Tomáš Jurčo si u mňa nedávno vyslúžil obdiv. A to viackrát. V jednom rozhovore povedal, že už ho nebaví úloha klauna, v ktorej narážal na svoje ekvilibristické zachádzanie s pukom a hokejkou. Pred tohtoročným draftom (a to ma potešilo) sa vyjadril, že bude rád, keď bude draftovaný v druhom kole, ale že by aj tak radšej odložil svoj ostrý štart v NHL a ešte aspoň rok hral v tíme SEA DOGS v juniorskej QMJHL. Prečo nie? So svojím tímom vyhrai „juniorskú NHL". Klobúk dolu, ten chalan to berie s rozumom. S hokejovým a športovým rozumom. Nemôžu byť hneď všetci „gáboríkovci" a v 22 rokoch „tasať" jeden gól za druhým. Aj keď? Kto by nebol rád? Po týchto, na mladíka vyzrelých slovách ma ani neprekvapuje, že už nechce byť len hokejovým „žonglérom" . Veď prečo aj? Hokej sa dá hrať aj s pukom a hokejkou na ľade. Aj napriek jeho zdržanlivým slovám mu v drafte , ako inak, držím palce. Nech máme o tri roky hokejový pilier „ako hrom".
Ďalší z trojice Peter Sagan sa prešpurtoval do povedomia (nielen) cyklistického sveta svojou neobyčajnou schopnosťou zrýchliť v tej najsprávnejšej chvíli, ktorú by mu v jeho veku mohol závidieť aj Mark Cavendish. Zbiera body, je v poprednom cyklistickom rozhodne nie „béčkovom" tíme a v záverečných špurtoch sa mu súperi pozerajú na chrbát. Väčšinou. Čo však na tom, že každá poriadna tour sa rozhoduje v kopcoch. Tam Peter Sagan stráca. Neviem akú má pozíciu vo svojom tíme, ale možno je to aj tým, že práve v kopcoch, kde sa (okrem časovky) rozhoduje, jazdí tím pre „niekoho". Iného. A práve tento tím (mimochodom, volá sa Liguidas a je tuším taliansky) rozhodol, že pôjde Vueltu. Nie Tour deFrance, ale Vueltu. Tá patrí do „veľkej trojky" najvýznamnejších profesionálnych etapových pretekov (okrem týchto dvoch tam patrí aj Giro d´Italia). Želám mu, aby súperi nenávideli jeho chrbát a aby im ich ukazoval čo najčastejšie. Nielen v záverečných šprintoch, ale aj v kopcoch.
Najvýraznejším spôsobom sa Peter Velits (nech mi Peter Velits prepáči, ale ja ho aj takto foneticky vyslovujem. „Velič", či ako, mi neznie tak „cool-ovo") zapísal minulý rok práve na „saganovej" Vuelte, kde celkovo skončil tretí. A v roku 2008 zažiaril na Tour de France. Tam vyhral najťažšiu horskú prémiu celej Tour, stúpanie na Col de la Criox. V cyklistickom svete veľký nielen kopec ale aj pojem. Takýto úspech Slováka na tejto prestížnej Tour sme ešte nemali. V týchto dňoch sa má rozhodnúť jeho tím HTC, či spolu s bratom pôjdu tohtoročnú francúzsku tour. Na rozdiel od Sagana by Peter stratil, keby nebol nominovaný. A tak do tretice aj jemu držím palce. Aby sa na Tour de France dostal (o čo krajšie to preňho bude, keď aj s bratom Martinom) a aby šliapol v kopcoch do pedálov. To mu naozaj ide.
Či hokej, cyklistika (hoc aj tá „divoká" s Filipom Polcom) alebo futbal, mi naozaj „režú". Aj vďaka takým menám, o ktorých bola reč. Lebo, pozor! Možno o nich ešte bude reč.
