Ešte takmer celý mesiac môžu poslanci beztrestne prekračovať rýchlosť, či parkovať na zákazoch či nebodaj prechodoch pre chodcov a popritom vystúpiť z auta a tváriť sa svetabojne akoby parkovali na svojom „reserve mieste". A dokonca nafúkať nejaké to promile alkoholu v krvi (fuj, aká to nezodpovednosť). Alebo ani nie! Veď odmietnuť takú dychovú skúšku (fuj, aká to vychcanosť), by bola už aká frajerina? To všetko bez strachu, že by za svoj priestupok dostali pokutu. Stačí vytasiť poslanecký preukaz. Dobre fajn, veď tak tomu bolo 22 rokov, tak prečo sa nad tým pozastavovať, čudovať, či zamýšľať?. Ale prečo sa nezastaviť a nezamyslieť nad spôsobom akým a hlavne v akom čarovnom to čase sa tejto výhody nedotknuteľných zbavili...
Aj napriek pocitu zadosťučinenia si myslím, že po všetkých Gorilách a Sasankách nám naši zákonodarcovia napľuli do voličských, či nevoličských tvári. Presne do tých tvári, ktoré tak veľmi radi vidia na svojich predvolebných mítingoch. Ťažko sa mi hľadá prirovnanie na takéto konanie aj keď verím, že nejaké by sa isto našlo. No hľadať v tom akúsi (nebodaj) politickú úprimnosť, či dávno stratenú kultúru asi len ťažko. Všetci vieme, že výsledok hlasovania je v konečnom dôsledku len čaro nechceného, ktoré bolo podriadené predvolebnej snahe o voličskú korisť. Upokojenie gorilých hladín to však neprinieslo a akiste ani neprinesie.
Korunu slovenského politického folkóru neskôr tomu všetkému nasadili samotné parlamentné strany, ktoré prehajdákali správny okamih a narýchlo prišli s pretekmi vo vyhláseniach, ktože by to mal vlastne niesť vlajku zásluh. všetci vieme, že sme to MY občania! Lebo, nech už si poslanecké kluby myslia čo chcú, nikomu z nás (snáď) do hláv nenalejú klamlivú predstavu o tom, že sa tak nestalo práve kvôli tomu čarovnému obdobiu pred voľbami, kvôli Gorile, či Sasanke. Účel svätí prostriedky a načasovanie tomu všetkému dalo zadosťučinenie. A tak ďakujem za tú Gorilu, Sasanku - no zároveň dúfam, že už žiadne iné nebudú, a ďakujem voľbám - nech už budú (možno) kedykoľvek.
