Neviem to presne, ale ľavákom som asi od narodenia, keďže moja prvá živá spomienka sa viaže k roku 1986 a je dosť rozmazaná - a to doslovne: bol som v prvom ročníku základnej školy a pani učiteľka... pardon, vtedy ešte súdružka učiteľka nám rozdala atramentové perá. No všetko, čo som ľavou rukou napísal, som si jej pohybom rozmazával. Ani druhá spomienka nie je o nič príjemná: v druhom ročníku - to už sme mali inú učiteľku - som dostával dreveným „ukazovátkom" po prstoch, lebo som písal „diablovou rukou". Dokonca si matne spomínam aj na letiacu kriedu smerom ku mne. No mohlo ju aj roztrhnúť - nepoddal som sa a ľavákom som dodnes.
Keď som bol dieťa, tak som sa hral na praváka. Napríklad pri písaní tzv. zrkadlovým písmom. Vtedy bol ten pohyb opačný - až to vyzeralo, že píšem ako pravák - to ma fakt bavilo. Alebo pri pohľade do zrkadla - píšuc ľavou rukou môj odraz spôsobil, že moje zrkadlové „alter ego" písalo pravou rukou. Bolo to preto, lebo písanie ľavou rukou mi prišlo komplikované čo do pohybu ruky a aj tela. Občas ma to štvalo a tak som chcel byť pravákom. A občas to štvalo aj môjho otca, lebo keď ma videl krájať chleba ľavou rukou, tak si myslel, že si idem odkrojiť ruku...
Ani strihanie nožnicami nebolo ľahké. Držiac ich v ľavej ruke mi ako dieťaťu práca s nožnicami spôsobovala problémy - všetko strihnuté vyzeralo ako odtrhnuté. Žiadny čistý rez. Dnes už akosi podvedome chytám nožnice do pravej ruky. A v tej ľavej - pri všetkej tej nezmyselnosti, som nikdy nedržal nožnice pre ľavákov... A nevyhol som sa ani nutnému zlu, kedy som si celkom hravo poradil so škrabkou na zemiaky pre pravákov - škrabem pravou rukou a ide mi to dobre. Inak, aj myšou klikám pravou rukou - to sú asi jediné moje evolučné prispôsobenia sa „svetu pravákov".
Ako dieťa som zažil dosť okamihov kedy som chcel byť pravákom. Lebo deti riešia veľa krásnych aj keď nezmyselných vecí, ktoré nám dospelákom v konečnom dôsledku spôsobujú podúsmev na tvári. Tak ako aj mne, keď sa ma moja takmer 5 ročná dcéra spýtala, či je je plyšový koník ľavák, alebo praváci... a tak zamýšľajúc sa nad touto" vysoko filozofickou" otázkou vzniklo týchto pár (pre mňa) spomienkových riadkov.
