Vybrali sme sa teda na Rusovské jazero.Po príchode somzistila, že jazero je úplne zamrznuté. Maxo sa pravdaže rozbehol pri brehu a páčilosa mu ako sa to šmýka. Nachvíľu som si zatelefonovala nedávala som na nehopozor a vtedy sa to stalo – utiekol ďaleko od brehu a ľad sa preboril.
Chvíľu to vyzeralo, že sa mu podarívyliezť ale ako sa driapal na povrch ľad sa stále lámal a Maxovi dochádzalisily, ku koncu mu trčal už iba ňufák z vody. Priznám sa zachvátila ma panika. Snažila somsa mu pomôcť lámať lad z brehu ale márne, bol moc hrubý pri brehu.
Zrazu som zazrela za mojim chrbtom akého si pána s výstrojovrybára a kričal na mňa: „slečna, ten ľad je moc hrubý ten nezlomíte,musíte isť po neho.“ Maxo sa už iba ľahko hýbal. Pozerala som bezmocne na neho,do jeho oči a videla som ako ma bezmocne prosí o pomoc. Starý pán mipovedal: „slečna on sa asi utopí už nevládze ísť ďalej.“
V tej chvíli sa čosi vo mne zlomilo a začala somsa vyzliekať. Hovorím mu idem po neho. Starý pán že: „slečna ten ľad vy nezlomite“. Ja na to: „ale zlomím.“
Starý pán našiel v lese veľkú haluz zo stromu podal miju a ja som ňou lámala ľad aby som sa dostala k Maxovi ktorý už ibaprežíval v tej zamrznutej vode.
V tej chvíli som mala tele toľký adrenalín, že sa mi távoda zdala akoby som liezla do teplej vane. Plávala som v jazere ako v stredejúla, a naozaj vôbec sa mi nezdala studena. Môj jediný cieľ bol vytiahnuťMaxa a nič iné som nevnímala. Rozbíjala som ľad haluzou zo stromu a rukamia ani vtedy som necítila bolesť ako som sa pár krát porezala, zistila somto až doma po obhliadke. Zamrznuté dorezané ruky až po lakte. Zmrznuté nohy. Ničsom v tej chvíli nevnímala. Ako som sa dostala konečne po 15 minútovomprebíjaní sa ľadom k Maxovi chytila som ho za obojok a ťahala zasebou von na breh, bol v šoku a unavený že už nevládal sám hýbaťlabkami. Konečne keď som sa dostala na breh poďakovala som sa starému pánovi,vypočula som si aké je nebezpečné brať psa na zamrznuté jazero a šla som k autu.Maxo sa po ceste k autu vyjašil a vyváľal v tráve z radostizo života a šli sme domov.
Nevedela som, aké to je keď sa niekto topí a jediná pomocpre neho som práve ja.
Dnes som to zistila. Je jedno či je voda zamrznutá, zľadovatela,či okolo nás behá stádo divých psov, či šľahajú plamene, ale jedno viem –svojho miláčika si brániť budem pokiaľ to bude v mojich silách, aj na úroksvojho života. Je môj, som za neho zodpovedná a milujem ho. A už viem, že by som to spravila aj pre hocikoho inéhokto by potreboval moju pomoc.
Teraz si ležím v posteli, rozmrazujem sa a pozerámna svojho miláčika ako konečne po tom šoku zaspal a suší sa. Je to neuveriteľne dobrý pocit, že som ho zachránila.
A už ho nikdy pri zamrznutom jazere nespustím z očí.
