všetkým len ukázal, že sa oplatí na nič sa nehrať a nerobiť si z vecí už beztak ťažkú hlavu.
Pripájam aj trailer zaujímavého dokumentu o tomto kontroverznom politikovi, ktorý rozhodne zmení pohľad na politiku, ako ju tu vnímame. A len tak medzi rečou, nepripomína vám na tomto plagáte nášho zabávača Andreja Bičana? Týmto ho verejne vyzývam, aby to skúsil aj v politike (pošlite mu to prosím). Určite to bude príjemná a vítaná zmena. Podobne ako zvolenie nového prezidenta, ktorému držím palce!
Možno si poviete: "Však bol "len" primátorom." Áno, ale v takom Reykjavíku žije až 2/3 z celkového počtu obyvateľstva Islandu. Funkcia primátora tu tak má oveľa väčšiu váhu. Okrem toho Jón Gnarr svetu šikovne ukázal, ako sa dá využiť vlastná jedinečnosť na propagáciu danej krajiny. Prostredníctvom "vylomenín", pre ktoré máme všetci slabosť, našiel cestu ako urobiť Islandu skvelú reklamu a získať si za krátke obdobie 4 rokov sympatie mnohých. Veď si to priznajme, kto má rád vážne tváre nasúkané v upnutých sakách, s egom vystreleným do vesmíru, ktorých sa bojíme čokoľvek opýtať? Okrem toho si ma dnes už bývalý primátor Reykjavíku získal aj šmrncovným štýlom obliekania. Kiež by sme aj my mali aspoň vo vedení tých našich miest podobných "bláznov". To by sa nám potom v tomto skostnatenom systéme dýchalo o čosi ľahšie. Alebo aspoň s dávkou humoru a nadhľadu :) Neostáva iné len dúfať, že Jón nebude raritou a jeho prístupom sa inšpirujú aj iní.
