No najskôr takto: Obdivujem čašníkov. ktorí dokážu obsluhovať spôsobom, že v jednej ruke nesú aj sedem tanierov, kľučkujú medzi stolmi a robia to tak šikovne, až to vyzerá, že medzi tými stolmi tancujú. Toto sú pre mňa moje "gastronomické kapacity". Kapacitami medzi čašníkmi a nosičmi všetkého možného. O šikovných kuchároch ani nehovorím. Detto. Vykúzliť z ničoho niečo, iba s niečim a pri tom vyzerať, ako keby maľujú niečo farebné a voňavé, to stojí za pozrnosť. To sú moje ďalšie "gastronomické kapacity".
Fascinuje ma aj "barmanské žonglérstvo". Vyhadzovať, pretáčať a chytať všeliakými možnými spôsobmi lietajúce poháre a popierať tak gravitáciu je pre mňa ako predstavenie kúzelníka. Potom to celé jednoducho vylejú zo "šejkru", má to päť farieb, je to príťažlivé, dajú k tomu jahodu a všetko to má chuť. Jednoducho "bravó!". A popritom tí barmani vyzerajú akoby si vyhadzovali pomaranč. Za takéto čašnícko - barmanské predstavenie, či obsluhovanie by som si aj priplatil. Ten podmieňovací spôsob v mojej predošlej vete nie je náhodny. Nevidel som v živote toho ešte veľa. A keď to takto všetko spojím, tak "smekám" pred takýmito "machrami". Lebo pre mňa tí machri machrami sú. Samozrejme, nečakám, že mi niekde v staničnej reštaurácii bude niekto "mávať" šesť minút poloumytým pohárom pred tvárou, aby mi nalial kofolu, zatiaľ čo ja budem umierať od smädu. Toto všetko som spomenul iba preto, aby som našiel ten protipól, či portiváhu prstu v polievke.
Čašníčka s prstom v polievke je suterén "obsluhovačstva". Našťastie tá polievka nebola pre mňa. Celý "lapsus", či "fópa" vygradovalo tým (a v tom je tá "famóznosť"), že tá šikulka nesúc tanier s prstom, ho položila na pri nej stojaci prázdny stôl, ktorý využila ako medzizástavku na olíznutie si namočeného prsta a pokračovala v ceste. Veď doniesť zákazníkovi tanier s prstom zamazaným od polievky, to sa predsa nepatrí! Čosi si zamrmlala (žeby:"..dočerta, takú slanú polievku by som ani zadarmo nechcela!"...?) a tým istým olíznutým prstom pokračovala k nič netušiacemu zákazníkovi. Predpokladám, že ten nešťastník - hladoš si nič nevšimol, lebo čašníčka sa od neho vracala s prázdnými rukami. Misia sa jednoducho vydarila. Chváľabohu! Alebo: Chváľabohu? Fakt neviem. Pozerať sa na tú "šaškárnu" s prstom v polievke mi v tú chvílu prišlo komické. Ale naozaj len v tú chvíľu...
